NOSTALGIN

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky

I.



Ráno som sa prebudil po štyridsiatich rokoch. Celkom iste skoro mŕtvy. Ležím na posteli. Rád by som sa pozrel do zrkadla, pretože je ťažké uveriť. Chápať. Cítiť. Žiť a hniť za živa. Ruky neklamú. Starecké škvrny sa rozlievajú po celej koži. Štípu ma z nich oči.

Spí posediačky oproti mne. Rád by som sa jej spýtal, ako sa to všetko stalo. Vyreklamoval sa. Veď toto je omyl! Smial by som sa a možno by som sa pri smiechu chytil za brucho.

Zobudila sa. Čo to má znamenať? kričím na ňu v duchu, pretože som paralyzovaný. Nereaguje. Je pre mňa šokujúce, že tak silné výkriky počujem iba ja. Ona len mlčí a díva sa. Má unavenú tvár. Akoby ošľahanú vetrom. Neviem, prečo mám ten pocit. Veď vietor... ten možno už ani nie je.

Vyberá lieky zo škatuliek.

„Nakloním ťa a pokúsime sa to prehltnúť,“ povedala mi. Natlačila mi jeden liek po druhom do hrdla a zaliala vodou. Kto si? chcel som sa spýtať a nešlo to rovnako, ako predtým. Pritom ma zaplavovala voda. Moje vankúše. Vytekala zo mňa spolu s prehnanou nahotou. Nahota to nie je len telo. To je aj bezvládnosť. Nemohúcnosť, keď sedíš ako gumená hračka a tvoja myseľ nie je ani gumená, a ani hračkárska. Kiežby bola... Kategoricky som takúto nahotu odmietal. Pohŕdal som ňou kedysi. Som si tým takmer istý.

Preložila ma napoly. Trup mám na nohách. Telo odoláva prosbám o obratné posadenie a vyskočenie z postele. Som poskladaný.

Zašlá stena a môj pohľad na ňu. Pripadám si rovnako patetický ako ona. Tá žena mi mení mokré obliečky. Zastav sa na chvíľu, chcem sa ti pozrieť do očí! Ignoruje prosby, vysielané mojím pohľadom. Myslel som si, že oči budú rozprávať lepšie.

Mám pocit ako by som sa mesiace nevymočil. Brucho mi zviera silný kŕč. A ona mi práve vymenila obliečky na vankúši. Rád by som jej povedal dopredu, nech mi odpustí, že oštím aj plachtu a možno aj perinu, ale nemôžem a nemôžem si pomôcť. Sterilný moč zo mňa vyteká, na moje prekvapenie necítim okolo panvy žiadne mokro. Je zjavné, že som sa do postele nevymočil. Ale kam teda?

Upriamil som pozornosť späť k žene, ktorá si práve sadá na kreslo vedľa mojej postele. Som si celkom istý, že som ju nikdy nevidel. Že som v tejto miestnosti nebol. Kde som bol predtým, ak som teraz tu? Bol som? Chce sa mi kričať. A toto skurvené telo vie len chrčať. Chrrr. Chrrr. Ústa vypúšťajú iba sliny.

Iba pár ich zostalo. Spomienok. Opäť som zazrel svoje ruky. Vzhľadom k môjmu veku budú asi všetky staré. Spoznávam sa v nich. Ako sa človek spoznáva v zrkadle. Spoznávam v nich osoby, ktoré som opäť stretol po prvýkrát.

Celkom ležérne si chcem prejsť tými kulisami. Ohmatať všetko, čo som predtým zabudol. Vo svojej nepozornosti prehliadol. Uvoľnene si postáť pri každom stĺpe, bráne, dome, móde, tvári, aute, zuboch, mostoch... Sú v nich aj dlažobné kamene. Sú v nich príbehy.

Nemajú svoj systém, čas či priestor. Ony len sú. Myslím si preto, že som teda bol, preto som aj teraz. Mám dojem, že keby sa mohla, tak by sa mi tvár usmiala. Ale je vylúčené mať spomienky, ak som nebol? Teraz by sa tvár zatvárila skleslo, až nervózne. Veľmi jasne sa mi vynárajú zvyky mojej tváre.



