k6.sk - literárny server

Začalo sa to tým, že som čakal na autobusovej zastávke. Do školy som meškal, ako obvykle. Zbadal som muža, v hnedom koženom kabáte, tmavých nohaviciach a hnedých topánkach. Mal hnedé, unavené oči a krátke vlasy. Pohľad mal neprítomný. To je všetko čo som si na ňom všimol, kým moja pozornosť neprešla na jedného malého chlapca. Pomaly sa k nemu blížil a keď bol dosť blízko, strčil mu ruku do vrecka, vytiahol mu odtiaľ peňaženku a pustil sa na útek. Ľudia sa otáčali, potichu nadávali a ani ja sám som ťažko veril tomu, čoho som bol práve svedkom. Každý čakal, že ten Muž sa pustí za nim. No on tam iba stál a len tak letmo pootočil hlavu za chlapcom. Na tvári sa mu nemihol sval. Pozeral chvíľu za utekajúcim zlodejom a potom len otočil hlavu nazad. Kamenný výraz mu z tváre ani na okamih nezmizol. Prišiel autobus a ja po celý zvyšok mojej cesty, som z neho oka nespustil. Celú cestu mi v hlave blúdila otázka . No prišiel môj cieľ a ja som musel odtrhnú zrak od zaujímavého Muža a venovať sa nudnej, starej, spráchnivenej škole.

Po škole ma mama zobrala na nákup. Išli sme do jedného z tých veľkoobchodov, blízko pri mojej škole. Zasunul som mincu do košíka a pustili sme sa do nákupu. Ja som mal za úlohu iba tlačiť vozík. Začal som rozmýšľať nad rannou udalosťou a prestal som vnímať okolie. Zrazu som do niečoho narazil. Nevydalo to žiaden zvuk, čiže som usúdil že som narazil do človeka. „Jejda! Prepáčte !“ Rýchlo som sa ospravedlnil. Až po chvíli som si uvedomil do koho som narazil. Bol to onen Muž zo zastávky. Pozeral si zloženie rôznych jogurtov, syrov a vôbec všetkého čo bolo v chladničke. Chvíľu som mlčky hľadel až Muž prehovoril. „To nič, to nič“ pri tom sa letmo usmieval. Akoby sa potešil, že som si vedomí svojho prehrešku. Dlho som váhal, no nakoniec som sa rozhodol trochu vyzvedať. „Vám dneska ten chlapec ukradol peňaženku však ?“ spýtal som sa ho priamo. No jeho táto otázka vôbec nezaskočila. Naopak, potešil sa jej a hneď aj začal. „Takže som sa nemýlil“ povedal s úškrnom „Ty si ma celú tu dobu sledoval. Je tak ?“ spýtal sa to až s nadšením a privretými očami. Prekvapilo ma to. Akoby mu vôbec neprekážal stratený kapitál. Vari to bolo aj naopak. On sa tomu priam až tešil! Celý rozrušený som vyzvedal ďalej „ Akoto, že ste nič neurobili? Prečo ste sa za ním nerozbehli ?“ Muž na mňa pozrel prísne, no stále s akousi radosťou. „Lebo tie peniaze zrejme potreboval viac než ja, keď sa človek schýli k takému činu, je na tom zle a ešte, keď dieťa“ usmial sa „Ja mám ešte plnú chladničku, no to dieťa, isto prázdny žalúdok.“ Pozeral na mňa s očakávaním pochopenia. „No ale, to je predsa zločin! Vy ste tvrdo pracoval na tých peniazoch, dokladoch a bohvie, čím ešte. Čo keď to bol len lump ? A vôbec nie hladné dieťa ?“ Na túto moju otázku sa Muž na chvíľu odmlčal. Ale potom začal „ Aj keby, je to minimálna strata. Ten človek je neschopný o seba inak postarať a nevie sa v tomto svete nájsť. Preto si aj taký „lump“ zaslúži moje poľutovanie“ odmlčal sa „a aj moje peniaze“ dodal s úškľabkom. Nato ma mama zavolala k sebe a ja som sa chytro pobral k nej. Muž mi na rozlúčku len tak zamával a sálala z neho spokojnosť. Bol som šťastný že som sa mu prihovoril, no jeho dôvody ma prekvapili. Donútil ma zamyslieť sa nad „zlými“ ľuďmi. Dúfal som, že ho zajtra uvidím na onej zastávke...

