k6.sk - literárny server

Musím si vyčistiť hlavu, vypustiť všetky myšlienky.
Objaviť miesto na Zemi, kde nie sú ostré kamienky.

Som mladý kvietok, mám svetlo zelené listy.
Keď vykvitnem, kvietky naokolo začnú pučať od závisti.
Cez leto nakŕmim svoje včely sladkým nektárom,
z ktorého si zas ľudia urobia med.
V jeseni sa stanem bedárom,
na ktorého bude pršať každý deň.
A keď príde čas vypustiť semená,
oproti mojej kráse sa aj tráva (za)zelená.

Milujem dúhy, veď kto by ich nemal rád.
Mám rád západy a zatmenia slnka.
Taktiež mám rád motýle pre ich krásne krídla čo na seba nosia.

Som taký sladký , aký som zákerný.
Vypúšťam všetky myši i lienky.

Ľalia , kamilka aj margarétka rastú vedľa mňa.
Sú to verné priateľky,
niekedy však neverné milenky.
Takto to už chodí, keď všade naokolo lietajú plody,
hriešneho neba.

Vždy keď zaspávam tak lietam.
Vo voľnom páde,
v prúde, strmo do neba.

Kričím do vetra...
...odpovedá mi len ozvena.
Hlučná, zvonivá.
Otrčím kopytá.

Nemôžem sa pohnúť,
zakorenil som sa
hlboko do zeme.
Bolia ma už všetky lupene.

Biela perina ma obkolesuje,
sneží všade naokolo.
Keby bolo na mne,
ale nie je.

Mojím osudom je život, hoci žijem len rok.
Musím zase raz zhniť, alebo zamrznúť v zime,
aby som mohol opäť vykvitnúť.
Na jar, nie v zime.

Čierne duše, ktoré skoro nepoznajú smiech
sa môžu skryť, ja budem žiť.

Vegetačné obdobie sa počíta.
Kto nespí ten ráta.
Ak som dvojročná rastlina,
aký osud má čaká?

Zmráka sa na lepšie časy.
Už nemám opraty pevne v rukách.
Absolútne, až do konca, celkom,
iba, jedine,
plne a úplne vcelku.
Chcem už len dokončiť hlavnú myšlienku.
Vyzbierať všetky ostré kamene
z mojej krásnej lúky,
vyhádzať ich preč.
Radovať sa z maličkostí ,
ako malé deti.
To je to jediné a správne,
prečo rásť ma baví,
každý deň.