hanbím sa

autor:: jINdr:)

rubrika:: poviedky

Asi by som sa mal hanbiť. Moje svedomie, ak ho ešte stále mám, mi to našepkáva. Priznávam, že by som sa mal sám sebe hnusiť. No i keď som klamal tým, na ktorých mi záležalo a porušil som všetky svoje zásady, získal som ju. Mám, po čom moje srdce túžilo, ale takto som to nechcel. Snáď som to ani nebol ja.
Svoje city k nej som si uvedomil, až keď začala chodiť s mojím najlepším kamarátom. Prial som im, aby boli šťastní. No vždy, keď som ich videl spolu, predstavoval som si, aké by to bolo, keby som bol na jeho mieste. Čo by som cítil, keby som ju držal v náručí, dotkol sa mojimi perami tých jej.
Žiarlil som. Avšak myšlienka na to, že by som mal niečo urobiť, bola vždy úspešne potlačená. Veď patrili k sebe a ja som to prijal. Aspoň som si to myslel...
Príchodom mojej dobrej kamarátky sa všeličo zmenilo. Priznal som sa jej, že moja túžba začala presahovať hranicu únosnosti, čo nikdy nemala. Prezradil som jej, že ich nedokážem vidieť spolu. Nešokoval som ju. Keď mi povedala, čo sužuje ju, pochopil som. Mala ho rada.
Plán, ako ich rozdeliť, prišiel akosi automaticky. Najprv sme ich zaviali sarkastickými poznámkami ako: „Naše hrdličky sa vrátili“, ktoré oni len s úsmevom prehliadli. Mal som pocit, že ich to ešte viac spojilo.
A tak sme začali predstierať, že spolu chodíme. Malo to v nich vzbudiť žiarlivosť, akú ich chodenie vyvolalo v nás. Netvrdím, že sme neboli presvedčiví, ale stále sme nedosiahli stanovený cieľ. Asi sme mali prestať. Zatiahli sme to už i tak ďaleko. Už to bolo dosť. No my sme pokračovali.
So smutným srdcom som svojej láske oznámil, že som jej chlapca videl s inou... Niekedy v tom istom čase mu “moje“ dievča povedalo, že ju videlo s iným. Utešovali sme ich. Neviem, ako nastala tá chvíľa, keď sa zrazu jej hlava ocitla na mojom ramene, so slzami v očiach. Bolelo ma to. A možno viac než ju.
Po ich rozchode nasledoval náš. Odvtedy sa vzťah medzi nami postupne prehlboval a teraz s ňou chodím. Zrovna za ňou prichádzam. Vidím slzy v jej očiach a pripomenie mi to tú chvíľu, keď... Hanbím sa za to, čo som spravil. Pýtam sa jej, prečo plače a odpovie mi: „Nevydržím to. Musím sa ti priznať, že to chodenie bola pretvárka, aby som si ťa získala. Nemá to budúcnosť. Prepáč, radšej choď. Hanbím sa...“

napísanísané:: 24.10.2004

prečítalo:: 862 ludí