Na druhý deň som ho na zastávke nevidel. Trochu ma to zarmútilo, bol totiž zaujímavý a ráno sa aj tak nič nedialo. Nastúpil som do autobusu, ktorý ako obvykle meškal. Sadol som si na sedadlo a začal som sa obzerať, či ho náhodou nezbadám. Nebol tam. napadlo ma. Prišla ďalšia zastávka a na môj údiv nastúpil onen Chlapík. Potešilo ma to, ale ma zrazu napadlo, že sa s ním do reči ani nedám.
Táto obava ma rýchlo prešla. Hneď ako ma totiž chlapík zbadal, rozžiarili sa mu oči a smeroval si sadnúť vedľa mňa. Keď kráčal smerom ku mne, všimol som si v jeho chôdzi, akési zvláštne pokrivkovanie. Toto som si za celý včerajšok, vôbec nevšimol i napriek tomu, že som ho celú dobu pozoroval. Prišiel a obsadil miesto pri mne. Hneď ako si sadol ma aj pozdravil. „Ahoj chlapče!“ a usmial sa. „Dobrý!“ nadšene som odvetil. Spýtal som sa, akoto, že dnes stál o jednu zastávku ďalej. No len letmo mi vysvetlil, že prišiel na tú zastávku priskoro, tak aby nemrzol, išiel sa prejsť po ďalšiu zastávku. „Časovo mi to presne vychádzalo. Čiže som v zásade nečakal ani minútku.“ Dodal víťazoslávne. Pripadalo mi to celkom logické. Rozhodol som sa túto filozofiu praktizovať, veď ten autobus aj tak vždy meškal. No hneď som aj pokračoval ďalšou otázkou „Stalo sa vám niečo s nohou ?“ ani ma nenapadlo, že môžem touto otázkou zasiahnuť do jeho súkromia. Ale Muž sa len väčšmi usmial a mlčky sa zahľadel na svoju nohu. Vzápätí si vyhrnul nohavicu. Pod nohavicou schovával protézu, ktorá sa začínala kúsok pod kolenom. Veľmi ma to prekvapilo a chvíľu som mlčky hľadel. Protéza mala tmavohnedú farbu. Muž sa na mňa pootočil a ticho sa na mňa škeril. Priam sa kochal nad mojim údivom. „Čo sa vám stalo ?“ spýtal som sa zaujato. „Nič neobvyklé... Autonehoda, nemám ju ani len na žiaden predpis. Mám priateľa, ktorý mi ju vykresal z dreva.“ Ako to dopovedal, zamyslel sa a letmo sa usmieval do prázdna. Skutočne bola z dreva, ale ani trochu sa na to nevyzerala. Človek sa musel zahľadieť veľmi z blízka, aby to sám spozoroval. Bola to naozaj profesionálna práca. „No teda!“ s úžasom som vykríkol. Veľmi ma to zaujalo. Ale v tom ma zrazu napadlo „Prepáčte ale, získali ste späť tú peňaženku ?“ Muž akoby by ma ani nepočul a ďalej pozeral pred seba do prázdna. „Pane?“ spýtal som sa ho naliehavo. „Oh! Áno.. Teda, vlastne nie. Vybavil som si ešte v ten deň nové doklady a kúpil som si aj novú peňaženku.“ „No... Ale... Čo kreditné karty ?“ Muž sa náhle vzpriamil, akoby mu bodli dýku do chrbta. Toto ho vôbec nenapadlo. No tak rýchlo ako sa dostal do šoku, tak rýchlo z neho aj padol. Chvíľu rozmýšľal a napokon prehovoril „To nič, mal som v nej len jednu. Ale ďakujem, že si mi to pripomenul, mohol som prísť o mnoho viac peňazí...“ a znovu prešiel do svojho nostalgického stavu alfa. „Dám ju zablokovať... Ak už aj tak nieje neskoro.