k6.sk - literárny server

Kino. Multiplex s veľkým počtom sál. Človek sa tu cíti hrozne malý. Už to nemá nič spoločné s kinami, ktoré som tak miloval ako chlapec. Nekvalitný zvuk, nepohodlné sedadlá, nič moc obraz, otrasný servis. Napriek tomu som bol vždy nadšený. Niežeby mi bolo za nimi ľúto, iba ma prepadla krátka nostalgia, ktorá sa vkráda bočnými uličkami mysle, aby človeka na chvíľku pohltila. Prekliatie prvorodených.


Vybral som si ten najviac propagovaný film. S prívlastkom – art, ktorý mi pri ňom pripadá najviac sprofanovaný. Každopádne ma asi niečím zaujal, keď tu nedočkavo sedím. Pijem colu a potichu nenávidím reklamy.


Zhasli sa posledné svetlá. Svietiace tváre. Užasnuté. Všade okolo mňa. Možno aj ja vypadám užasnuto, keď ma niektorá scéna na plátne správne nasvieti. Zalesknú sa mi oči. Niekomu sa môže zdať, že sa mi na perách objaví úsmev pri vtipnom bonmote alebo do detailov prepracovanom dialógu. Prípadne jemná vráska na čele pri časti s filozofickým podtextom.


Pred mesiacmi zomretý herec, akoby na chvíľu precitol a zahráva sa s divákmi vo svojej životnej úlohe. Musím povedať, že ma uchvátil. Bez dychu sledujem film. Otočil som hlavu doprava. Sedí tam. Krásny profil. Na jej prítomnosť ani príchod ma predtým nič neupozornilo. Vlasy sa jej neposlušne prelievajú do tváre. Jemne vlnité. Myslím, že čierne. Možno hnedé. Ťažko posúdiť v tme. Akoby chcela svoj profil skryť v maske. Pred mojím pohľadom. Ani sa jej nedivím, keď na ňu tak civím. Odvrátil som sa naspäť k filmu. Ukradomky mi k nej zabieha pohľad. Nádherne vonia. Posunula si vlasy a opäť sa jej odkryla ľavá tvár. Som si istý, že som ju nikdy v živote nevidel, ale zdá sa mi neuveriteľne povedomá. Možno som si ju niekedy predstavil vo svojom podvedomí. Akoby sme sa poznali už roky. Odložil som si colu do držiaka vedľa nej a potichu nenávidím svoje vtieravé pohľady. Jemne som sa jej dotkol ruky. Vôbec tomu nevenovala pozornosť.


Film je fakt napínavý. Ale fakt. Škoda, že ho sledujem len jedným okom a druhým ju. Zaberá celú kapacitu môjho procesora. Len občas ma vyrušia emocionálne prejavy okolo sediacich. Vtedy sa na chvíľu moja pozornosť obráti k plátnu, k priebežnému zauzľovaniu a zdanlivému rozuzľovaniu zápletky. Myklo ňou. Fakt drsná pasáž. Kurva! Strašne som sa zľakol. Z tajomnej tmy starého domu vyskočila nejaká hnusná kreatúra. Nečakane. Aj keď prezieravý divák by ju vytušil, ale zľakol by sa rovnako ako ten neprezieravý, pretože každý sa zľakne hnusačiny, ktorá má 5x5 metrov a je tam preto, aby ho vystrašila. Otočil som sa k nej, a až vtedy som si uvedomil, že ma drží za ruku. Je schúlená a polku tváre má skrytú za tričkom. Počujem jej ťažký a rozrušený dych, tesne vedľa seba. Cítim obrysy jej teľa, v mojej mysli dokonale vytvarované, do posledného detailu.


Rozsvietili sa svetlá. Zdvihla sa a odkráčala k východu.