k6.sk - literárny server

Neviem ci som to spomenul, ale ked som tam prisiel prvy krat zdalo sa mi divne, ze tam nik nebol.Predsa sa hovorilo o 5 mladych ludoch.."Realitny agent", co mi to tam ukazoval,povedal, ze akurat vsetci isli na prednasku o makromolekularnej chemii..Pre moje dusevne zdravie som sa radsej ani nezaoberal co to preboha je.Zdal sa mi to vieryhodny dovod.Ako som neskor zistil, bola to nehorazna loz, lebo nikto normalny by nepodpisal zmluvu, keby pred tym vedel s kym bude mat tu cest byvat.Takze ma vlastne oklamali.Mali to naplanovane tie mrchy jedny...Mama to vzala celkom sportovo (ved aj sumo je sport, nie?), ked vezmeme do uvahy ze to neprezila len nasa vaza , cinsky porcelan po starkej, flasa likeru..(je naozaj neprijemne zbavit sa alkoholoveho smradu z vlasov..)-a ked nad tym tak rozmyslam, vela skla uz doma po mojom odchode ani nemame.Po tomto incidente na mna opovrzlivo, nahnevane, takmer vrazedne pozrela a preriekla : ,,Chod si!Raz ti odpustim, som tvoja matka, ale hlavne krestanka." A teraz par o tom co moja matka povazuje a co sa podla nej skryva pod pojmom "krestanka".V jej ponimani to totiz znaci, ze ak niekoho zavrazdite musite sa z toho vyspovedat.No ona nepovazuje tu vrazdu za nejaky hrozny hriech.Ale ak sa nepojde vyspovedat, pravdepodobne skonci v pekle.Ale to sa nikdy stat nemoze, ved chudak Lucifer, co by si pocal s mojou mamou v jednom pekle???
***


A teraz daco o tych kuul ludoch s ktorymi budem...Och,Boze!...vela,vela rokov zit (da sa to nazvat zitim?).Takze takto asi nejako vyzeralo nase prve stretnutie:Krasny slnecny den, sice pre mna by bol krasny aj keby padali traktory, lebo som bol s l o b o d n y jedinec vychadzajuci z rodicovskeho domu.Ako som si tak vykracoval v tieni petrzalskych domcekoch, razmyslajuc o svojej ruzovej buducnosti, dosiel som na dlhoocakavany ciel-moju milovanu bytovecku,panelacik (dal som mu meno Vilo, ale nechcem vyzerat infantilne, ze davam panelacikom domy, ved som predsa velky!)Mal som sa stretnut so spolubyvajucimi.Odrazu ma pochytila panika a nervozita, co ak sa im nebudem pacit?Takto zamyslene, iduc po schodoch som skoro vrazil do zeleznej tyci(pozostatok zabradlia) a snazil sa upokojit.Presviedcal som sa ze iste su to normalny ludia ako ja alebo ty (hm, tak nic..).Dnes, po tolkych rokoch sa cudujem svojej odvahe a hrdinstve a verte mi, keby ste vedeli to co viem dnes ja, cudovali by ste sa aj vy.Mal som sa radsej sam zhodit zo schodov no ja som len zostal pred velkymi drevenymi dverami a s hrdostou a elanom zaklopal.
***

pokracovanie nabuduce ;-)