Povedal by som
autor:: d-link-d
rubrika:: rozpravky
Zo skla, povedal by som, nevieš čítať usadenú budúcnosť.
Môžeš sa pozerať cez priesvitné dno, ale uvidíš iba holú žiarovku nad stolom. Nie, nie je to tunel, ani mysticky ožiarená chodba, ktorú očakávaš na konci života. Je to len žiarovka. Máme ich plný byt, väčšinou vypálené, lebo stále chodíš a vypínaš ich. A zapínaš, a vypínaš...
Iba vtedy, keď vycítim blízkosť duchov, odporuješ. Majú vlastné svetlo, nepotrebujú to naše.
Šťukneš vypínačom a stojíš uprostred tmavej izby. Čakáš na odpoveď, roníš neónové slzy.
To je ale sklamanie, však?
Odpovedajú živí duchovia, unavujú ťa rečami, vracajú ťa späť, kŕmia ťa. Nikdy nebudeš priehľadná. Ale to je tajné, nevysloviteľné.
Triasol by som tebou, až by popraskala tvoja mliečna škrupina a opadala ako stvrdnuté blato.
A potom?
Nosil by som ťa, spiacu na rukách až do úplného rána.
Môžeš sa pozerať cez priesvitné dno, ale uvidíš iba holú žiarovku nad stolom. Nie, nie je to tunel, ani mysticky ožiarená chodba, ktorú očakávaš na konci života. Je to len žiarovka. Máme ich plný byt, väčšinou vypálené, lebo stále chodíš a vypínaš ich. A zapínaš, a vypínaš...
Iba vtedy, keď vycítim blízkosť duchov, odporuješ. Majú vlastné svetlo, nepotrebujú to naše.
Šťukneš vypínačom a stojíš uprostred tmavej izby. Čakáš na odpoveď, roníš neónové slzy.
To je ale sklamanie, však?
Odpovedajú živí duchovia, unavujú ťa rečami, vracajú ťa späť, kŕmia ťa. Nikdy nebudeš priehľadná. Ale to je tajné, nevysloviteľné.
Triasol by som tebou, až by popraskala tvoja mliečna škrupina a opadala ako stvrdnuté blato.
A potom?
Nosil by som ťa, spiacu na rukách až do úplného rána.
napísanísané:: 29.3.2006
prečítalo:: 1689 ludí