“ A zasmial sa. „Prečo si to myslíte ? Veď ho máte chránený kódom! To len tak nerozlúštia!“ snažil som sa ho povzbudiť. „Štyri jednotky“ odvetil. Potom som zmĺkol. Zavládlo hlboké ticho, no prerušilo ho pípanie mobilného telefónu. Muž siahol do vačku a vytiahol z neho, obúchaný, starší model mobilu, ktorým sa už v dnešnej dobe hovorí „tehla“. Došla mu správa. Ako ju čítal, postupne sa mu na tvári rysoval čoraz väčší úsmev. <Čo mu prišlo, že sa tak škerí?> čudoval som sa. On ako keby moju otázku počul a podstrčil mi do ruke jeho telefón. Stálo v ňom : „Z účtu 855641EA na účet 11549BP bola uskutočnená transakcia v hodnote 750€“ Moc som tomu nerozumel. No postupne sa mi v hlave zrodila myšlienka, že mu z tej kreditnej karty ukradli ďalšie peniaze. Vyvaľoval som oči skoro som až skríkol „Veď to je hlúposť! Dieťa nemôže mať účet!“ „Ale jeho rodičia áno“ odsekol ma chladne s tým istím úsmevom. Zízal som na neho s pootvorenými ústami. „Keby si sa videl!“ zrazu vyprskol zo seba a pustil sa do veľkého rehotu. Prestal som chápať situáciu. Ukradnú mu peknú čiastku peňazí a on sa mi smeje, vari za to, ako sa tvárim. Urazilo ma to, no keď skončil s jeho, asi dvojminútovým smiechom, riekol „Ach... toto som potreboval“ vzdychol si „žiadnu kreditnú kartu som v peňaženke nemal, tie si nechávam doma... Bol to žart chlapče nehnevaj sa“ a znova sa na mňa usmial. Trocha ma to aj rozveselilo pomyslel som si v duchu. „Keď si mi ich ale pripomenul, zľakol som sa, že by som tam naozaj mal kreditnú kartu, ale rýchlo som si spomenul, ako som ju v ten deň zahliadol na poličke“ Keď som si predstavil ako som sa musel tváriť, zasmial som sa aj ja. „Ste podnikateľ, však ?“ Prikývol. Obaja sme sa na ďalšiu dobu odmlčali. Už som sa ale blížil k svojej zastávke a tak som sa ho chytro opýtal „ A povedali ste to na polícií?“ „Nie“ odsekol stroho. Musel som vystúpiť, no keď som vychádzal, posledný krát som sa na neho zahľadel a zbadal som na ňom, neobvyklý výraz. Bez úsmevu, takmer zamračený. Vystúpil som a ani sa za mnou neobzrel, nie ešte aby mi aj zakýval. Zamyslel som sa keď som bol na ceste do školy.

Po škole som šiel rovno domov, takže som ani len nemohol dúfať, že ho stretnem. Zajtra je sobota, čiže nebudem skoro vstávať, čiže ho nestretnem ani ráno. Rozhodol som sa teda vstať zavčasu ísť na tú zastávku. Bol som ním veľmi zaujatý, sám som si pripadal smiešne. V určitom smere som v ňom videl svoj idol. Zaspal som s odhodlaním ho zajtra stretnúť.