II.



Ešte chvíľu si posedím a potom budem zase sedieť. Umelo nadvihnutý pohyblivým lôžkom. S nehybným pohľadom. Ona sedí oproti v kresle. Číta časopis. Otáča stránkami. Životmi celebrít.

Postavila sa, chvíľu na mňa hľadela. Vyzliekla si sveter. Biele tričko s krátkymi rukávmi. Bradavky jej presvitajú tak jasne, akoby to trénovala. Bolo to priam efektné. Fľaky od potu v podpazuší. Kiežby som ich mohol vytrieť kúskom kože. Ovoňať. Obdivovať, že jej telo je schopné reagovať na teplotu. Bozkávať ju v podpazuší. Lízať a predstierať, že je to kundička. Podobne vlhká a zarastená.

Stiahla zo seba tričko. Prsia. Opálené plavky. Dvorce veľké ako podšálky. Bradavky vztýčené. Jazvy. Silikónové prsia. Plastická krása. Krásna nevšedne.

Otočila sa chrbtom. Náhle otočenie smerom ku mne. Prikryté prsia rukami. Podozrievavý pohľad. Hľadí na mňa. Zjavne jej odľahlo. Úsmev. Mávla rukou, z ktorej jej vypadlo poprsie väčšie než malé. Ťahané gravitáciou do bodu, keď sa odrazí späť a chvíľu sa trasie ako želatína.

Bola zbytočne paranoická. Veď to nie možné, aby som ju pozoroval, čítal som na jej tvári. Pozorujem ťa. Už zostali iba oči a aj tie by mi v tejto chvíli najradšej zobrala a skryla do vrecka môjho pyžama, kým sa prezlečie. Iba pre istotu. Bolo by jej jedno, že by môj pohľad práve spočíval na jej pokožke. Brázdil priehlbiny a vypukliny jej tela. Nemilosrdne vnikal z póru do póru, ktoré sú jediné dosť tesné, aby vznikalo trenie.

Obliekla si čisté tričko. Určite ešte vonia od pracieho prášku a aviváže. Vidieť na ňom záhyby od poskladania. Rozpustené vlasy. V ďalšom okamihu ovzdušnené rukami. Žiadna obrúčka. Namaľované nechty. Na čierno. Vytvárajú zvláštny kontrast s blond vlasmi. Tvár má podopretú rukami. Hľadí do steny.

Mužská postava vstúpi dverami. Zatiaľ neznáma. Podľa oblečenia doktor. Skontroloval moje prístroje. Pobozkal ju. Odchádzajú. Zhasla.

A čo ja? ozývala sa vo mne neodbytná, urazená ozvena najbližších pár hodín. Až kým som nezaspal.

Ráno sa vrátila. Bezstarostne, akoby nič nespravila. Chcel som jej ihneď vmiesť do tváre jej odporný čin. Urážku. Že včera odišla bez rozlúčenia. Zhasla bez prípravy. Potom, ako ju moje oči milovali. Zradila ich.

Napchala do mňa lieky, vodu, ampulky, pilulky, hadičky. Začal sa nový deň. Sadla si na kreslo oproti. Zaujímala by ma jej úloha. Väčšinou tu len sedí a nič nerobí. Čumí do blba. Moje podráždenie zväčšovalo, že som nemohol podráždenie prejaviť.

Stupňovalo sa, až kým som nezačal podivne chrčať. Som ten, čo vie iba chrčať. To je moja špeciálna vlastnosť. Komixový hrdina. Z najnudnejšieho komixu, v ktorom sa iba leží.

Skontrolovala mi tep, prístroje. Pohladila ma po tvári. Ustaraný úsmev. Jej familiárnosť ma šokovala. Rozdráždené telo sa upokojilo. Jej bezprostrednosť si ma opäť získala. Prechádzal som po nej opatrným pohľadom. Veľmi opatrným. Oči sa stále nerozhodli či jej ešte niekedy môžu dôverovať.

