k6.sk - literárny server

I.


Ráno som sa prebudil po štyridsiatich rokoch. Celkom iste skoro mŕtvy. Ležím na posteli. Rád by som sa pozrel do zrkadla, pretože je ťažké uveriť. Chápať. Cítiť. Žiť. Hniť za živa. Ruky neklamú. Starecké škvrny sa rozlievajú po celej koži. Štípu ma z nich oči.

Spí posediačky oproti mne. Rád by som sa jej spýtal ako sa to všetko stalo. Vyreklamoval sa. Veď toto je omyl! Smial by som sa.
Zobudila sa. Čo to má znamenať? kričím na ňu v duchu, inak to nejde. Nereaguje. Je pre mňa šokujúce, že tak silné výkriky počujem iba ja. Ona len mlčí a díva sa. Má unavenú tvár. Akoby ošľahanú vetrom. Neviem prečo mám ten pocit. Veď vietor... ten možno už ani nie je. A ona je napriek tomu krásna.

Vyberá lieky zo škatuliek.

„Nakloním ťa a pokúsime sa to prehltnúť,“ povedala mi. Natlačila mi jeden liek po druhom do hrdla a zaliala vodou. Kto si? chcel som sa spýtať a nešlo to rovnako ako predtým. Pritom ma zaplavovala voda. Moje vankúše. Vytekala zo mňa spolu s prehnanou nahotou. Nahota to nie je len telo. To je aj bezvládnosť. Nemohúcnosť, keď sedíš ako gumená hračka a tvoja myseľ nie je ani gumená a ani hračkárska. Kiežby bola... Kategoricky som takúto nahotu odmietal. Pohŕdal som ňou kedysi. Som si tým takmer istý.

Preložila ma napoly. Trup mám na nohách. Telo odoláva prosbám o obratné posadenie a vyskočenie z postele. Som poskladaný.

Zašlá stena a môj pohľad na ňu. Pripadám si rovnako patetický ako ona. Tá žena mi mení mokré obliečky. Zastav sa na chvíľu, chcem sa ti pozrieť do očí! Ignoruje prosby, vysielané mojím pohľadom. Myslel som si, že oči budú rozprávať lepšie.

Mám pocit ako by som sa mesiace nevymočil. Brucho mi zviera silný kŕč. A ona mi práve vymenila obliečky na vankúši. Rád by som jej povedal dopredu, nech mi odpustí, že oštím aj plachtu a možno aj perinu, ale nemôžem a nemôžem si pomôcť. Sterilný moč zo mňa vyteká, na moje prekvapenie necítim okolo panvy žiadne mokro. Je zjavné, že som sa do postele nevymočil. Ale kam teda?

Upriamil som pozornosť späť k žene, ktorá si práve sadá na kreslo vedľa mojej postele. Som si celkom istý, že som ju nikdy nevidel. Že som v tejto miestnosti nebol. Kde som bol predtým, ak som teraz tu? Bol som? Chce sa mi kričať. A toto skurvené telo vie len chrčať. Chrrr. Chrrr. Ústa vypúšťajú iba sliny.

Iba pár ich zostalo. Spomienok. Opäť som zazrel svoje ruky. Vzhľadom k môjmu veku budú asi všetky staré. Spoznávam sa v nich. Ako sa človek spoznáva v zrkadle. Spoznávam v nich osoby, ktoré som opäť stretol po prvýkrát.

Celkom ležérne si chcem prejsť tými kulisami. Ohmatať všetko, čo som predtým zabudol. Vo svojej nepozornosti prehliadol. Uvoľnene si postáť pri každom stĺpe, bráne, dome, hrade, móde, tvári, perách, zuboch, mostoch... Sú v nich aj dlažobné kamene. Sú v nich príbehy.


Nemajú svoj systém, čas či priestor. Ony len sú. Myslím si preto, že som teda bol, preto som aj teraz. Mám dojem, že keby sa mohla, tak by sa mi tvár usmiala. Ale je vylúčené mať spomienky, ak som nebol? Teraz by sa tvár zatvárila skleslo, až nervózne. Veľmi jasne sa mi vynárajú zvyky mojej tváre.

