Cucoriedky
autor:: Katka
rubrika:: poviedky
Čučoriedky
„Fotím na Urpíne jarný vzduch. Príď si ho oňuchať“
Dočítal som esemesku od Táni. Jej výzve sa nedalo odolať a tak som si zbalil foťák a jej obľúbený perník s čučoriedkami. Jednoducho milovala všetko čo malo modrú farbu a čučoriedky, tak tie obzvlášť. Vždy, keď fotografovala, bola s ňou zábava. Z jednoduchých vecí urobila geniality. Obdivoval som na nej jej bláznivú fantáziu, ktorá nemala hraníc. Neustále vymýšľala a prepočítavala si pocity pred tým a potom. Bavilo ma pozorovať ju. Človek, o ktorom viete, že nemá za potreby sa pretvarovať, tak to bola moja Táňa. Zbožňoval som jej úsmev. Keby sa dal kúpiť, stál by neskutočné prachy.
„Videl si to? Tam dole pri stanici, kde je bufet!“
„Čo som tam mal vidieť?“
„Dobre vieš, čo myslím.“
Zo vzdialenosti asi 70 metrov som však nič nevidel a ani som netušil kam mierila svojou otázkou.
„Tak ma už nenapínaj a povedz mi čo tam je?“
Vybrala foťák z brašne a zaujala pózu. Začal som si ju prezerať. Nechcem tým povedať, že som si ju už pred tým neprezeral, ale každý jej pohyb bol originálny. Áno, bol som do nej zaľúbený. Dával som si pozor, aby to na mne nebolo veľmi vidieť. Nie preto, že ma ľudia odhadli na viac hanblivého ako dobrodružného človeka, ale... Bál som sa. Stratiť ju ako kamarátku by znamenalo stratiť polku duše. Teda v tom mojom prípade.
„Mám to! Nádherná kompozícia a to TO, vieš TO uprostred... Geniálne!“
Rovnako ako vedela byť bláznivá, tak aj dosť inteligentná. Mala svoje čaro, neopakovateľnú charizmu a v piatkové večery úžasnú zmyselnosť. Normálny chlap by mi povedal: „Na čo ešte čakáš. To je tá pravá ženská! Má zo všetkého trochu, a ty idiot sa utápaš v romantických predstavách. Urob niečo, získaj ju. Zbalí ju niekto iní, a potom si môžeš vieš čo...“
Ale ja.. Mučila ma predstava, že prezradením svojich citov, to všetko skončí. Raz, a navždy. To si nemôžem dovoliť.
„Poď, ideme vyššie. Tam hore, je parádny výhľad. Asi som sa zamilovala.“
-Kiež by do mňa!-, vyhŕklo zo mňa. Nebojte sa, nepovedal som to nahlas, iba sám sebe, ako väčšina mojich tajných túžob a predstáv s Táňou. Ak sa ma chce mužská populácia opýtať, či som si predstavoval aj to ako to s ňou robím? Áno.
Minulý utorok bola u mňa na čaj. Chcela mi ukázať fotky detí z detského domova. Na kuchynskej linke uvidela čučoriedkový kompót a neodolala. Vrhla sa na neho s nesmiernou pažravosťou. Zo zásuvky vytiahla lyžičku a v zaváraninovom pohári lovila malé modré čučoriedky. Po každom súste si pomaly oblizla pery a vzdychla. Videla, že ju sledujem a tak si zobrala kompót k stolu a načrela opäť. Zavrela oči a jazykom si začala oblizovať hornú peru. Keď došla ku kútiku úst, jazyk na krátky moment schovala. Nestihol som od vzrušenia ani preglgnúť a už si oblizovala spodnú peru. Potom otvorila oči a povedala: „Môžem jesť aj rukou?“ Keďže som sa nezmohol ani na slovo, tak som iba prikývol. Pooblizovala lyžičku a odložila na stôl. Vyhrnula si rukáv na bielej, priesvitnej blúzke a rukou z pohára vybrala za hrsť čučoriedok. Pomedzi prsty jej pretekala šťava z kompótu a pár čučoriedok sa rozkotúľalo po stole.
