k6.sk - literárny server

Zvláštne je že už sa nebojím
Keď sa prechádzam večer sama
Zvláštne sú tie zmeny ktorými prechádzam
Akoby to bolo prirodzené
A ja nemohla zasiahnúť
Nedokážem im uveriť

Zvláštne je že mám dokonca rada
Keď sa prechádzam večer sama
Akoby ma tá tma chránila
Kryla pred ostatnými vecami
Akoby bola tá tma mojou súčasťou
A kojila svojou nekonečnosťou
Akoby ma priam ovládala
Akoby bola nejakým mojím orgánom
Možno bruchom alebo rukou
Namiesto ruky nehmotná tma
A ty môžeš čokoľvek
Akoby ti tá tma dávala priestor aký je len v nej
Priestor vesmírnych rozmerov
Príležitosti pre vyvolených
A kto je vyvolenejší ako ja

Čierňava vyvoláva smútok
Ja mám čiernu tmavú ruku
Ale vlasy bledé
Pôsobím slnečným dojmom
Pričom som označovaná za čudáka
Možno kvôli tej ruke
K bláznivým patrí nejaká iná farba
Povedzme fialová ako moje tričko
(O ňu sa môžu deliť s nebohými)

Zvláštne je že už sa nebojím ani tých ľudí
Čo v nočných hodinách strašia
Na námestí
Dokonca ich aj mám rada
Prechádzajú okolo mňa hľadiac na ruku
A tvári majú výraz niečo na štýl
„to je v pohode ja mám čierny žalúdok“

Niekedy premýšľam o svojom dopade na zmeny
Či som ja ten čo ich vyburcuje
Alebo to tak má byť
Plačem nad piesňou ktorá mi pripomína
Vianoce z detstva
Niekde vnútri cítim ten hrejivý pocit
Zvyknem si nahovárať že sa to môže vrátiť
Prídem k mamine a ona povie
„to je v poriadku“
A ocino:
„poriešime to“ a zoberie ma mimo mamininho dohľadu
Kde to vyrieši
Ako keď mi dával kedysi peniaze

neviem či mám rada zmeny
asi preto
že aj tak nakoniec všetka vina padne na mňa

(lebo matky milujú svojich synov
A ocovia milujú matky svojich synov)