Lakuje si nechty na rukách. Na nohách. Nepríjemný zápach. Červená sa mi na nej páči viac než čierna. Dosť dlho je mimo môj dohľad. Pri okne, ktoré vídavam len pri výnimočných situáciách. Ona sa zrejme rozhodla, že to nie je moja obľúbená strana a väčšinou by som mal byť od neho odvrátený.

Iba táto skurvená, šedivá miestnosť. So skurveným oknom, ktoré pre mňa existuje len občas a jeho existencia je len o niečo väčšia oproti imaginárnemu oknu, ktoré by som si len predstavoval, trebárs na druhej strane izby. Vedľa dverí. Prechádzali by tadiaľ, okolo vymyslených stromov a lámp, postavy. Niektoré by mi zakývali, iné by si ma nevšímali s ich vlastnou bezohľadnosťou. Žiadna by nevstúpila dnu. Po vstúpení by som im musel domyslieť celkom presné tváre a telá. Neviem či by som sa ich potom dokázal vzdať.

A ešte je tu stále ona. Prečo ma nenasunie k oknu? Posratá krava a skurvená, prašivá izba. Vrátila sa do môjho výhľadu. Je stále tak krásna. Ešteže je tu stále ona a nielen táto prašivá komnata. Vtedy som pochopil zmysel práve tejto ženy. V tejto izbe. Vedľa mňa. Aj keď je pravdepodobné, že to nie je jej pôvodný účel.

III.



Doktori, upratovačka, sestričky, smiešny chlapík s kávou, stratené dieťa, zablúdení návštevníci. Dni, noci. Kvety vo váze. Postupne vädnúce. Kvety v koši. Modré, zelené, mesiačikové obliečky na posteli. Všetko sa to predo mnou premietalo ako z projektoru.

Oproti lôžku je televízor. Zapnutý som ho nevidel. A ako veľmi by som chcel. Zistiť, čo sa deje vonku. Ale chápem, prečo ho nepustia. Už som porozumel môjmu postaveniu. Som ten bez vnemov, pre ktorého by bolo zbytočné pustiť televízor, rádio alebo čítať mu z knihy. Upadal som do ťažkých depresií. Prestával som prikladať dôležitosť bytiu oproti môjmu nebytiu. Rozdiel medzi týmito stavmi som si vyjadril veľmi presne – voľná izba s voľným lôžkom a ošetrovateľkou.

Pred pár dňami som sa zobudil. Porušila pravidelnosť dní. Čítala mi. Bohužiaľ som sa prebudil do posledných viet a ona absolútne nespoznala rozdiel. Pre mňa bol obrovský. Spánok ma obral o snívanie. Vnorenie sa do viet. Blázon, prečo skáčeš do príbehov bez nádychu? kričali by slová. Ja by som sa presne ako blázon smial a prehadzoval by som kričiace slová v náručí. Skúmal ich etymológiu a sémantiku. Rozkladal ich na písmená. Rezal, pitval. Plytval by som nimi. Tisíc krát by som obkreslil ich obrysy. A potom by som unavený zaspal. Veľmi by som to chcel spraviť. Ale neviem, aké to boli vety a slová. Snáď niečo o jašteroch, frustrovaných mímoch, rastafariánoch v oblekoch a manažéroch bývajúcich v stanoch alebo kvetoch, ktoré kvitnú v zemi a rastú koreňmi.

Ráno prišla s inou farbou vlasov. Hnedou. Jej modré oči s týmto odtieňom hnedej zvláštne kontrastujú. Vynikajú. Ich výraz je rovnako nepriestupný. Len sú akési farebnejšie.

Počkať! Veď ona modré oči nemala. Nemala? zvykol som si viesť dialógy sám so sebou. Stavil by som sa, že nemala. Ale veď pred chvíľou si si bol istý, že mala modré oči, ktoré sú teraz výraznejšie. Som zmätený, teraz neviem. To si celý ty. Tá hnedá jej pristane. Hej, určite vypadá lepšie. Aj to jej prehadzovanie vlasov vypadá lepšie. Prial by som si, aby to urobila nado mnou. Do tváre. Aby som cítil vôňu jej šampónu.