II.


Ráno som sa prebudil pred štyridsiatimi rokmi. Rutinne som sa pripravil a rutinne odišiel z domu. Skoro som pri tom neotvoril oči, tak to bolo rutinné. Čítal som vtedy knihu od Grungerba Štatisti. Začínal ju dvoma vetami: Som chrt. Maklér s barabizňami. A ja som bol tiež chrt a tiež maklér s barabizňami. A nebavilo ma to rovnako ako jeho. S tým rozdielom, že on na tom aspoň zbohatol.

Kráčal som. Malé a veľké zástupy ľudí, kolóny áut. Farebné a šedivé nátery budov, nátery osôb. Rýchle a pomalé ulice. Plné a prázdne obchody. Pekné a škaredé tváre.

Námestie. Dá sa povedať, štandardné námestie obsahujúce všetko od obchodov, cez zmrzlinu, lavičky, fontánu, až po ľudstvo ako také. Bolo to určite ľudské námestie. Kúpil som si zmrzlinu, sadol na fontánu.

Na moje prekvapenie ma začalo ľudstvo sledovať. Aspoň to v okolí. Otáčanie hláv. Pripínanie pohľadov k môjmu telu, ktoré o to absolútne nestálo, najmä moja myseľ o to nestála. Boli neslušní a pritom to robili všetci.
Zamieril ku mne jeden z davu. Oblečený v obleku.
„Dobrý deň. Už je váš čas.“
„Čas načo?“ spýtal som sa ho.
„Ale no tak,“ odvetil s úsmevom.
„Áno? Čo sa na mňa usmievate?“
„Ale no tak,“ zopakoval mi.
„Čože?“
„Netvárte sa, že neviete.“
„Ja vám skutočne nerozumiem.“
„Stále sme vo vašich spomienkach. Veď sa na to pozrite. Už ste tu boli predsa. Už ste tu raz sedeli, dojedli ste zmrzlinu a odišli. Nebolo to tak?“
„A potom bolo čo?“ pokúsil som sa ho naviesť k ďalšej z mojich spomienok.
„Potom vám vypršala skúšobná verzia.“ Zapálil si.
„Skúšobná verzia čoho?“
„Skúšobná verzia vášho života.“
„Kto ste?“
„Som vám pridelený obchodník s realitou.“
„A čo teda chcete?“
„Či si zaplatíte rozšírenú verziu vášho života alebo zostaneme len pri skúšobnej.“
„Chcete tým povedať, že preto mám len obmedzený počet spomienok? Z niektorých období nie sú vôbec žiadne,“ odvetil som.
„Samozrejme. Každý má len toľko spomienok, koľko si predplatí. Ponúkli sme vám balík spomienok na vyskúšanie. Nepáčili sa vám?“
„Ale áno, páčili. A vám?“
„Je irelevantné či sa páčili mne, pretože ja si ich predplácať nebudem.“
„Iba ma zaujímalo či by ste si to vy predplatili.“
„Ja by som si to predplatil určite,“ odpovedal s úsmevom. Skoro ma presvedčil.
„Koľko ma to bude stáť?“
„Nič. Iba tie spomienky, ktoré ste si zatiaľ prežili. Tie už nebudete mať, ale budete mať všetky ostatné.“
„Prečo?“
„Čo konkrétne vás zaujíma?“
„Prečo odo mňa chcete akurát tieto spomienky? Prečo sa platí spomienkami?“
„Našu províziu za sprostredkovanie reality, životnej skúsenosti a spomienok tvoria presne tri percentá z celkového objemu dosiahnuteľných spomienok.“
„Takže toto boli iba tri percentá?“
„Hej.“
„Čiže v plnej verzii budem mať deväťdesiatsedem percent spomienok a tie, čo mám teraz, mať nebudem?“
„Presne.“
„Prečo práve tieto tri percentá? Prečo ste mi ich ukázali? Neviem či sa ich teraz dokážem vzdať.“