„Prepáč...“
„To je v poriadku, ale tvoja blúzka...“
„Sakra ja nešika!“
Postavil som sa, že jej idem po utierku. Avšak, keď som sa vracal, zastavil som sa. Kristepane! Ona si tú blúzku začala rozopínať. Prebehli mnou zimomriavky, každý jeden testosterón hlásal – DO TOHO, UŽ NÁS KONEČNE VYPUSŤ! Gombík, po gombíku sa odopínal až.. Všetky.. Ostala tam do pol pása iba v podprsenke, a aby to ešte nebolo dosť, každý jeden prst od kompótu si s lahodnosťou oblízala. Musel som sa rýchlo otočiť a ísť sa predýchať do chodby. Keď som sa asi po 2 minútach vrátil späť, už mala na sebe moju košeľu, ktorú som si nestihol odložiť.
„Mohla som?“
„Iste, iste!“
Opäť sa začala hrať s kompótom a ja som sa musel premáhať, aby som k nej neskočil, nestrhol z nej tú košeľu, a v šialenosti pomixovaných pocitov a túžob nepomiloval na kuchynskom stole. Nie že by som mal sexuálny absťák, ale.. Dokázala tak provokovať, že každý jeden chlap by jej urobil to, čo ja v mojich predstavách.
„Na čo myslíš?“, opýtala sa.
„Ja? Ehm... Len tak, že... Že kedy mi už konečne ukážeš fotky.“
„Si si istý?“
To bola jej výrazná vlastnosť. Vo všetkom sa uisťovať, aj keď riskantné veci plánovala z minúty na minútu. Čo som jej mal povedať? Chcem ťa teraz pomilovať, pretože už nevládzem z tvojho zvádzania, z tvojho tela... Chcem ťa mať celú, len a len pre seba! Hm, egoista.
„Som si veľmi istý, Táni.“
„Tak fajn, skočím si do tašky pre fotky.“
Blbec, blbec, blbec! Tak ti treba! A čo keď... čo keď ma naozaj zvádzala. ČO keď jej pohľady a dotyky vlastného tela, boli iba nakopnutím. Zbytočné namýšľanie, alebo... DO riti, čo mám robiť???
A preto som sa na ňu nevrhol. Nevedel som si vysvetliť jej správanie a nechcel som nič pokaziť.
„Rozprával si sa už s Martinom?“
„S Martinom? A akým?“
„Ty si zabudol!“
Martin? Naozaj si nespomínam, že by som sa mal rozprávať s nejakým Martinom.
„Prepáč Táni, ale neviem o akého Martina ide?“
Táňa sa zamyslela a skúmala ma chvíľu pohľadom.
„Aha, tak to som asi nerozprávala tebe.“
„A môžem vedieť o čo ide?“
Z kabelky si vytiahla cigaretu a zápalky. Snažila si ju pripáliť, ale keďže fúkal vietor, jej zhasla.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Vzal som zápalky a pripaľovaním si oheň ukryl medzi dlane. Chytila ma za ruky a pritiahla si ich aj s ohňom bližšie k cigarete. Oprela sa o zábradlie a vydýchla.
„Myslíš si, že som zaujímavá?“
Ona o tom pochybovala? Už keď som ju spoznal malichernou náhodou, vyvolala vo mne túžbu spoznať ju.
Čakal som na autobus a bola pekelná zima. Mal som odmrznuté všetko, gule nevynímajúc. Niekto strhol cestovný poriadok a tak som ani nemal šajnu, či mi ide niečo do centra. No, a potom sa objavila ona. Navyše začalo snežiť. Vyzeralo to ako scéna z romantického filmu: ona prichádza v záplave snehových vločiek a on čaká... akoby na ňu. Pokladám sa za chlapa s pekelne veľkou fantáziou, ktorá niekedy siaha do fantazmagorenia, ale táto situácia bola skutočná, bez akéhokoľvek prikrášľovania. Na zastávke sa snažila nájsť cestovný poriadok. Popritom si niečo nezrozumiteľne brblala. Aj som jej chcel povedať, že jej snaha je márna, ale zľakol som sa sám seba. Vlastne toho, že ma bude hneď na začiatku pokladať za nejakého riťolezca.