Budík zvonil a ja som len tak, tak vyliezol z postele. No bol som príliš zvedavý na toho Chlapíka tak som sa obliekol, vyšiel z domu a vydal som sa smerom na zastávku. Ten Muž tam aj tento krát bol. pomyslel som si. Nakoniec som sa mu prihovoril. „Dobrý“ pozdravil som ho no odpovede som sa nedočkal. Bol takisto zamračený ako včera. Na jeho tvári bola tá zamrazená mimika zo včerajška. „Pane?“ hľadel som na neho a čakal na odpoveď. Pootočil sa na mňa a pohľad mu trocha zmäkol pohľad keď ma zbadal. No nič nepovedal a otočil sa späť. Čisto mi len dal najavo, že vníma moju prítomnosť, ale nič nepovedal. Zneistel som a napadlo ma, či ho náhodou priveľmi neotravujem. Po chvíli som na neho znovu prehovoril. „Kde pracujete?“ „Podnikám“ odsekol monotónnym hlasom. „A... Kam teda chodíte každé ráno ?“ ostýchavo som sa na neho pozrel. Neodpovedal. Mlčky sa zahľadel do zeme „A kam ideš ty v sobotu ?“ podráždene zabručal. Vedel som, že klamať by sa mi teraz neoplatilo, tak som teda vyšiel s pravdou von. „ Prišiel som za vami.“ Zaskočene na mňa pozrel „Prečo ?“ „Lebo ste zaujímavý človek“ usmial som sa na neho. Muž sa rozosmial „Ty si teda číslo!“ „A povedz čím som ťa zaujal ?“ spýtal sa a znova sa škeril tým svojim typickým spôsobom. „Neviem.. boli ste priveľmi milý na človeka ktorého okradli...“ zakončil som akosi neisto. Muž sa ešte väčšmi usmial a v očiach mu znova zaiskrilo. Bola to tá istá iskra ktorá mu v očiach preskočila, keď ma išiel poučovať, akoby som bol jeho syn. Vedel som teda, čo nasleduje. „ Ľudí okrádali vždy a o tých sa nezaujímaš“ povedal to s takou podpichovačnou tóninou hlasu, až som celkom zneistel. „No...“ „ Čím to teda bude, že akurát môj prípad ta zaujal ?“ chvíľu sa odmlčal, ale ako náhle som otvoril ústa ma prerušil „ Lebo je ti to jedno“ a ďalej sa na mňa uškŕňal. Mlčky som sa na neho díval, nevedel som čo mám povedať „Zaujala ta len moja reakcia, to, že som nič neurobil. Kebyže sa rozbehnem, mávneš rukou a dnes by si tu nestál, teba ku mne len tiahla zvedavosť, čakal si na niečo, nad čím by si sa mohol zadiviť ako predtým. Chcel si vidieť ďalšie divadelné predstavenie v ktorom som ja ako hlavná postava“ skončil a díval sa na mňa s očakávaním, ako zareagujem. „Ale... to je predsa...“ „Hlúposť ?“ znovu ma prerušil „chceš povedať že ti naozaj záležalo, či prídem o peniaze, alebo nie ? Veď sa ta to nijako netýka“ trocha zamračene sa na mňa zadíval. „Ale... ale mne to bolo skutočne ľúto!“ Chvíľu sa na mňa ešte díval, potom sa mierne pousmial a povedal „chceš vedieť kam idem ?“ „Áno“ odvetil som. „Tak teda poď so mnou“ zaskočilo ma to „No... Ale, ja neviem či by...“ „ Čo zrazu tak placho ? Vyhľadávaš ma a potom si to náhle rozmyslíš ? Azda si myslíš, že som zlý človek ?“ dopovedal a podpichovačne sa stále uškŕňal. „Nie...“ neisto som mu odpovedal „Tak teda ?“ dodal s posmeškom. „Tak dobre“ prisvedčil som. Hlavne preto, lebo ma jeho posmešky pomaly začínali iritovať. Už som ani nechcel vedieť kam ide. Široko sa usmial privierajúc oči, ako vtedy, čo som do neho narazil a aj teraz z neho priam sálala radosť. Aj som už zabudol že som sa hneval a znovu mi bol plne sympatický. Zlý človek to isto nebol, rád sa len so mnou hral, naťahoval sa so mnou a očividne ho to bavilo.

