k6.sk - literárny server

Vlniaca sa zem.
Slová ktoré nikdy nevyslovím,
a hoci veľmi chcem
mám strach že zožerú ma plamene.

Holé skaly.
Šepot briez
len v spomienkach
sa ticho valí
na mňa ako kamene
kým čakám
že ma zbavia dychu,
oni si len bez oddychu
krúžia nemo dokola.

Vraj Pán Boh
mi zavolá
a povie ďalšiu cestu.
Čakám.

Telefón len drzo mlčí
a litre vína
v sude z ľudskej kože
čo drží po kope
i bez obručí,
čistia moju krv.

Nedúfam že
z otupených zmyslov
vycedím si raj,
no márne čakám kým
život žitý naozaj
zabije príchuť
zlého filmu
čo žil som doposiaľ.

Spomínam.
A detstvo zdá sa
únikom kde môžem
čokoľvek a ktokoľvek
sa so mnou hrá.
Teraz však jedine sa dá
schovávačkou na slová
zabaviť v chvíľke nudy
a kým rozbíjame bez ostudy
priateľstvá a lásky,
zabúdame na otázky
no odpovede sa len tak sypú.

Ľudia vravia že smrť má trpký pach.
Niektorí, že chodí po horách
a iní že umretím je strach.
Dá sa báť vecí čo nás neminú?
Keď najdrahší sa pominú,
zistíme že život chodí po horách
a smrdí potuchlinou čo máta naše zmysly
a skrýva nesporný fakt, že je vrah.