Ako to už raz za čas býva
autor:: Skuo
rubrika:: poviedky
Ako to už raz za čas býva, pochytil aj Jakuba v stredu poobede akýsi neurčitý chtíč. Túžba kváriaca jeho myseľ a postupne aj telo. Skúmal tento chtíč, analyzoval neznáme a transformoval do známeho. Nakoniec na to prišiel.
„Ej, Barbora!“ Skríkol na svoju spolubývajúcu, ktorá sa v kuchyni pokúšala vyčistiť ich jediný hrniec od pukancov čo tam spoločne pred týždňom nahádzali v nádeji, že ešte popukajú tie, čo odolali mikrovlnke. Bola hladná a chcela si niečo uvariť.
„Ej, Kubko!“ Odvetila Barbora veselo, mala zasa rýpaciu náladu.
„Očúvaj, pome dneska piť!“ Oblizol si pery a začal pre istotu dopredu premýšľať, kde v meste je dnes akcia na Tequiliu.
„Dneska nie, zajtra vstávam o siedmej a mám ešte veľa roboty do školy.“
Jakub si sadol na stoličku. Sklamane a rozhorčene zároveň zízal na Barboru. Rozmýšľal čo ďalej. Jej odpoveď ho zarazila. Zo všetkého najviac sa obával premárneného večera. Nevyužitého voľného času a prázdneho poldecáka. Barborina odpoveď pre neho bola tou najväčšou zradou dňa. Pozrel von oknom. Na obzore už slnečné lúče dávali zbohom bratislavskému sídlisku. Času veľa nebolo. Juro sa rozhodol, že odtiaľto na pár hodín zmizne. Proste sa vyberie za svojim vlastným šťastím ak sa Barborka nechce pridať.
Na zastávke si zapálil cigaretu a rozhodol sa, že dnes bude mať márnivú náladu. Čiže bez zaváhania premrhá 200 korún slovenských, ktoré mu dala mamka spolu so zvyškom peňazí ešte v pondelok aby mal celý týždeň na paštéky, bagety a sáčkové polievky.
So skrýtým záujmom sledoval troch chlapcov, taktiež čakajúcich na autobus.
„Obete nahnívajúcej spoločnosti.“ Pomyslel si pobavene.
Rozmýšľal, či skinheadom nie je zima na tie holé hlavy keď občas zafúka vetrík. A čo ženy? Má vôbec nejaká o nich vážny záujem? Alebo sú aspoň schopný zbaliť nejakú opitú slečnu niekde v krčme o jednej ráno a trocha si užiť kým sa nedostaví vytriezvenie a okamžitý a nevyhnutný rozchod?
„Cigáň skurvený!“ Jakub sa strhol a upriamil svoju pozornosť na zvyšok osadenstva zastávky – troch chlapcov a dospelého muža s farebnou štrikovanou čapicou.
„De sa pozeráš? Nekukaj sa na mňa bo zle dopadneš!“
Pán sa najprv snažil ignorovať urážky a výkriky chlapcov, no nakoniec to vzdal a pobral sa o zastávku ďalej. Spravodlivo rozhorčený Jakub tak ako väčšina ľudí nič nespravil a čakal ďalej. Na jednej strane veľký zástanca práv v teórii, no v praxi bol rád, že si nekopli aj doňho. Zamyslel sa čo by mohol normálny človek ako on pre takýchto kreténov spraviť.
Zo zákruty sa pomaly sunul autobus. Jakub pristúpil bližšie k obrubníku a čakal kým mu zastane. Dvere sa tak trocha neochotne, tak trocha neposlušne otvorili a on nastúpil. Otočil sa smerom k zastávke a cez otvorené dvere skríkol.
„Hej, vy! To máte také malé ciciny, že si musíte riešiť svoje komplexy na normálnych ľuďoch?“
Dvere sa začali zatvárať a Jakub s potešením sledoval ako sa traja chlapci bezmocne dobíjajú do autobusu. Narážka na dĺžku ich penisu sa ich zjavne dotkla. Disko hudba rokov 80-tich sa vtieravo hrnula z reproduktorov autobusu. Spokojný Jakub spravil nevydarenú polootočku a lá Jackson a štýlovo si v prázdnom autobuse sadol na najzadnejšiu sedačku. Bol tu, bol síce sám, ale pripravený na všetko.
Necelých 50 metrov od zastávky zrazu autobus prudko nadskočil na jame, zrejme podmytá cesta. Ozvala sa silná rana a autobusár zabrzdil.
„Mladý pánko, máme defekt, musíte vystúpiť.“
Jakub sa obzrel cez zadné sklo na zastávku, chlapci už rezkým polobehom vykročili smerom k autobusu.