„Prepáč, nevieš kedy ide dvojka?“
„Aj ja na ňu čakám.“ Sakra, vyznelo to ako nadbiehanie, a tak som sa to rýchlo snažil zachrániť a zaklamal som. „Mala by prísť o päť minút.“
Po mojej odpovedi si zapálila cigaretu a chcela ma ponúknuť.
„Dáš si?“
„Nie, ďakujem, nefajčím.“
„Šťastný to človek.“
Priebeh takýchto rozhovorov sa mi vždy zdal trápny. Otázka, odpoveď, pauza. A takto stále dookola. Myslím, že debata o počasí má väčšiu hodnotu ako toto.
„Si odtiaľto?“
„Áno. Ty?“
„Juh.“
„Rimavská Sobota?“
„Nie, Lučenec.“
„Hm.“
„Nenávidím autobusy, neustále meškajú.“
„Tu je to normálka. Stačí si zvyknúť.“
„Snažím sa. Môžem sa niečo opýtať?“
„Samozrejme.“
„Všimla som si, že máš so sebou brašňu. Máš v nej foťák alebo kameru?“
„Foťák.“
„Aj ty fotíš?“
„Áno, vyštudoval som to.“
„Ja fotím čisto len zo záľuby. Milujem nečakané ľudské reakcie, a ešte viac to, keď ich môžem zastihnúť...“
Začala doslova básniť o svojich najlepších fotografiách, o ľuďoch, ktorí jej už pózovali, až sme na autobus aj prestali čakať.
„Prejdeš sa so mnou peši do centra?“
„Áno.“
Počas dlhej prechádzky som sa za tak krátky čas o nej dozvedel skoro všetko. Kam chodila na strednú, kde študuje teraz, aké má rodinné pomery, a tak ďalej. Väčšinou hovorila iba ona, čo mi vôbec nevadilo, pretože sa nádherne počúvala. Začali sme sa častejšie stretávať, vymenili sme si telefónne čísla a takto fungujeme už rok.
„Myslím si, že si zaujímavá viac, než by som predpokladal.“
„Hm, typická mužská odpoveď.“
„A čo chceš počuť?“
Pozrela sa na dym stúpajúci z cigarety akoby ho chcela prinútiť rozprávať.
„Toto si musím vyfotiť. Podrž mi cigu presne v takomto uhle“, a namierila ju na slnečné lúče. Vybrala foťák a asi pol minúty hľadala správnosť záberu. Nechcel som ju vyrušiť, ale musel som.
„A čo s tým Martinom?“
Sklonila foťák a zahľadela sa na mňa.
„Zaľúbila som sa.“
Bum! Bum! Bum! Zneli výstrely do môjho JA.
„Do toho Martina?“
„Nie?“
„Tak?“
Zobrala mi cigaretu, odklepla popol, potiahla si a posadila sa na lavičku.
„Vieš čo ma irituje na ľuďoch?“
Nechápavo som sa na ňu pozrel.
„Prečo im neviem kto dal city, keď ich ani nevedia používať. Vlastne, ani nepoužívajú, vlastne.. Ach, zamotala som sa.“
Prisadol som si a chytil ju za ruku.
„Začni jednoducho od začiatku. Predýchaj to.“
„Áno, len sa bojím toho, keď sa predýcham...“
„Ty a báť sa?“
„Presne tak. Silná Táňa sa bojí. Bojí sa niečo si pripustiť aj keď...“
„Aj keď čo?“
„Aj keby som chcela.“
„Tak to vydýchni.“
„Otázka je či z toho mám mať strach alebo nemám.“
Prvýkrát som bol u nej na pochybách. Nevedel aj vedel o čom rozpráva.