„Ukázali sme vám ich, aby sme boli fér. Pretože zákon hovorí o tom, že musíte vedieť, čoho sa vzdávate. A ak sa pýtate, prečo to boli práve tieto spomienky, tak to vám neviem povedať, všetko je to robené na základe náhodného výberu.“
„A koho je tých ďalších deväťdesiatsedem percent spomienok?“ spýtal som sa.
„Vašich.“
„Keď sú moje, tak prečo si ich musím predplácať?“
„Lebo je to tak stanovené zákonom.“
„Akým?“
„Myslím, že je zbytočné vám vysvetľovať mechanizmy, ktoré nikdy nepochopíte.“
„Myslím, že v tom prípade nemôžem s vami uzatvoriť dohodu, keď nepoznám všetky fakty.“
„Vy totiž nemáte na výber.“
„Ako to?“
„Pretože zomierate a stále nechápete svoj zmysel. Na pochopenie zmyslu potrebujete minimálne deväťdesiatsedem percent svojich spomienok, ktorými prejdete tesne pred smrťou.“
„To by som musel zomierať skutočne dlho, aby som stihol prejsť všetky spomienky. Veď tieto mi trvali...“
„Koľko? Odkedy ste sa zobudili prešlo iba zopár hodín. Odkedy ste sa vnorili do prvej spomienky iba hodina. Čo je to dlho? Ako dlho zomiera človek?“
„Neviem.“
„No vidíte.“
„Mám pocit, že ma vydierate. Už to vaše: nemáte na výber, bolo nemiestne. Ten zákon vám dovoľuje ma vydierať?“
„Tak sa pozrite, zákon mi to presne dovoľuje, pretože ja som správca vašich spomienok a za tú správu mám nárok na svoje tri percentá.“
„Ste teda správca alebo obchodník?“
„Spravujem vaše spomienky, aby som vám ich potom za tri percentá, ktoré tejto správe prináležia, predal. Takže som oboje. Ale zvykneme sa nazývať obchodníkmi.“
„Ale veď sú to moje spomienky! Aké mate právo mi predávať moje spomienky?“
„Zákon mi dáva toto právo.“
„Aký zákon?“ Nenávidím byrokratov.
„Ten je nad vaše pochopenie.“
„Ak odmietnem, tak sa stane čo?“
„Zostanú vám súčasné tri percentá a zomriete bez toho, aby ste získali zmysel svojej existencie.“
„Zdá sa mi to celé pochybné. Ešte som nikdy nepočul ani o vás, ani o predávaní spomienok,“ odpovedal som mu podráždene.
„Už ste niekedy počuli rozprávať mŕtvolu?“
„Nie.“
„Tak akoby ste chceli počuť o mne?“
„Tí, čo zomreli len na určitý čas a potom, ako to povedať, vstali z mŕtvych? Čo tí? Tí nič podobné nespomínali.“
„Ja prichádzam až pred definitívnou smrťou. Načo by som chodil viackrát? Myslíte, že nemám nič lepšie na práci? Vy ako bežný smrteľník nie ste kompetentný vedieť o mne skôr než definitívne zomierate.“
„Ale to popiera, minimálne narúša všetky moje doterajšie predstavy a poznatky o svete. Je to pravda?“
„Nemusí byť. To nikdy nezistíte,“ začal sa rehotať.
„Ste diabol alebo niečo také? Váš smiech mi ho pripomína.“
„Ach, ľudia sú neskutočne malicherný. Čo je to diabol? Čo je to boh? To sú len vaše čiernobiele predstavy. Ja som v skutočnosti šedivý. Ako je šedivý aj celý svet.“
„Svet je farebný,“ namietal som.
„Nehovorím o tom, čo vidíte. Hovorím o fungovaní. Svet je ambivalentný. Svet je šedivý. Vďaka tomu je zábavný, aj keď vo vašej reči šedivosť znamená priemernosť, fádnosť.“
„Skutočne je to tak?“
„Ja neviem,“ zase sa rozrehotal.
„A kto to vie?“
