monolog
autor:: David
rubrika:: poviedky
... V objatí divadla s napätím sledujem jej výkon. Komická postava vážnej humoresky čo žijúc na scéne stráca kontakt s reálnym, každodenným svetom. Pozorujúc ju pri ceste za životným snom sa často pristihnem rozmýšľajúc či aj jej vyznania nie sú len repliky z hier, či celý svoj život nestavia na šance zlepšiť sa počas ďalších a ďalších repríz, a či to čo povie nestráca na váhe so spustením opony jej viečok pri večernom zaspávaní. ...
... Večer. Opäť raz pozorujem jej nahé telo, a oči ktoré žiaria nevýslovnou radosťou z úspechu jej novej premiéry. No rovnako si uvedomujem, že každý zrod je začiatkom umierania a práve derniéra, smrť, znamená možnosť nového začiatku. Je však isté že Ti bude umožnené opäť začať? Nerád Ti beriem ilúzie a nechcem Ti ani kaziť radosť, no je viac než pravdepodobné, že raz príde posledný potlesk. Svetlá sa rozsvietia a ľudia sa začnú debatujúc pomaly dvíhať zo svojich sedadiel a opustia sálu. Po chvíli vyjdeš späť na javisko a uvedomíš si čo znamená pohľad na rady prázdnych polstrovaných stoličiek, nemých svedkov tvojho posledného sólového výstupu. V hlave ti rezonujú slová tvojho agenta. Momentálne žiadne angažmá, ozveme sa neskôr. Spomienka na časy keď si dostávala jednu ponuku za druhou je naozaj už len spomienkou, rovnako ako kvety čo ťa po každom vystúpení čakali pred dverami Tvojho bytu... Márne sa snažíš vybaviť si ich vôňu a rozpamätať sa na ich farby. Nemá zmysel utešovať sa minulosťou. Jedného dňa keď opäť zazvoní Tvoj telefón a ozve sa ti známy hlas agenta, jediné čo Ti ponúkne bude účinkovanie v reklame na termopapuče alebo káblovú televíziu. Ty vo finančnej núdzi a túžbe po pochvale zaprieš svoju hrdosť, príjmeš ponuku a až potom sa Ti rozjasní Tvoja minulosť. Davy fanúšikov nahradené tvojimi siedmimi mačkami, zronená dáma v rokoch vedúca monológy ponosujúca si na počasie. Idúc po ulici, deti na teba ukazujú prstom a niečo sa pýtajú svojich mám. Aj bez toho aby si počula odpoveď vieš že Ťa už v tomto živote nič nečaká. Nič okrem poslednej a jedinej istoty... Pohladím Tvoje neposedné vlasy ježiace sa ti na temene a zistiac že už spíš nežne vyslovím posledné nevypočuté 'dobrú noc'. ...
... Večer. Opäť raz pozorujem jej nahé telo, a oči ktoré žiaria nevýslovnou radosťou z úspechu jej novej premiéry. No rovnako si uvedomujem, že každý zrod je začiatkom umierania a práve derniéra, smrť, znamená možnosť nového začiatku. Je však isté že Ti bude umožnené opäť začať? Nerád Ti beriem ilúzie a nechcem Ti ani kaziť radosť, no je viac než pravdepodobné, že raz príde posledný potlesk. Svetlá sa rozsvietia a ľudia sa začnú debatujúc pomaly dvíhať zo svojich sedadiel a opustia sálu. Po chvíli vyjdeš späť na javisko a uvedomíš si čo znamená pohľad na rady prázdnych polstrovaných stoličiek, nemých svedkov tvojho posledného sólového výstupu. V hlave ti rezonujú slová tvojho agenta. Momentálne žiadne angažmá, ozveme sa neskôr. Spomienka na časy keď si dostávala jednu ponuku za druhou je naozaj už len spomienkou, rovnako ako kvety čo ťa po každom vystúpení čakali pred dverami Tvojho bytu... Márne sa snažíš vybaviť si ich vôňu a rozpamätať sa na ich farby. Nemá zmysel utešovať sa minulosťou. Jedného dňa keď opäť zazvoní Tvoj telefón a ozve sa ti známy hlas agenta, jediné čo Ti ponúkne bude účinkovanie v reklame na termopapuče alebo káblovú televíziu. Ty vo finančnej núdzi a túžbe po pochvale zaprieš svoju hrdosť, príjmeš ponuku a až potom sa Ti rozjasní Tvoja minulosť. Davy fanúšikov nahradené tvojimi siedmimi mačkami, zronená dáma v rokoch vedúca monológy ponosujúca si na počasie. Idúc po ulici, deti na teba ukazujú prstom a niečo sa pýtajú svojich mám. Aj bez toho aby si počula odpoveď vieš že Ťa už v tomto živote nič nečaká. Nič okrem poslednej a jedinej istoty... Pohladím Tvoje neposedné vlasy ježiace sa ti na temene a zistiac že už spíš nežne vyslovím posledné nevypočuté 'dobrú noc'. ...
napísanísané:: 13.10.2004
prečítalo:: 1131 ludí