k6.sk - literárny server

"Už je fakt jeseň."
"Fakt."
"To žlté lístie ma prekvapilo. Aj ten dážď a vietor, ktorý hryzie."
"Hryzie?"
"Hej. Cítiš ho pri kostiach. Pri srdci, ale nie je ti blízky. Strháva kožu. Obliekaš si ho."
"Výstižné. Obliekaš si ho ako kabát."
"Presne. A všetko sa tak rýchlo odohráva."
"Odohráva? Čo sa odohráva?"
"Nič. Všetko je to len v mojej hlave."
"Vykonštruované?"
"Neviem či by som to tak nazval..."
"A ako?"
"Neisté. Možno relatívne."
"Prečo?"
"Nie som si tým istý. Každý okamih mi pripadá nereálny vo svojej reálnosti. Neuchopiteľný. Klamlivý. Nepresvedčivý. Neverím mu, ale nezostáva mi nič iné len dôverovať. A zdôverovať sa."
"Neťaží ťa to?"
"Som povznesený. Napadá ma to len v pár chvíľach, keď si to môžem dovoliť. Zopár chvíľ, kedy hľadím na padajúce lístie a premýšľam, že aj to lístie vo svojej podstate klame."
"Klame?"
"Pozri sa naň. Akej je farby?"
"Žlté."
"Určite?"
"Kam tým mieriš?"
"Je žlté?"
"Je."
"V skutočnosti žlté nie je. Je to hra svetla. Svetlo nám dovoľuje vidieť a rozhoduje o tom, že čo uvidíme. Zaujímalo by ma aká je jeho skutočná farba. Možno je ružové alebo fialové. Neviem či by nebola ľahšia tma."
"Istejšia. Ale fádna."
"Máš pravdu. Fádnosť je zradnejšia ako neistota."
"Príliš sa nechávaš strhnúť pochybnosťami."
"Pochybnosťami? Nie, iba dúfam. Som klasický, nenapraviteľný dúfač."
"A idealista."
"Zrejme. A kritik a premýšľač."
"To je nebezpečné."
"Priveľa kritizovať alebo priveľa premýšľať?"
"Oboje. Premýšľanie o trochu viac."
"Prečo?"
"Pozri sa naspäť. Ľudia, čo priveľa premýšľali sa väčšinou zbláznili. Myšlienky nezostávajú iba skryté v hlave, zaplavujú celé telo. Cievami, aj tými najmenšími sa dostávajú do všetkých častí. Pozri sa na prst, na ruku, uši. Dobre si ich obzri. Pulzujú v nich tvoje myšlienky, ktoré len čakajú, kedy sa ti cyklicky obehom vrátia spať. Možno v tú najnevhodnejšiu chvíľu."
"Trošku zvláštna teória."
"Čo nie je zvláštne? Nehovorím, že tomu máš veriť. Iba chvíľu vnímať a budeš počuť vo svojich končatinách myšlienky a spomienky, ktoré ti pred chvíľou odplavila krv."
"Možno máš pravdu. Zdá sa mi, že sa moje prsty bavia o lístí. Pošepky. Sotva badateľne."
"Možno."
"Ako to?"
"Je tu určitá pravdepodobnosť, že to tak nie. Možno som ťa len zmanipuloval, rovnako ako seba."
"Neisté."
"Presne o tom si hovoril."
"Hej. Ale z určitého pohľadu je nerozhodnosť krásna."
"Kým nezistíš, že si sa rozhodol zle."
"To je súčasťou voľby."
"Údel."
"Podľa mňa výhoda."
"Prečo si to myslíš?"
"Pretože vo svojej nerozhodnosti je pre mňa aj tak najkrajšie môcť sa rozhodnúť."
"Nie mätúce?"
"Keď sa zamyslíš, tak nie. Oslobodzujúce."
"Oslobodzujúce by bolo vedieť správnu voľbu."
"To by bolo zväzujúce a frustrujúce. Cítil by som sa zbytočne. Zmysel je predsa v samotnom zmysli. Poznať zmysel by bolo nezmyselné. Ten, čo by nám to prezradil by nás oň obral."
"Vás nenapraviteľných dúfačov."
"Veď ja ani nehovorím o celom ľudstve. Nechcem sa tu zamýšľať nad existencionálnymi otázkami celého sveta. Iba zopár mojimi súkromnými, na ktoré snáď mám právo."
"Myslíš?"
"Hej, myslím si to."
"Tak ťa nechám dúfať."
"Dobre sa s tebou rozprávalo," zahasil som cigaretu.
"Ešte si to zopakujeme, keď sa opäť dostanem z tvojich prstov do hlavy."

Zatvoril som balkónové dvere. Už je fakt chladno.