k6.sk - literárny server

Otec sa po maminej smrti zrútil. Vždy pil a mal agresívne nálady, ale potom ako ju zrazilo auto, začal piť omnoho viac. Všetka jeho zloba sa sústredila na mňa. Jeho frustrácia a smútok. Snažil som sa mu pomôcť, ako to len šlo. Aj tým, že som sa nechal otĺkať. Kdesi vo vnútri som cítil, že modriny na mojom tele sú jednou z mála vecí, ktoré nás spájajú. Možno jedinou.


Nenávidel som ho a súčasne som s pokorou znášal jeho chytenie za rameno. Vždy mi rameno alebo kľúčnu kosť stlačil, až kým nevidel ako sa mi podlamujú od bolesti kolená a skrúca mi tvár. Cítil som z jeho dychu chlast a sadistický úsmev. Už mu zostal len ten. Akosi som potreboval jeho blízkosť, aj keď len v takejto forme. Blízkosť zlomeného človeka, ktorý sa snažil zlomiť aj mňa.


Viackrát som sa prikradol k jeho izbe, keď bol, náhodou, cez noc doma. Raz aj s nožom v ruke. Chcel som ukončiť tento náš nezmyselný vzťah. Myslím, že by mal úsmev na tvári. Pocit víťazstva alebo uspokojenia, že som sa aspoň raz zachoval podľa jeho predstáv.


Keď som sa prikradol, počul som spoza dverí vzlyky a vytrvalý plač. Predo mnou by nikdy neplakal. Nebolo to dosť mužné, ukázať smútok. Skĺzol som po stene na podlahu a počúval ho. Plakali sme. Spolu. Oddelení stenou. Mal som chuť prísť k nemu. Podeliť sa o to, ale vedel som, že keby som ho prichytil pri takom niečom, tak by ma čakalo len jedno – bitka. Ešte surovejšia ako obvykle. Zato, že som mu nakukol do duše.


Kedysi bol policajtom. Prepustili ho za alkohol, potom ako zomrela matka. Neskôr sa zamestnal ako vrátnik na zmeny. Boli sme úplne odlišní. Myslím, že som sa až príliš podobal na matku. Bolo to preňho obrovské sklamanie. Dával to najavo aj mne, aj jej. Nebol som dôstojným nositeľom jeho mena. Tým synom, akého chcel. Mimo jeho predstáv.


Po jej smrti som mu ju natoľko pripomínal, že sa nikdy neovládol. Aspoň ja som si vždy hľadal ospravedlnenia za bitku. Hlavne v sebe. Vo svojom slabošstve. Nevolal ma inak, ako slaboch alebo chudák. Slaboch sem, chudák tam. Keď ma mlátil, často mi hovoril, aby som sa bránil.

„Bráň sa, ty slaboch,“ zúrivo kričal, keď ma zvierali jeho obrie ruky.

Ja som len pozeral do zeme a on udieral. Bol som skutočne slabý. Nenašiel som odvahu, ani silu. Chcel som. Ale vždy, keď som naňho kútikom oka pozrel, jeho nenávistný pohľad ma ochromil. Myslel som si, že keby som sa bránil, tak by to bolo ešte horšie. Tak som bitky iba pasívne znášal. S pocitom predestinácie. Akoby to inak ani nemohlo byť.


Mal som zakázané kamkoľvek chodiť. Okrem školy. Vždy keď sa vrátil z práce, musel som ho čakať. Na bitku.


Každý deň muselo byť upratané a navarené. Ako keď žila mama. Všetko muselo byť rovnaké. Akurát, že mama bola silnejšia ako ja. Aj predtým ma mlátil, ale ona sa vždy postavila predo mňa. Sfackal ju, ale ona tam stála s upreným pohľadom naňho, až to vzdal. Vedel, žeby ju musel zabiť, aby mu ustúpila.

„Skrývaš sa za maminou sukňou, ty pankhart? Vylez a buď chlap. Ty nie si môj syn... môj syn by nebol taký slaboch,“ reval ako zmyslov zbavený, zatiaľ čo som mal zaborenú tvár do maminých šatov, na ktorých vždy zostal mokrý odtlačok mojej tváre.

Myslím, že ju miloval kvôli tomu aká bola silná. Ak sa v jeho prípade dá hovoriť o nejakých citoch. Predčila mnohých chlapov, ktorí sa zľakli jeho obrovského tela a sily. Kedysi pripomínal titána. Vyžarovala z neho sila a život. To mi hovorila mama, keď som sa jej pýtal, prečo sa za neho vydala. Ale teraz z neho zostala iba troska. Úbohá, prepitá troska.


Jedinou útechou mi bola škola. Mal som síce len dvoch kamarátov, Matúša a Simonku, ale miloval som čas strávený s nimi. Zvlášť so Simonkou. Nikdy som si nevedel vysvetliť, prečo sa s nami Simonka baví. Ona bola ten typ, čo si môže vybrať hocikoho. Všetci spolužiaci za ňou slintali. Čarovná.