Predstavujem si, že nezostala len pri zavlnení vlasov okolo mojich nosných dierok. Sadla si na bezvládne telo, na nohy. Obkročmo. Stiahla zo mňa pyžamo a ja som nenamietal. Ani by som nemohol. Nechcel. Dotýka sa penisu. Snaží sa ho prebudiť k životu. Reakcia žiadna. Ležím na lúke. Medzi kvetmi. Odstránil som z predstavivosti časopriestorové obmedzenia. Na lúke, kde nie sú v tráve žiadne kliešte, ani iný hmyz. Mizne mi koža. Miznú farebné výplne tiel. Zostávajú obrysy. Akoby súložili dve nedokreslené skice. Penis sa plní krvou. Obraciam ju na chrbát. Hýbem sa. Ževraj je starecké sperma zopár riedkych, takmer priesvitných kvapiek. Som rozhodnutý narušiť tento stereotyp. Dotyky. Pohyby. Vzdychy. Bozky. Chrbtica sa mi vyrovnala. Rastie objem môjho tela. Vypadáva mi umelý chrup. Ihneď odstraňujem dotieravú myšlienku, ktorá sa mi snaží pokaziť zážitok. Rastú mi nové zuby. Bez bolesti. Vraciam sa k bozkom a pohybom. Rukami prechádzam kontúry skice, ktorá rozhodne nemôže byť nikým iným ako ňou. A ďalšími stovkami žien, ktoré sa po rozhodnom odmietnutí inej milenky objavujú. Nekontrolovane. A zase ona. Priväzujem ju o stonky kvetov, aby nemohla uniknúť. Vydržali iba zopár sekúnd. V spleti tvárí sa mi už nedarí spomenúť na jej podobu. Výron muža v najlepších rokoch. Vstávam. Som pyšný na ploché brucho. A rotujúce ženské podoby sa zmietajú v orgazme. S každou prichádza nový zvuk. Nové pohyby. Ženské telo sa zastavilo. Nie som si istý či je to ona. Prešiel som si rukou po hlave. Zostáva mi medzi prstami guča vlasov. Šedivejú pred očami. Skolióza bojuje so svalmi o vzpriamenosť chrbtice. Vyhráva. Obrysy chytajú farbu. Miesto béžovej šedú. Chýbajú zuby. Tentoraz to bolelo. Pri vystupovaní z obrazu som si zlomil nohu, vyčerpal som všetok vápnik. Zrútil som sa do postele. Medzi tým sa v mojej izbe zotmelo. A som sám.

V jeden deň prišla s plačom. Sadla si ako obvykle do kresla a neúspešne sa ho snažila potláčať. Zúfalo hľadá niečo v kabelke. Po izbe. Utrela si slzy a vyfúkala sople do posteľnej plachty. A ľahla si vedľa mňa na lôžko. Slzy, vzlyky a ďalšie slzy. Objala ma a zaborila mi hlavu do pleca. Moja hlava skĺzla do druhej strany. Nevšimla si to. Mal som ju mimo pohľadu. Chcel som jej vrátiť ten pocit, ktorý mi spravila objatím. Na chvíľu som sa necítil ako kopa hovna, ale ako človek. Nerozumel som ale, prečo ma objíma. Prečo mi leží v posteli. Pripisoval som to určitému putu. Neverím, že to môže byť niečo viac, ako náklonnosť podobná náklonnosti k obľúbenej plyšovej hračke.

Ležala vedľa mňa dlho. Jej plač prešiel do vzlykov a potom ťažkého oddychovania. Hlavu som mal stále vyvrátenú, nemohol som pozorovať zmeny jej tváre. Veľmi som túžil po rozhovore. Spýtať sa na jej problémy. Usmiať sa a povedať jej, že všetko bude v poriadku, láska.