„Táni, teraz ti naozaj nerozumiem.“
„Ja... zaľúbila som sa.. Avšak do žiadneho Martina, ale... Ale do teba.“
Prekvapene som na ňu hľadel a nemohol tomu uveriť. Prvé čo ma napadlo bolo – sranduje, ako vždy. Rozbúchalo sa mi srdce a moje vnútro razilo von. Chcel som jej niečo povedať, rýchlo, tak ako som to mal na jazyku, ale predbehla ma.
„Keďže ma máš veľmi rád a bohužiaľ len ako kamarátku, rozhodla som sa odísť. V Bratislave som dostala dobrú robotu, budem robiť to čo ma baví – fotiť pre noviny, budem zažívať veci nezažité..“
„Táni...“
„Odchádzam zajtra, tak teš sa so mnou Marek. Veď, budeme sa navštevovať, spoločne fotiť, mrznúť na zastávke..“
AK by mi dal niekto v tom momente facku, nepocítil by som ju. Odchádza? Tak narýchlo, veď, veď ju milujem, to mi nemôže urobiť!
„Táni, počkaj, ja ti musím povedať niečo dôležité.“
Vybral som z tašky čučoriedkový perník a podal jej ho.
„Tvoj obľúbený.“
„Ďakujem,“ povedala a usmiala sa.
„Táni, tiež som zaľúbený... Do najúžasnejšej osoby pod slnkom... do teba.“
Z celého si už pamätám len jej objatia a bozky. Zovrel som ju takou silou, až som sa bál, že sa mi stratí. Od šťastia začala skákať a pobehovať a ja som ju fotil. Snažil som sa zastihnúť každú minútu prirodzených reakcií, až kým nestála na železničnej stanici a nemávala mi z okna. Keď vlak odišiel, zostal som stáť na druhom nástupišti, s chuťou utekať za ňou čo i len popri vlaku ako to dokázal Superman. Z víru zmixovaných pocitov ma prebrala smska.
„Marek, nezabudni mi poslať čučoriedkový kompót :-)“
venované niekomu, kto ma vždy dokáže rozosmiať...
„Fotím na Urpíne jarný vzduch. Príď si ho oňuchať“
Dočítal som esemesku od Táni. Jej výzve sa nedalo odolať a tak som si zbalil foťák a jej obľúbený perník s čučoriedkami. Jednoducho milovala všetko čo malo modrú farbu a čučoriedky, tak tie obzvlášť. Vždy, keď fotografovala, bola s ňou zábava. Z jednoduchých vecí urobila geniality. Obdivoval som na nej jej bláznivú fantáziu, ktorá nemala hraníc. Neustále vymýšľala a prepočítavala si pocity pred tým a potom. Bavilo ma pozorovať ju. Človek, o ktorom viete, že nemá za potreby sa pretvarovať, tak to bola moja Táňa. Zbožňoval som jej úsmev. Keby sa dal kúpiť, stál by neskutočné prachy.
„Videl si to? Tam dole pri stanici, kde je bufet!“
„Čo som tam mal vidieť?“
„Dobre vieš, čo myslím.“
Zo vzdialenosti asi 70 metrov som však nič nevidel a ani som netušil kam mierila svojou otázkou.
„Tak ma už nenapínaj a povedz mi čo tam je?“
Vybrala foťák z brašne a zaujala pózu. Začal som si ju prezerať. Nechcem tým povedať, že som si ju už pred tým neprezeral, ale každý jej pohyb bol originálny. Áno, bol som do nej zaľúbený. Dával som si pozor, aby to na mne nebolo veľmi vidieť. Nie preto, že ma ľudia odhadli na viac hanblivého ako dobrodružného človeka, ale... Bál som sa. Stratiť ju ako kamarátku by znamenalo stratiť polku duše. Teda v tom mojom prípade.