Jej čarovnosť, som pochopil, keď za mnou raz podvečer prišla domov. Bol som zdesený, že čo mi zato otec urobí. Vyrútil sa z dverí, aby sa pozrel, kto to je. Venovali si pár sekundový pohľad a pozval ju ďalej. Dokonca sa mi zdalo, že sa mu na jeho hulvátskej tvári objavil na chvíľočku úsmev. Volal ju Simonka. On! Ktorý nemal od smrti matky rád nikoho a nič.


Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako si ho dokázala získať. Ale bol som rád, že ma navštevovala v pekle. V tej dobe som čítal Danteho a sníval o nej, ako o svojej Beatrice.


Nakoniec sa ukázalo, že peklo je vynachádzavé a potrestá ťa za akýkoľvek pocit úľavy. Simonka odišla. Otec bol v ten večer, aj na jeho pomery, mimoriadne ožratý. Zavrel som za ňou dvere. Stál za mnou. Vyľakal ma k smrti.

„Už si ju pretiahol?“ Vyjachtal so seba
„Čo?“ Odpovedal som mu v pomykove
„Pýtam sa... že či si ju... pretiahol.“
„Nie, sme len kamaráti,“ povedal som mu so sklopeným zrakom.
„Nie?“ Zrúkol na mňa a sotil ma do dverí. „Dúfam, že nie si buzerant. Môj syn nemôže byť buzerant.“
„Nie som, prisahám.“ Takmer mi vyhŕkli do očí slzy. Vedel som, čo ma čaká.

Chytil ma a šmaril mnou o protiľahlú stenu. Mal som pocit, že som sa k nej prisal ako lepkavá hračka z automatu. Cítil som, ako som sa proti svojej vôli postavil a proti svojej vôli som sa odtiahol do obývačky. Zviazal som sa šnúrou od telefónu. A uštedril som si zopár faciek. Po bitke mi vždy vysvetlil, že si zato všetko môžem sám a aj si to robím sám.

„Aspoň na niečo bude dobrý ten telefón,“ povedal mi nepríčetne, keď mi zväzoval ruky.
„Pusti ma... prosím,“ zakvílil som. Nereagoval.

Vošiel do mojej izby. Keď sa vrátil, mal v rukách Božskú komédiu.

„Čo to je?“ spýtal sa ma
„Kniha. Zo školy,“ odpovedal som.
„Tak ty čítaš básničky, slaboch? Ešte mi chceš nahovoriť, že nie si buzerant?“
„Nechaj ma, prosím.“ V očiach sa mi objavili slzy.

Sadol si na mňa. Myslel som, že sa udusím. Skryl som si tvár, aby mi do nej nevidel. Otočil ma. Viečka som nechal zavreté. Až pokým som nezačul trhanie papiera. Vytrhával stránky. Zúrivo. V polke zadychčane prestal. Zadíval sa na mňa a tresol ma ťažkou knihou po tvári. Celou silou. Do nosa.


Zobudil som sa až ráno, s tvárou opretou o zaschnutú mláku krvi. Zrejme som po údere odpadol. Bol som rozviazaný. On už nebol doma. Umyl som si tvár a zahľadel sa na obrovskú modrinu. Pri dotyku som mal pocit, že v skutočnosti musí byť ešte väčšia a farebnejšia.


Došuchtal som sa do školy. Simonka sa skoro rozplakala, keď to videla. Zaprisahala sa, že ma s ním už nikdy nenechá osamote.

„Prečo neutečieš?“ Opakovala stále dookola. „Môžeš ísť k nám. Rodičia to pochopia.“ Otočil som sa k nej. Vo vnútri som sa cítil iný. Dospelejší, ako deň predtým. Zahľadel som sa na ňu.

„Ty to nechápeš, že? Daj mi pokoj!“ skríkol som na ňu a odišiel

Nechápala to. A hlavne moju reakciu v to ráno. Ani ja som to nechápal. Nerozprával som sa s ňou skoro týždeň. V posledný deň našej krízy som pomaly, so slúchadlami na ušiach, kráčal domov. Zrazu na mňa zozadu niečo skočilo. Podlomili sa mi nohy a spadol som na zem. Aj s ňou. Držala sa môjho krku a plakala. Objal som ju a tak sme tam ležali v prachu.

„Chýbal si mi,“ prehovorila nakoniec.
„Vieš, že si blázon?“ Povedal som jej.
„Veď aj ty... preto ťa mám tak rada“ a usmiala sa na mňa.

Bol som definitívne iný. Mal som ju. Keď už nič, tak som mal aspoň ju. Otcovi som sa vyhýbal, ako to len šlo. Niekedy to nešlo a vtedy ma samozrejme zbil. Bolo mi to jedno. Dá sa povedať, že ma tešilo, že sa o mňa Simonka stará. Hladila ma po modrinách. Jemne. Akoby mi ich chcela dotykom vyliečiť. Videl som, že často zadržiava plač. Že sa jej moje utrpenie bytostne dotýka, že trpí spolu so mnou, že každá modrina na mojom tele znamená modrinu v jej vnútri.