Láska? To oslovenie ma šokovalo. Vyšlo zo mňa akosi prirodzene. Tušil som ho už predtým. Ale veď to je smiešne. Nemilujem ju. Určite nie. Je len krásna. Je svetlým bodom v tejto situácii. To je všetko. Bolo by chybou prikladať tomu väčšiu dôležitosť, akú to má. Veď akú šancu by si u nej mal, ty hlupák? Pozri sa na seba. Si odporný. Som odporný, cítim to. Ochrnutý starec. Čo by s tebou robila? Iba ak to čo doteraz. Obrovský kameň okolo jej krku, čo jej kradne mladosť a život. Už teraz tu len sedí a pozerá na teba. Prečo to robí? Čo ak by som u nej mal šancu? Leží v mojej posteli. Akurát mojej. Má položenú hlavu na mojom pleci, na mojom a nikoho inom. To sú iba ilúzie. Čo si od toho sľubuješ? To, že na tebe plače ti nedáva vyššiu pozíciu od plyšového medveďa. Zabudol si na toho doktora, s ktorým sa bozkáva a drží za ruku? On chodí. On sa s ňou môže rozprávať. Môže ju vyjebať aj v skutočnosti a nie len v hlave. Strašne ho nenávidím. Doktorka zasratého. Chcel by som mu odrezať ruky, ktorými sa jej dotýka. Chodidlá. Vykastrovať ho. Odrezať mu penis, ktorý ju znečisťuje. Vytrhnúť mu jazyk, ktorým na ňu hovorí a vymazať jazyk, v ktorom o nej premýšľa. Bol by som nemilosrdný. V čom by bol potom lepší ako ja?

Zaspala. Chrápe. Potichučky. Pravidelne. Je to krásne. Zbožňujem jej zvuk. Vstúpil do miestnosti. Práve on! Vrátil mi hlavu na pôvodné miesto. Obišiel posteľ a jemne ju zobudil. Nasledovala hádka. Hrozne dlhá hádka. Podviedol ju. Hajzel. Slzy. Dusila sa od plaču. Bitka. Rozškriabala mu tvár. Facky. Krik. Nikto iný v tejto nemocnici nie je, kto by jej pomohol? Bol som zúrivý. Kričal som naňho, nech ju pustí. Bez zvuku. Zvalili sa na moju posteľ. Zahryzla sa mu do ruky. Dal jej ranu, po ktorej mi opľula tvár. Škrtenie. Vzájomné. Bozky. Čo? Zostal som šokovaný. Moja zúrivosť sa zdvojnásobila. Ich bozky sa do mňa zarývali. Trpel som nimi omnoho viac než ranami, ktoré schytávala jej tvár. Neznesiteľné. Akoby som bol len inventár izby. Perina alebo skriňa. Vnikol do nej. Chcel som odvrátiť tvár. Aspoň zotrieť slinu, ktorá sa usadila na mojom líci.

Obliekli sa, on odišiel a ona sa usadila na kreslo oproti mne. Tvár jej opúchala. On bol za všetko vinný, nie ona. Veď to bolo skoro ako znásilnenie. Najprv ju zbil takmer do bezvedomia a potom znásilnil. Násilník. Špinavec. Ona absolútne nevedela. Nemala silu mu v tom zabrániť. Pretrpela to. Nechcela.

Na druhý deň prišla v okuliaroch. Predo mnou si ich dala dolu. Obrovské modriny. V našom vzťahu sa rozvinula intimita, ktorá nedovoľuje tajnosti či ostýchanie. Prezliekla mi pyžamo. Vôbec som sa pred ňou nehanbil. Láskal som ju očami. Je úžasná. Bol som si už istý, že ju milujem. V noci som o tom veľa premýšľal. Nezáležalo mi na tom, či moje city opätuje.

Vo dverách sa objavila hlava. Neznáma hlava a za ňou aj telo. Vstúpil dnu. Objal ju.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej.

„Spadla som zo schodov,“ odvetila. Neveriacky ju sledoval.

„Povedala by si mi, keby niekto ubližoval mojej malej sestričke, však? Garantujem ti, že by si zapamätal, že na moju rodinu sa ruka nepokladá. “

„Určite. Spadla som zo schodov. Zakrútila sa mi hlava. Bola to nehoda.“ Schúlila sa mu v náručí. Obrátili sa ku mne. Chvíľu ma sledovali. Na čele sa mu objavila hlboká vráska.

„Ako sa darí otcovi?“ spýtal sa jej.

„Ocko sa má stále rovnako,“ odvetila.

napísanísané:: 2.7.2009

prečítalo:: 895 ludí