„To tiež neviem.“
„Vy nemáte žiadnych nadriadených?“
„Zákon.“
„A ten zákon, kto stanovil?“
„To neviem.“
„Čo viete?“
„Že by ste si mali predplatiť rozšírený balík spomienok.“
„Zaujímalo by ma, na čo sú vám tri percentá mojich spomienok.“
„Nezaujímalo.“
„Ale áno, skutočne by ma to zaujímalo.“
„Nie, nezaujímalo. Bolo by vám to úplne k ničomu. Pokojne vás môžem oklamať a vy to nikdy nezistíte.“
„Ako sa ich môžem vzdať, keď neviem, čo s nimi spravíte?“
„No dobre. Poskladáme z nich spomienky ďalšieho človeka. Samozrejme k tým vaším mu doplníme ďalších deväťdesiatsedem percent od iných darcov.“
„A nebude to nesúrodé? Ako môžete poskladať nového človeka z ďalších desiatok ľudí?“
„Vaše spomienky sú súrodé? Jednotné? Pozrite sa iba na svoje tri percentá, ktoré máte momentálne dostupné. Sú si podobné? Ste v nich vy a iba vy? Alebo sú aj také, kde by ste to vy akoby ani neboli? Koľkokrát ste vo vnútri neboli sám, ale boli tam aj ďalší vy? Prečo myslíte, že to tak je?“
„Znamená to teda, že som skladačkou spomienok a príbehov iných ľudí? Moje tri percentá teda potrebujete, aby vznikli ďalší ľudia?“
„Ak je to pravda, tak to bude presne takto,“ opäť sa začal škodoradostne smiať, až mu padla cigareta na dlažobnú kocku. „Viete, čo je na tom najzábavnejšie?“ hovorí pozerajúc na cigaretu. „Nikdy nedostanem rakovinu, preto fajčím tak veľa.“
„Čiže to pravda nie je?“ Jeho poznámku o cigaretách som ignoroval.
„Poviem vám, že prvým tisícom, možno miliónom som sa to skutočne snažil vysvetliť. Nepochopil to ani jeden. Preto som vám hovoril už na začiatku, že je to zbytočné a nepochopíte to. Čiže zostaňme pri pre vás stráviteľnej verzii, že skladáme v nejakej fabrike životy ľudí zo životov iných ľudí.“
„Ale ja to chcem vedieť.“
„Vaše maximum je pochopenie vášho súkromného zmyslu, preto si musíte predplatiť rozšírený balík spomienok.“
„Ale ja to chcem vedieť,“ zopakoval som.
„Tak dobre teda. Je pravdou, že skladáme životy ľudí zo životov iných ľudí.“
„Veď to ste mi povedali pred chvíľou!“ odsekol som mu.
„Poviem vám to takto. Je to pravdou, tak ako je pravdou ďalších X právd. Zákon nestanovuje, ktorá z tých právd či realít je pravdivejšia. Všetky sú pravdivé a jedna bez druhej je neúplne pravdivá.“
„Vy ste predsa obchodník s realitou, tak by ste mali vedieť, ktorá realita je reálna.“
„Veď som vám to teraz povedal, že všetky. Máte pocit, že by ste zvládli pochopiť všetky a to naraz?“
„Asi nie.“
„No asi nie,“ pričom nie nepríjemne pretiahol.
„Takže?“
„Ja vám ponúkam tú vašu realitu. Tou vašou je, že životy ľudí skladáme zo životov iných ľudí. Buď ju beriete, alebo ju necháte tak a budete hľadať inú pravdu.“ Zasmial sa.
„Prečo sa smejete.“
„Je pre mňa dosť ťažko predstaviteľné, ako budete hľadať tie ďalšie pravdy bez rozšíreného balíka, pretože vidím, že s touto pravdou spokojný nie ste. To ma zabáva.“
„Iste, nie som s ňou spokojný.“
„Aké typické pre človeka. Ste nudní. Neustále otázky.“