„Mám to! Nádherná kompozícia a to TO, vieš TO uprostred... Geniálne!“
Rovnako ako vedela byť bláznivá, tak aj dosť inteligentná. Mala svoje čaro, neopakovateľnú charizmu a v piatkové večery úžasnú zmyselnosť. Normálny chlap by mi povedal: „Na čo ešte čakáš. To je tá pravá ženská! Má zo všetkého trochu, a ty idiot sa utápaš v romantických predstavách. Urob niečo, získaj ju. Zbalí ju niekto iní, a potom si môžeš vieš čo...“
Ale ja.. Mučila ma predstava, že prezradením svojich citov, to všetko skončí. Raz, a navždy. To si nemôžem dovoliť.
„Poď, ideme vyššie. Tam hore, je parádny výhľad. Asi som sa zamilovala.“
-Kiež by do mňa!-, vyhŕklo zo mňa. Nebojte sa, nepovedal som to nahlas, iba sám sebe, ako väčšina mojich tajných túžob a predstáv s Táňou. Ak sa ma chce mužská populácia opýtať, či som si predstavoval aj to ako to s ňou robím? Áno.
Minulý utorok bola u mňa na čaj. Chcela mi ukázať fotky detí z detského domova. Na kuchynskej linke uvidela čučoriedkový kompót a neodolala. Vrhla sa na neho s nesmiernou pažravosťou. Zo zásuvky vytiahla lyžičku a v zaváraninovom pohári lovila malé modré čučoriedky. Po každom súste si pomaly oblizla pery a vzdychla. Videla, že ju sledujem a tak si zobrala kompót k stolu a načrela opäť. Zavrela oči a jazykom si začala oblizovať hornú peru. Keď došla ku kútiku úst, jazyk na krátky moment schovala. Nestihol som od vzrušenia ani preglgnúť a už si oblizovala spodnú peru. Potom otvorila oči a povedala: „Môžem jesť aj rukou?“ Keďže som sa nezmohol ani na slovo, tak som iba prikývol. Pooblizovala lyžičku a odložila na stôl. Vyhrnula si rukáv na bielej, priesvitnej blúzke a rukou z pohára vybrala za hrsť čučoriedok. Pomedzi prsty jej pretekala šťava z kompótu a pár čučoriedok sa rozkotúľalo po stole.
„Prepáč...“
„To je v poriadku, ale tvoja blúzka...“
„Sakra ja nešika!“
Postavil som sa, že jej idem po utierku. Avšak, keď som sa vracal, zastavil som sa. Kristepane! Ona si tú blúzku začala rozopínať. Prebehli mnou zimomriavky, každý jeden testosterón hlásal – DO TOHO, UŽ NÁS KONEČNE VYPUSŤ! Gombík, po gombíku sa odopínal až.. Všetky.. Ostala tam do pol pása iba v podprsenke, a aby to ešte nebolo dosť, každý jeden prst od kompótu si s lahodnosťou oblízala. Musel som sa rýchlo otočiť a ísť sa predýchať do chodby. Keď som sa asi po 2 minútach vrátil späť, už mala na sebe moju košeľu, ktorú som si nestihol odložiť.
„Mohla som?“
„Iste, iste!“
Opäť sa začala hrať s kompótom a ja som sa musel premáhať, aby som k nej neskočil, nestrhol z nej tú košeľu, a v šialenosti pomixovaných pocitov a túžob nepomiloval na kuchynskom stole. Nie že by som mal sexuálny absťák, ale.. Dokázala tak provokovať, že každý jeden chlap by jej urobil to, čo ja v mojich predstavách.
„Na čo myslíš?“, opýtala sa.
„Ja? Ehm... Len tak, že... Že kedy mi už konečne ukážeš fotky.“
„Si si istý?“
To bola jej výrazná vlastnosť. Vo všetkom sa uisťovať, aj keď riskantné veci plánovala z minúty na minútu. Čo som jej mal povedať? Chcem ťa teraz pomilovať, pretože už nevládzem z tvojho zvádzania, z tvojho tela... Chcem ťa mať celú, len a len pre seba! Hm, egoista.
„Som si veľmi istý, Táni.“
„Tak fajn, skočím si do tašky pre fotky.“
Blbec, blbec, blbec! Tak ti treba! A čo keď... čo keď ma naozaj zvádzala. ČO keď jej pohľady a dotyky vlastného tela, boli iba nakopnutím. Zbytočné namýšľanie, alebo... DO riti, čo mám robiť???