„Kurva!“ Pomyslel si. „Nuž, čo už, dnes asi nie je chľastací deň.“ Vyskočil z autobusu a rýchlym krokom vykročil k najbližším panelákom dúfajúc, že ich dlhé tiene mu poskytnú postačujúci úkryt pred agresorom.
„Ej, Barbora!“ Skríkol na svoju spolubývajúcu, ktorá sa v kuchyni pokúšala vyčistiť ich jediný hrniec od pukancov čo tam spoločne pred týždňom nahádzali v nádeji, že ešte popukajú tie, čo odolali mikrovlnke. Bola hladná a chcela si niečo uvariť.
„Ej, Kubko!“ Odvetila Barbora veselo, mala zasa rýpaciu náladu.
„Očúvaj, pome dneska piť!“ Oblizol si pery a začal pre istotu dopredu premýšľať, kde v meste je dnes akcia na Tequiliu.
„Dneska nie, zajtra vstávam o siedmej a mám ešte veľa roboty do školy.“
Jakub si sadol na stoličku. Sklamane a rozhorčene zároveň zízal na Barboru. Rozmýšľal čo ďalej. Jej odpoveď ho zarazila. Zo všetkého najviac sa obával premárneného večera. Nevyužitého voľného času a prázdneho poldecáka. Barborina odpoveď pre neho bola tou najväčšou zradou dňa. Pozrel von oknom. Na obzore už slnečné lúče dávali zbohom bratislavskému sídlisku. Času veľa nebolo. Juro sa rozhodol, že odtiaľto na pár hodín zmizne. Proste sa vyberie za svojim vlastným šťastím ak sa Barborka nechce pridať.
Na zastávke si zapálil cigaretu a rozhodol sa, že dnes bude mať márnivú náladu. Čiže bez zaváhania premrhá 200 korún slovenských, ktoré mu dala mamka spolu so zvyškom peňazí ešte v pondelok aby mal celý týždeň na paštéky, bagety a sáčkové polievky.
So skrýtým záujmom sledoval troch chlapcov, taktiež čakajúcich na autobus.
„Obete nahnívajúcej spoločnosti.“ Pomyslel si pobavene.
Rozmýšľal, či skinheadom nie je zima na tie holé hlavy keď občas zafúka vetrík. A čo ženy? Má vôbec nejaká o nich vážny záujem? Alebo sú aspoň schopný zbaliť nejakú opitú slečnu niekde v krčme o jednej ráno a trocha si užiť kým sa nedostaví vytriezvenie a okamžitý a nevyhnutný rozchod?
„Cigáň skurvený!“ Jakub sa strhol a upriamil svoju pozornosť na zvyšok osadenstva zastávky – troch chlapcov a dospelého muža s farebnou štrikovanou čapicou.
„De sa pozeráš? Nekukaj sa na mňa bo zle dopadneš!“
Pán sa najprv snažil ignorovať urážky a výkriky chlapcov, no nakoniec to vzdal a pobral sa o zastávku ďalej. Spravodlivo rozhorčený Jakub tak ako väčšina ľudí nič nespravil a čakal ďalej. Na jednej strane veľký zástanca práv v teórii, no v praxi bol rád, že si nekopli aj doňho. Zamyslel sa čo by mohol normálny človek ako on pre takýchto kreténov spraviť.
Zo zákruty sa pomaly sunul autobus. Jakub pristúpil bližšie k obrubníku a čakal kým mu zastane. Dvere sa tak trocha neochotne, tak trocha neposlušne otvorili a on nastúpil. Otočil sa smerom k zastávke a cez otvorené dvere skríkol.
„Hej, vy! To máte také malé ciciny, že si musíte riešiť svoje komplexy na normálnych ľuďoch?“
Dvere sa začali zatvárať a Jakub s potešením sledoval ako sa traja chlapci bezmocne dobíjajú do autobusu. Narážka na dĺžku ich penisu sa ich zjavne dotkla. Disko hudba rokov 80-tich sa vtieravo hrnula z reproduktorov autobusu. Spokojný Jakub spravil nevydarenú polootočku a lá Jackson a štýlovo si v prázdnom autobuse sadol na najzadnejšiu sedačku. Bol tu, bol síce sám, ale pripravený na všetko.
Necelých 50 metrov od zastávky zrazu autobus prudko nadskočil na jame, zrejme podmytá cesta. Ozvala sa silná rana a autobusár zabrzdil.
„Mladý pánko, máme defekt, musíte vystúpiť.“
Jakub sa obzrel cez zadné sklo na zastávku, chlapci už rezkým polobehom vykročili smerom k autobusu.
„Kurva!“ Pomyslel si. „Nuž, čo už, dnes asi nie je chľastací deň.“ Vyskočil z autobusu a rýchlym krokom vykročil k najbližším panelákom dúfajúc, že ich dlhé tiene mu poskytnú postačujúci úkryt pred agresorom.
napísanísané:: 29.11.2008
prečítalo:: 1069 ludí