1 cast
autor:: littleLP
rubrika:: poviedky
Úvod
- Vidím, stále vidím stromy a vtáky, ktoré si poletujú kúsoček nad zemským povrchom. Tak isto ako vidím lúky a na nich kvitnúce kvety. A ľudí, ktorí behajú z miesta na miesto, občas sa zastavia, aby si obzreli krásu prírody. Zhora vidím všetko. Vidím aj teba – ako ležíš na posteli, pohľad upieraš do plafóna, rátaš ovečky po 10-krát, aby si zaspal a keď sa ti to podarí, strhávaš sa zo spánku, lebo sa ti zase sníva nočná mora. O momente v našom živote vďaka ktorému máš ten život už iba ty. Nevieš o tom, že sľub, ktorý som ti dala stále napĺňam. Prepáč mi, že nie som pri tebe tak ako som si myslela, že som mala byť a malo to byť - bok po boku, dňom i nocou, s bozkom na dobrú noc a dobré ráno. Ešte aj teraz počujem tvoj krik, ktorý sa vznášal nocou cez všetky tie ostatné zvuky od dobiehajúcich ľudí, húkajúcu sirénu sanitky a policajtov kričiacich pokyny. Tie zvuky pomaly zanikali a jedine čo som ešte vedela vnímať bolo tvoje zúfale kričanie. ,, Musíte ju zachrániť, musíte, ona mi sľúbila, že nikdy neodíde. Musíte ju zachrániť!” Videla som ako ťa odťahujú čo najďalej odo mňa a ako si sa snažil vymaniť z ich zovretí. Snažil si sa o to čo si mi ty sľúbil. ,, Ja som ju mal ochrániť. Musíte ju zachrániť.” Tvoj sľub, že ma vždy ochrániš, si nemohol naplniť. Nakoniec to všetko čo sme si mysleli, že má byť, malo byť úplne inak a preto som nechcela, aby si ma videl pri poslednom nádychu a výdychu. Musela som ostať iba živá v tvojich spomienkach.
Posledné moje slová: ,,Choď preč, zoberte ho odtiaľto preč. Nechcem, aby si ma videl. Kurva zoberte ho odtiaľto preč!” Potom ťa odtiahli bez toho, aby som ti povedala zbohom, bez toho, aby som ti naposledy povedala ľúbim ťa. To všetko mohlo ostať nevyslovené, lebo slová by aj tak nevyjadrili celý môj cit k tebe a ty si to vedel a stále vieš. Už to moc bolelo a ja som nevládala, strácala som silu. Ako náhle som začula tvoj ďalší výkrik: ,,Laura, milujem ťa!” , v tej tme, ktorá ma obklopovala, mohla som zavrieť oči a vojsť do osvetlenej časti tunela.-
1. Kapitola
Mark sa zobudil pár hodín pred načasovaným budíkom. Zase nemohol spať bez ustavičného strhávania sa zo spánku. Pozrel sa na hodinky. Boli tri hodiny ráno. O šiestej mal v pláne vyraziť na letisko. Vedel, že aj keby sa snažil zase zaspať, by sa mu to nepodarilo. Už bol zbalený. Izba bola skoro prázdna. Jedine čo tam bolo, boli jeho kufre pri dverách a na stole prázdna fľaša od whisky a krabička liekov na spanie. Žiaden pohár. Ten on nepotreboval, pil priamo z fľaše, čo najviac, aby utlmil bolesť a myšlienky. Rozhodol sa, že si dá sprchu. Hýbal sa ako v spomalenom filme, nemal sa kam ponáhľať. Času mal dosť, ale on ho nechcel. Chcel, aby čas pre neho neexistoval, chcel nebyť. Vstúpil do sprchy presne tak ako vstal. Nahý a sám – to ho ničilo. Sadol si do sprchovacieho kúta a nechal na svoje telo dopadať studené kvapky vody. Na pästi mal rany od zrkadla, ktoré predvčerom rozbil. Už nekrvácali. To boli všetky rany, ktoré mal na povrchu tela. To čo má vnútri to nikto nevidel, iba sa to snažil pochopiť. Ale ani on to nedokázal pochopiť, nie to ešte niekto cudzí. Pozoroval ako mu cez prsty na dlani pretekajú kvapky. Zdalo sa mu, že mu zase cez ne preteká krv. Ako vtedy, keď mal celú dlaň od krvi. Laurinu krv z jej rany. Tú ranu mal mať on, nie ona. Sekundy, ktoré rozhodli. A teraz môže už len minúty, hodiny, dni, roky spomínať. Ako mu pár sekúnd rozmýšľania, vystreliť či nevystreliť, zobralo to čo mal tak rád. Iba pre jeho zaváhanie. Nenávidel sa za to. Keby stlačil tu spúšť bez zaváhania, mohlo byť všetko inak. A on ju nestlačil, lebo nechcel zabíjať, na to nemal právo. Chcel ho dostať bez zbytočného krvi prelievania. A tak on dostal jeho. Bez toho, aby ho zasiahol. Postrelil Lauru. To mu neuderil ani ranu pod pás, to bola rana rovno do jeho srdca. Vtedy sa Mark spamätal, pochopil, že tu to bez krvi nepôjde. Vystrieľal do neho celý zásobník, pozeral sa ako už mŕtvy padá na zem, celý skrvavený. Ale necítil satisfakciu. Pod jeho nohami ležala Laura, ktorá sa zmietala v bolestiach a pod jej krehkým telom sa vytvárala veľká kaluž krvi. On chcel chrániť život a miesto toho prišiel o zmysel toho svojho