A preto som sa na ňu nevrhol. Nevedel som si vysvetliť jej správanie a nechcel som nič pokaziť.
„Rozprával si sa už s Martinom?“
„S Martinom? A akým?“
„Ty si zabudol!“
Martin? Naozaj si nespomínam, že by som sa mal rozprávať s nejakým Martinom.
„Prepáč Táni, ale neviem o akého Martina ide?“
Táňa sa zamyslela a skúmala ma chvíľu pohľadom.
„Aha, tak to som asi nerozprávala tebe.“
„A môžem vedieť o čo ide?“
Z kabelky si vytiahla cigaretu a zápalky. Snažila si ju pripáliť, ale keďže fúkal vietor, jej zhasla.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Vzal som zápalky a pripaľovaním si oheň ukryl medzi dlane. Chytila ma za ruky a pritiahla si ich aj s ohňom bližšie k cigarete. Oprela sa o zábradlie a vydýchla.
„Myslíš si, že som zaujímavá?“
Ona o tom pochybovala? Už keď som ju spoznal malichernou náhodou, vyvolala vo mne túžbu spoznať ju.
Čakal som na autobus a bola pekelná zima. Mal som odmrznuté všetko, gule nevynímajúc. Niekto strhol cestovný poriadok a tak som ani nemal šajnu, či mi ide niečo do centra. No, a potom sa objavila ona. Navyše začalo snežiť. Vyzeralo to ako scéna z romantického filmu: ona prichádza v záplave snehových vločiek a on čaká... akoby na ňu. Pokladám sa za chlapa s pekelne veľkou fantáziou, ktorá niekedy siaha do fantazmagorenia, ale táto situácia bola skutočná, bez akéhokoľvek prikrášľovania. Na zastávke sa snažila nájsť cestovný poriadok. Popritom si niečo nezrozumiteľne brblala. Aj som jej chcel povedať, že jej snaha je márna, ale zľakol som sa sám seba. Vlastne toho, že ma bude hneď na začiatku pokladať za nejakého riťolezca.
„Prepáč, nevieš kedy ide dvojka?“
„Aj ja na ňu čakám.“ Sakra, vyznelo to ako nadbiehanie, a tak som sa to rýchlo snažil zachrániť a zaklamal som. „Mala by prísť o päť minút.“
Po mojej odpovedi si zapálila cigaretu a chcela ma ponúknuť.
„Dáš si?“
„Nie, ďakujem, nefajčím.“
„Šťastný to človek.“
Priebeh takýchto rozhovorov sa mi vždy zdal trápny. Otázka, odpoveď, pauza. A takto stále dookola. Myslím, že debata o počasí má väčšiu hodnotu ako toto.
„Si odtiaľto?“
„Áno. Ty?“
„Juh.“
„Rimavská Sobota?“
„Nie, Lučenec.“
„Hm.“
„Nenávidím autobusy, neustále meškajú.“
„Tu je to normálka. Stačí si zvyknúť.“
„Snažím sa. Môžem sa niečo opýtať?“
„Samozrejme.“
„Všimla som si, že máš so sebou brašňu. Máš v nej foťák alebo kameru?“
„Foťák.“
„Aj ty fotíš?“
„Áno, vyštudoval som to.“
„Ja fotím čisto len zo záľuby. Milujem nečakané ľudské reakcie, a ešte viac to, keď ich môžem zastihnúť...“
Začala doslova básniť o svojich najlepších fotografiách, o ľuďoch, ktorí jej už pózovali, až sme na autobus aj prestali čakať.
„Prejdeš sa so mnou peši do centra?“
„Áno.“
Počas dlhej prechádzky som sa za tak krátky čas o nej dozvedel skoro všetko. Kam chodila na strednú, kde študuje teraz, aké má rodinné pomery, a tak ďalej. Väčšinou hovorila iba ona, čo mi vôbec nevadilo, pretože sa nádherne počúvala. Začali sme sa častejšie stretávať, vymenili sme si telefónne čísla a takto fungujeme už rok.