Prišiel autobus a mi sme nastúpili. Celú cestu sme neprehovorili slova. Bol som trocha napätý a on len celý čas pozeral do prázdna. Prešla hodná chvíľa a mňa napadlo až teraz, že som o mojom odchode rodičom nič nepovedal. Vystúpili sme jednu zastávku pred konečnou. Chvíľu sme len tak stáli na zastávke, ja som si obzeral okolie, pretože v tejto časti mesta som ešte nebol. Hneď ako sme vykročili, spoza rohu sme začuli strašný rachot, pískanie a výkrik. Trhlo mnou a rozbehol som sa tým smerom. Bolo až príliš jednoznačné čo sa stalo. Havária. Na ceste pri chodníku ležalo bezvládne telo ženy a neďaleko nej dve, úplne dokrčene autá. Nachádzali sme sa na okraji rezidenčnej oblasti, v diaľke sa dokonca dali rozpoznať polia. Premávka tu bola veľmi riedka. Zbledol som pri pohľade na mŕtve telo ženy. Obzrel som sa za seba a Muž kráčal pokojným krokom smerom ku mne. Na tvári mal ten známi zamrznutý výraz. Keď ku mne prišiel, zahľadel sa na scenériu. Po chvíli mlčania, vytiahol telefón a zavolal sanitku. Hovoril to tým istým monotónnym hlasom, ako dnes ráno. „Tak poď“ povedal nakoniec. „Ale veď musíme počkať na sanitku!“ vykríkol som celý roztrasený. Chlapík sa uškrnul, pootvoril ústa akoby chcel niečo povedať, ale včas sa zastavil, a len na mňa pozeral s akousi výčitkou. „Dobre teda... Počkáme...“ stále sa na mňa díval, akoby ma z niečoho vinil. Potom privrel oči „Budeme sa dívať“ dodal podpichovačne. Pozrel som sa na neho prekvapene a nechápavo „ Však sa musíme presvedčiť, že tí ľudia budú v poriadku !“ „Oni sa už presvedčia“ ukázal pred seba. Pozrel som sa znova na scénu a videl som menší zhluk ľudí, ktorý sa vytvoril okolo ženy a oboch áut. Po chodníku veľa ľudí nechodilo. som si pomyslel keď som sa obzeral okolo. Pozrel som späť na Muža. Ten akoby moju otázku vyčítal z pohľadu, a v očiach mu preskočila stará známa iskra. Ešte väčšmi sa uškrnul, no tento krát sa poučenia zdržal. Bol som zmätený. Pred očami sa mu ťažko zranilo pár ľudí a on sa len uškŕňa. Ja som bol úplne bledý a vyčerpaný, až sa mi miestami robilo nevoľno. On tam stál tam so založenými rukami a s úsmevom na tvári. pomyslel som si a spomenul som si nato ako ho prepadli pred troma dnami. Toto bolo ale iné. Nemal na tvári ten ľahostajný pohľad ako vtedy. On sa usmieval. Zhlboka zrazu vzdychol, zavrel oči a s tým podpichovačným úškľabkom zavrtel hlavou. Teraz som už vážne nevedel, čo si mám o ňom myslieť.

Onedlho prišla sanitka. Podstúpili sme bližšie aby sme lepšie videli čo sa odohráva. Sanitári prezreli autá a potom sa na seba pozreli. Mlčky na seba hľadeli a nakoniec obaja mykli plecami. Potom podišli k žene. Stehenná kosť na ľavej nohe bola na polovicu a obidve časti kosti trčali von. Na pravej nohe bola takto zlomená píšťala. Žena ležala pár metrov za autom a kabelka bola na druhej strane ulice. Šofér musel v plnej rýchlosti do nej naraziť. Pri tom pohľade sa mi urobilo nevoľno a musel som urobiť pár krokov späť. Narazil som na toho chlapíka, chytil za plecia, aby som nespadol. Sanitár si čupol k žene, súcitne sa na ňu zahľadel a povedal „Vyzerá, že toto už nerozchodí“ zaznel hurhónsky rehot pomedzi sanitárov, dokonca aj medzi pár ľuďmi v dave. pomyslel som si zhrozený a pohoršený poznámkou toho sanitára. Za nami sa ozvala siréna. Všetci sa obzreli a uvideli sme blížiace sa hasičské vozidlo, ktoré naznačovalo, aby sme uvoľnili priestor. Vystúpili hasiči, jeden z nich mal v ruke hasák a smeroval k jednému zo zakliesnených áut. Jedným rýchlim ťahom vypáčil dvere auta, až takmer odleteli. Z auta sa vyvalilo bezvládne telo a dopadlo rovno hlavou na betón. Z hlavy začala tiecť krv a postupne sa na zemi vytvorila mláka. „No...