Odsúdený na zánik

autor:: David

rubrika:: poezia

Dávaš mi rubíny farbené vlastnou krvou,
čo zo srdca vytláčaš svojim odovzdaním
a ja cítim že nedokážem ti dať nič,
len prach z mojich pier a nemý strach.

Skrývaš moje chyby v svojom objatí,
dávaš mi lásku a prekrývaš môj pach,
vynášaš ma nezištne na vrcholky hôr,
no prepáč. Nedokážem milovať.

Obmývaný vetrom nesiem si na pleciach
veľu čiernu knihu písanú v nádhernom písme.
Účtovné položky života ničia mi kríže
a ja plný obáv z strát bojím sa ich porátať.

Mám strach skončiť v raji umelých príšer,
a pod prikrývkou žltých listov hľadať teplo rúk.
Telo je stále s tebou, no kde sa túla duch?

Prachom rozptýlená metylová dúha stráca svoje tvary,
farby vpíjajú sa jedna do druhej a kreslia čierny kruh,
symbol strašne starý.

Tmavý tunel,
žiadny ruch,
pokoj. Tam sa stráca duch
v opare čo stúpa z lávy.

napísanísané:: 3.11.2004

prečítalo:: 855 ludí