k6.sk - literárny server

Môj bazén

Štvrtok
Štvrtok je nepríjemný deň. Vymyslel som ho, aby odďaľoval čas od Piatku. Vtedy mi to pripadalo byť spravodlivé. Sedím pred počítačom už celú večnosť a napriek tomu sa mi nepodarilo nič napísať. Prechádzam sa po terase a občas, hlavne zo zvyku rozmýšľam nad svetom. Pozerám sa na paneláky predo mnou a uvažujem koľko šťastných ľudí v nich vďaka mne žije. Vymýšľam situácie, mením scenériu a nakoniec sa kochám vlastným dielom. Večer sa prechádzam po svojom parku a hrám sa s farbou oblohy. Potom sa venujem pár minút meditácii a idem spať. Spávam len pár hodín denne.

Piatok
Piatky milujem. Celé hodiny.
V tento deň mi chutia raňajky. Dokonca si zabehám a zaplávam si v bazéne. Je presne ako ja – keď sa naňho pozriete z dobrej strany tak vám pripadá byť nesmierne hlboký.
Pomaly každý mi závidí, že to práve ja si môžem vytvoriť všetko tak ako to chcem mať. Ale nikto sa nezamyslí nad tým, že ja s tým všetkým musím existovať. Musím s tým čo som vytvoril ďalej žiť. A ľudia mi chcú zobrať ešte aj tento posledný deň v ktorý dokážem byť šťastný. Jasné, že to nezávisí od nich, ale napriek tomu je to dilema. Viem čo chcú a mám možnosť im to dať, ale musím tiež posúdiť situáciu a rozhodnúť sa, či to napriek tomu všetkému nemám spraviť podľa seba. Studená voda mi prečistila hlavu a tak len spokojne zo svojho lehátka pozorujem záhradu. Dostávam chuť na drink a tak si jeden vykúzlim. Trocha sa hrám s vodou v bazéne. Teraz je fialová a mierne svetielkuje. V tme je to omnoho impozantnejšie a tak sa rozhodnem pre tmavšiu oblohu. Hviezdy sú do zelena a krásne kontrastujú s bordovo-fialovou vodou. Popíjam jeden drink za druhým a dostávam sa k rozhodnutiu. Nedám im to. V okamihu nechávam bazén vyschnúť a zo stredu vyrastá strom. Trhám si bledomodré ovocie a v rýchlosti ho ochutnávam. Chcem to dopísať. Idem do svojej pracovne a dvere na terasu otváram dokorán. Zapínam počítač, ale unavuje ma to a tak ho nechám zmiznúť. Na jeho mieste sa objavuje zapnutý počítač. Stačí písať. Hotový článok však takto vytvoriť nechcem. Absolvujem to písmeno po písmene. Ale nie teraz. Ten strom a hlavne plody na ňom som nedomyslel a začína ma z nich bolieť žalúdok. Rozzúrený svojou hlúposťou smerujem k toalete, keď začujem divné zvuky. Začínam sa báť. Toto som nevytvoril. Na nič podobné som dokonca nemyslel. Opatrne otváram dvere do svojej spálne a v tme zazriem postavu. Potichu sa smeje. Roztriasol som sa od strachu a v rýchlosti ju odstraňujem zo svojho sveta. Nič sa nezmenilo a ona tam stále je. Postavím sa do bojovej polohy a rozsvietim svetlo. Na posteli leží anjel. Najdokonalejšie stvorenie aké som dovtedy uvidel. A pritom som ho ani nestvoril ja. Strávili sme spolu nádhernú noc. Tancovali sme v ďaždi a ja som do toho privolával nový. Smiali sme sa bohom do tváre a aj jeden druhému. Zrazu som vedel všetko. Bola odpoveďou na každú moju otázku. A v takom stave som neskôr zaspal v jej objatí.

Sobota
Prebúdzam sa na hroznú bolesť hlavy. Idem sa naraňajkovať. Potom si spomeniem a behám po celom dome ako splašený. Nikde nič. Bežím k svojmu bazénu a pozerám sa na strom, ktorý v ňom rastie. Na bledomodrých plodoch je etiketa s drobným nápisom PLACEBO. Nestrácam čas zmenami prostredia, utekám do svojej pracovne a v rýchlosti kontroľujem počítač. Predsalen som niečo napísal.
Vlastne nie. Napísal som úplne všetko.