Miloval som, ako sa o mňa stará. Zakrývalo to všetko utrpenie, čo mi spôsoboval otec. Akoby ani nikdy neexistoval. Ilúzia, čo sa pod jej starostlivým pohľadom stráca. Cítil som sa šťastný. Paradoxne, vďaka tým modrinám.


Zašlo to až do extrému. Začal som otca provokovať. Nie otvorene. To som si netrúfal, ale tým, že som prestal upratovať. Už ho ani zďaleka tak často nečakalo navarené jedlo, ani ja doma. Potreboval som väčšie modriny a väčšie utrpenie, aby som mohol dostať viac zo svojej novej drogy – Simonkinej starostlivosti. Niekedy sa mi zdalo, že je to voči nej nefér.


Keď bol otec v robote, vodil som si domov kamarátov. Teda Matúša. Simonku často. A niekedy aj iných chalanov zo školy.


Raz sme spolu s Matúšom a Simonkou nešli do školy. Blicovali sme. Krásny pocit z porušenia pravidiel. Zabávali sme sa celý deň. Smiali. Kričali. Vrieskali. Skákali. Behali. Kúpali sme sa v rybníku. Neskôr musela Simonka ísť domov.


Otec bol v robote, tak sme sa s Matúšom, vo výbornej nálade dostavili ku mne. Chvíľu sme si na dvore kopali loptu a potom vošli dnu. Zavrel som dvere. Akosi sa s dverami zabuchla aj naša nálada. A na nudu som nemal ani chuť, ani čas. Povedal som si, že ideme do otcovej spálne. Chcel som porušiť ďalšie pravidlo. Nesmel som tam chodiť. Sadli sme si na posteľ a s pôžitkom som sa rozhliadal po izbe. Otvoril som skriňu. Hneď som si všimol neznámu škatuľu. Veľkú. Musel som pozrieť dnu. Bol to hotový adrenalín. Pritom taká obyčajná vec.


V škatuli boli matkine veci. Pomaly som ich začal vyberať. Zisťoval som, že vo mne vyvolávajú spomienky, ale žiadne nepríjemné pocity. Predstavoval som si matkin úsmev. Ako sme sa spolu smiali. Pristihol som sa ako sa točím s jej svadobnými šatami v rukách dokola, so zavretými očami. Matúš na mňa začudovane hľadel a potom sa rozosmial. Smial som sa tiež.

„Požičaj, oblečiem si ich. Bude sranda.“ Nastala chvíľa ticha. Nebol som si istý, či je to vhodné. Ale potom som usúdil, že mama by to pochopila.
„Nie dám si ich radšej ja. Sú to šaty mojej matky,“ odvetil som.
„Dobre, to bude asi lepšie.“

Obliekal som sa.

„No? Som pekná nevesta?“ A vybuchol som od smiechu.
„Najkrajšia akú som videl,“ povedal Matúš a priam krochkal, ako sa smial. „Smiem prosiť, slečna? Spýtal sa.
„Bude mi potešením,“ odpovedal som, tváriac sa maximálne vážne, ako to pri tých výbuchoch smiechu šlo.

Chvíľu sme spolu poskakovali a potom zadychčane zastali. Obzrel som sa. Vo dverách stál otec. Prišiel z práce skôr. O pár hodín skôr. Až vtedy som si uvedomil, že mám na sebe mamine svadobné šaty. Už to by stačilo samo o sebe. Ale ja som mal na sebe šaty a pri tom som tancoval s iným chalanom. Osudná blízkosť môjho a Matúšovho tela. Otcovi blčali oči a nadvihovali sa mu nozdry ako zúrivému býkovi. Chytil Matúša ako nejakého handrového panáka a v rukách ho odniesol k dverám. Odhodil ho do blata akoby mal päť kíl. Pozoroval som ho z okna a čakal. Nemal som ako utiecť. Ani som nechcel. Keby som chcel utiecť, urobil by som to už dávno. Jednoducho to nešlo. Opustiť ho.


Dorútil sa. Strhol zo mňa šaty.

„Ty hnusný buzerant,“ bliakal na mňa ako zmyslov zbavený. Stále dookola.

Búchal ma do brucha. Do tváre. Všade. Až kým nebol zadýchaný. Z tváre sa mi chrlila krv. Takmer nič som kvôli nej nevidel. Cítil som, že ma zdvihol. Zrýchlene odfukoval. Otvoril som oči. Držal ma nad hlavou. Na počudovanie som premýšľal nad tým, že ako som vysoko. Možno dva metre tridsať. Bolo to ťažké posúdiť. Vrhol mnou. Ako na olympiáde. Akoby sa snažil dostať zlato vo vrhu telom. Narazil som o roh skrine. Počul som, že za ním buchli dvere. Zrejme išiel do krčmy.


Zostal som tam ležať. Patológ skonštatoval, že som zomrel na vnútorné krvácanie. Škoda. Možno ma čakal krásny život...