“ povedal jeden z hasičov „A na toto sme sa sem trepali“ podráždene podotkol. Stál som tam z otvorenými ústami úplne znechutený chovaním týchto „profesionálov“. „Aj tak už boli mŕtvy, no špinu robiť nemuseli“ povedal Muž, ktorý ma stále držal za ramená. Vytrhol som sa mu a cely bledý som na neho nenávistne hľadel. zatínal som zuby aby som nezačal kričať. Muž sa na mňa mlčky díval, a pomaly zdvihol ruku a ukázal za seba. Za ním stál kostol a vedľa neho cintorín. Zrazu ma prepadol chladný pocit a pomyslel som si . Sám boh si z nás uťahuje. Stál som tam ako stĺp hodnú chvíľu. „Poď“ povedal Muž a vydal sa smerom na cintorín. Išiel som za ním cez veľkú kovovú bránu, po ceste smerujúcej rovno do stredu cintorína. Zastali sme približne v strede. Obaja sme boli ticho, no napokon som ho nevedomky prerušil mojim mrmlaním „Takáto... neúcta k mŕtvym...“ Muž zodvihol hlavu a pozrel na mňa „Dokážeš spočítať, koľko je tu hrobov ?“ jeho hlas sa znovu stal monotónnym, no tento krát som si to už ani nevšimol. Poobzeral som sa, no kam som dovidel, zo zeme trčali samé náhrobné kamene. „Nie...“ odpovedal som vyčerpane. „A... prečo teraz prekračuješ tých mŕtvych bez akéhokoľvek rešpektu k zosnulým?“ Pozeral som na neho akosi nechápavo. Zdvihol ruku a ukázal smerom k nehode „Aj tamtých po istom čase prekročíš... a nebudeš už nad tým rozmýšľať, ako pred chvíľou. Ani ta to nenapadne.“ Postupne som začínal chápať kam tým smeruje. Čím viac som chápal, tým viac ma prepadal smútok. „Divadlo... a my sme sa na neho s chuťou dívali...“ odmlčal sa a zahľadel sa do zeme „ Do teraz ti títo všetci ľudia boli ľahostajný... a div si sa pred chvíľou nerozplakal...“ stál som tam mlčky, neschopný akejkoľvek odpovede a díval som sa do zeme. „Si schopný...“ jeho hlas trochu zmäkol „ rozplakať sa, nad každým hrobom ?“ „Nie pane...“ odvetil som takmer šeptom. „Ani by si nemal...“ zodvihol hlavu „neber plač tým, ktorý majú právo plakať“ vzdychol si. „Na tých ľuďoch ti predsa vôbec nezáleží“ „Ale...“ „Tebe ich bolo len ľúto, možno ani nie ich, ako ich príbuzných, ale pochop, že niesi schopný zdieľať ich žiaľ“ zamyslel sa „ bol si šokovaný z toho, že sa ti pred očami vytratil život, ale koľko sa ich vytratí, každú sekundu ?“ pokračoval „ Súcitom len opovrhuješ mŕtvymi, nemáš právo plakať nad ich hrobmi. Čo keď jeden z tých ľudí, bol lump ?“ Prísne na mňa pozrel. „Ale... čo k...“ „Nemáš právo !“ skričal až som podskočil. „Tu !“ Rozohnal sa rukami „Ležia hrdinovia, aj daňový podvodníci ! Za hrdinu plačú všetci a kto vyroní slzu nad daňovým podvodníkom ?“ Celý bol zapálený a podráždený do krvi. Začal som sa ho báť keď som si všimol, že tvár mu zaliala červeň. „Musíme byť spravodlivý, nechajme plač tým, ktorý týchto ľudí ľúbili! A... nie zo... súcitu“ náhle stíchol a zamyslel sa. „Len prejavuješ... opovrhnutie...“ povedal pološeptom. Obaja sme hľadeli do zeme... „Iba tak prejavíš úctu, ak potlačíš falošný žiaľ, a neprejavíš viac, ako od teba chcú... Tiež by si od matky chcel, aby za tebou, toľko nežialila...A pritom... mala by najväčšie právo...“ pri poslednej vete sa mu rozochvel hlas, čo ma veľmi zarazilo. „Pozri“ ukázal na mňa, stále sa dívajúc do zeme „na kom teraz stojíš...“ Roztvoril som oči a pozrel som sa na náhrobný kameň, po mojej ľavici. Stálo na ňom „Antoan Goldheart, 6 r.“ pootvoril som ústa a začal som sa pozerať na vedľajšie hroby. „Helga Golheart, 24 r. , Anna Goldheart 4 r.“ Dych sa mi zastavil a prepadol ma známi pocit obrovskej ľútosti. Tento krát, som však nič nedal najavo a pokúsil som sa ticho hovoriť „Ako sa...“ Nedopovedal som. Zrazu mi všetko bolo jasné... Ale Muž len tichým trasľavým hlasom riekol „Autonehoda...“ klesol na kolená a po líci mu skĺzla malá slza.