„Myslím si, že si zaujímavá viac, než by som predpokladal.“
„Hm, typická mužská odpoveď.“
„A čo chceš počuť?“
Pozrela sa na dym stúpajúci z cigarety akoby ho chcela prinútiť rozprávať.
„Toto si musím vyfotiť. Podrž mi cigu presne v takomto uhle“, a namierila ju na slnečné lúče. Vybrala foťák a asi pol minúty hľadala správnosť záberu. Nechcel som ju vyrušiť, ale musel som.
„A čo s tým Martinom?“
Sklonila foťák a zahľadela sa na mňa.
„Zaľúbila som sa.“
Bum! Bum! Bum! Zneli výstrely do môjho JA.
„Do toho Martina?“
„Nie?“
„Tak?“
Zobrala mi cigaretu, odklepla popol, potiahla si a posadila sa na lavičku.
„Vieš čo ma irituje na ľuďoch?“
Nechápavo som sa na ňu pozrel.
„Prečo im neviem kto dal city, keď ich ani nevedia používať. Vlastne, ani nepoužívajú, vlastne.. Ach, zamotala som sa.“
Prisadol som si a chytil ju za ruku.
„Začni jednoducho od začiatku. Predýchaj to.“
„Áno, len sa bojím toho, keď sa predýcham...“
„Ty a báť sa?“
„Presne tak. Silná Táňa sa bojí. Bojí sa niečo si pripustiť aj keď...“
„Aj keď čo?“
„Aj keby som chcela.“
„Tak to vydýchni.“
„Otázka je či z toho mám mať strach alebo nemám.“
Prvýkrát som bol u nej na pochybách. Nevedel aj vedel o čom rozpráva.
„Táni, teraz ti naozaj nerozumiem.“
„Ja... zaľúbila som sa.. Avšak do žiadneho Martina, ale... Ale do teba.“
Prekvapene som na ňu hľadel a nemohol tomu uveriť. Prvé čo ma napadlo bolo – sranduje, ako vždy. Rozbúchalo sa mi srdce a moje vnútro razilo von. Chcel som jej niečo povedať, rýchlo, tak ako som to mal na jazyku, ale predbehla ma.
„Keďže ma máš veľmi rád a bohužiaľ len ako kamarátku, rozhodla som sa odísť. V Bratislave som dostala dobrú robotu, budem robiť to čo ma baví – fotiť pre noviny, budem zažívať veci nezažité..“
„Táni...“
„Odchádzam zajtra, tak teš sa so mnou Marek. Veď, budeme sa navštevovať, spoločne fotiť, mrznúť na zastávke..“
AK by mi dal niekto v tom momente facku, nepocítil by som ju. Odchádza? Tak narýchlo, veď, veď ju milujem, to mi nemôže urobiť!
„Táni, počkaj, ja ti musím povedať niečo dôležité.“
Vybral som z tašky čučoriedkový perník a podal jej ho.
„Tvoj obľúbený.“
„Ďakujem,“ povedala a usmiala sa.
„Táni, tiež som zaľúbený... Do najúžasnejšej osoby pod slnkom... do teba.“
Z celého si už pamätám len jej objatia a bozky. Zovrel som ju takou silou, až som sa bál, že sa mi stratí. Od šťastia začala skákať a pobehovať a ja som ju fotil. Snažil som sa zastihnúť každú minútu prirodzených reakcií, až kým nestála na železničnej stanici a nemávala mi z okna. Keď vlak odišiel, zostal som stáť na druhom nástupišti, s chuťou utekať za ňou čo i len popri vlaku ako to dokázal Superman. Z víru zmixovaných pocitov ma prebrala smska.
„Marek, nezabudni mi poslať čučoriedkový kompót :-)“
venované niekomu, kto ma vždy dokáže rozosmiať...
napísanísané:: 14.11.2004
prečítalo:: 1627 ludí