- Vidím, stále vidím stromy a vtáky, ktoré si poletujú kúsoček nad zemským povrchom. Tak isto ako vidím lúky a na nich kvitnúce kvety. A ľudí, ktorí behajú z miesta na miesto, občas sa zastavia, aby si obzreli krásu prírody. Zhora vidím všetko. Vidím aj teba – ako ležíš na posteli, pohľad upieraš do plafóna, rátaš ovečky po 10-krát, aby si zaspal a keď sa ti to podarí, strhávaš sa zo spánku, lebo sa ti zase sníva nočná mora. O momente v našom živote vďaka ktorému máš ten život už iba ty. Nevieš o tom, že sľub, ktorý som ti dala stále napĺňam. Prepáč mi, že nie som pri tebe tak ako som si myslela, že som mala byť a malo to byť - bok po boku, dňom i nocou, s bozkom na dobrú noc a dobré ráno. Ešte aj teraz počujem tvoj krik, ktorý sa vznášal nocou cez všetky tie ostatné zvuky od dobiehajúcich ľudí, húkajúcu sirénu sanitky a policajtov kričiacich pokyny. Tie zvuky pomaly zanikali a jedine čo som ešte vedela vnímať bolo tvoje zúfale kričanie. ,, Musíte ju zachrániť, musíte, ona mi sľúbila, že nikdy neodíde. Musíte ju zachrániť!” Videla som ako ťa odťahujú čo najďalej odo mňa a ako si sa snažil vymaniť z ich zovretí. Snažil si sa o to čo si mi ty sľúbil. ,, Ja som ju mal ochrániť. Musíte ju zachrániť.” Tvoj sľub, že ma vždy ochrániš, si nemohol naplniť. Nakoniec to všetko čo sme si mysleli, že má byť, malo byť úplne inak a preto som nechcela, aby si ma videl pri poslednom nádychu a výdychu. Musela som ostať iba živá v tvojich spomienkach.
Posledné moje slová: ,,Choď preč, zoberte ho odtiaľto preč. Nechcem, aby si ma videl. Kurva zoberte ho odtiaľto preč!” Potom ťa odtiahli bez toho, aby som ti povedala zbohom, bez toho, aby som ti naposledy povedala ľúbim ťa. To všetko mohlo ostať nevyslovené, lebo slová by aj tak nevyjadrili celý môj cit k tebe a ty si to vedel a stále vieš. Už to moc bolelo a ja som nevládala, strácala som silu. Ako náhle som začula tvoj ďalší výkrik: ,,Laura, milujem ťa!” , v tej tme, ktorá ma obklopovala, mohla som zavrieť oči a vojsť do osvetlenej časti tunela.-
1. Kapitola
Mark sa zobudil pár hodín pred načasovaným budíkom. Zase nemohol spať bez ustavičného strhávania sa zo spánku. Pozrel sa na hodinky. Boli tri hodiny ráno. O šiestej mal v pláne vyraziť na letisko. Vedel, že aj keby sa snažil zase zaspať, by sa mu to nepodarilo. Už bol zbalený. Izba bola skoro prázdna. Jedine čo tam bolo, boli jeho kufre pri dverách a na stole prázdna fľaša od whisky a krabička liekov na spanie. Žiaden pohár. Ten on nepotreboval, pil priamo z fľaše, čo najviac, aby utlmil bolesť a myšlienky. Rozhodol sa, že si dá sprchu. Hýbal sa ako v spomalenom filme, nemal sa kam ponáhľať. Času mal dosť, ale on ho nechcel. Chcel, aby čas pre neho neexistoval, chcel nebyť. Vstúpil do sprchy presne tak ako vstal. Nahý a sám – to ho ničilo. Sadol si do sprchovacieho kúta a nechal na svoje telo dopadať studené kvapky vody. Na pästi mal rany od zrkadla, ktoré predvčerom rozbil. Už nekrvácali. To boli všetky rany, ktoré mal na povrchu tela. To čo má vnútri to nikto nevidel, iba sa to snažil pochopiť. Ale ani on to nedokázal pochopiť, nie to ešte niekto cudzí. Pozoroval ako mu cez prsty na dlani pretekajú kvapky. Zdalo sa mu, že mu zase cez ne preteká krv. Ako vtedy, keď mal celú dlaň od krvi. Laurinu krv z jej rany. Tú ranu mal mať on, nie ona. Sekundy, ktoré rozhodli. A teraz môže už len minúty, hodiny, dni, roky spomínať. Ako mu pár sekúnd rozmýšľania, vystreliť či nevystreliť, zobralo to čo mal tak rád. Iba pre jeho zaváhanie. Nenávidel sa za to. Keby stlačil tu spúšť bez zaváhania, mohlo byť všetko inak. A on ju nestlačil, lebo nechcel zabíjať, na to nemal právo. Chcel ho dostať bez zbytočného krvi prelievania. A tak on dostal jeho. Bez toho, aby ho zasiahol. Postrelil Lauru. To mu neuderil ani ranu pod pás, to bola rana rovno do jeho srdca. Vtedy sa Mark spamätal, pochopil, že tu to bez krvi nepôjde. Vystrieľal do neho celý zásobník, pozeral sa ako už mŕtvy padá na zem, celý skrvavený. Ale necítil satisfakciu. Pod jeho nohami ležala Laura, ktorá sa zmietala v bolestiach a pod jej krehkým telom sa vytvárala veľká kaluž krvi. On chcel chrániť život a miesto toho prišiel o zmysel toho svojho
napísanísané:: 28.3.2009
prečítalo:: 1241 ludí