„Vás to nezaujíma?“
„Nie,“ odvetil celkom prosto.
„To bude asi tým, že nie ste človek, alebo ste?“
„Nie som. Ani by som nechcel byť. Som obchodník s realitou. Ľudia sú posadnutí hľadaním. Neuspokojiteľní. Schizofrenické plemeno. Ja len som. A som na to, aby som bol. Možno je to tak aj s vami, ale to ja už neviem.“ Znova sa rozrehotal.
„Ako to zistím?“
„Jedine ak si predplatíte rozšírení balík.“
„Zaujímalo by ma či vôbec ste. Ak tomu dobre chápem, tak sme teraz v mojej hlave a tým pádom by ste mohli byť aj výtvorom, ilúziou chorej mysle starca.“
„Nie sme vo vašej hlave, sme vo vašej spomienke. Sám určite uznáte, že vaša spomienka nie je vaša hlava.“
„Myslím, že nie je,“ odvetil som.
„Pravdepodobnosť môjho bytia je pre človeka podobná ako u duchov, bohov, diablov, a to presne päťdesiat percent. Nikdy to nebude viac. Nikdy s určitosťou nepoviete, že neexistujem, ani že existujem. Je to mimo vášho dosahu, takpovediac,“ uškrnul sa.
„Vás veľmi zabáva ľudská obmedzenosť?“
„Až brutálne. Najprv som si hovoril, že toto ma predsa o chvíľu prestane baviť. Ale vaša naivita je rovnako smiešna, ako na začiatku. Ale dosť bolo rečí, už na vás nemám čas a ani trpezlivosť. Chcete rozšírený balík?“
„Keď ja neviem. Prečo vám na tom tak záleží?“
„Pretože mi to zákon ukladá za povinnosť.“
„Aha, zase ten zákon. Predpokladám, že sa nedozviem, čo je to za zákon... Aké bonusy ponúkate, keď pôjdem cez vás?“
„Myslíte si, že môžete ísť ešte cez niekoho iného?“
„Neviem, dá sa to nejako zistiť?“
„Nie. Nedá. A nie. Nemôžete ísť cez nikoho iného. Ja som určený pre vás.“
„A kto vás určil?“
„Zákon.“
„Aha, zákon, veď kto iný.“ Skurvený byrokrat, pomyslel som si. „Tak to mi budete musieť ponúknuť nejaký bonus, keďže vám zjavne záleží na získaní mojich spomienok.“
„Viete čo? Mne na tom absolútne nezáleží. Ja si len plním svoju povinnosť tým, že vám ponúkam túto službu. Je len vo vašom záujme ju prijať. Takže vám dávam poslednú možnosť získať svojich deväťdesiat sedem percent.“
„Bez bonusu? Musím teda povedať nie.“ Pozorujem na sebe s úľakom, že som lakomý.

Odišiel rovnako, ako prišiel. Zostal som sedieť na fontáne. Svet sa nehýbal. Takisto sa už nehýbalo ani ľudstvo. Nemalo kam. Skončila sa dynamika mojej skúšobnej verzie.

„Počkajte. Hej. Rozmyslel som si to,“ zakričal som o chvíľu do davu. Žiadna odozva. „Vráťte sa, prosím,“ zavolal som. Z nehybného davu sa vynorila postava v obleku.
„Ale už ma nebudete zdržovať! Podpíšte to!“ povedal mi prísne a podal mi zmluvu s perom do rúk.
„Môžem si to prečítať?“
„Nie. Mohli ste si to prečítať predtým. Už ste našu dohodu odmietli, už vám na ňu zanikol nárok, čiže je len mojou dobrou vôľou, že som sa vrátil. Buď to ihneď podpíšete, alebo to vezmem a skončili sme spolu!“
„Dobre teda.“ Podpísal som. Vykročil na odchod. „Môžem sa vás ešte niečo spýtať?“ dodal som.
„Pýtajte sa.“
„Ak som teraz tu, tak som teda bol? Som ešte?“
„Možno,“ odišiel za hlasitého smiechu.