k6.sk - literárny server

Otec ma zobral do ženského sveta. Prostitútiek. Kuriev. Spoločníčok. Sexuálnych pracovníc. Červených svetiel. Čipkovaného prádla. Korzetov. Podväzkov. Hraných úsmevov. Objatí. Piesní. Alkoholu. Orgií. Možno ten ženský svet ani nebol tak veľmi ženský, ako ho ženy tvorili. Dávali mu zmysel. Napĺňali ho. Ako ostatne väčšinu mužských svetov.

Chcel by som, aby to boli spomienky ako z mondénneho sveta veľkých miest, ktoré boli veľké už na začiatku. Svojim duchom. Sveta starých príbehov. Benátskych kurtizán. Japonských gejší. Preslávených domov lásky. Kabaretných predstavení. Vystavané na holých kozách a praženici z rozkroku. Bez vidličky. Ako vo filmoch. Románoch, aké sa už nepíšu. Ale je to len skromný príbeh o dospievaní.

Otec ma nachytal pri masturbácii. Iba sa smial a uistil ma, že matke to určite nepovie. A ďalej sa smial. Ešte som vzrušene dýchal a prepadával sa od hanby, keď za sebou zavrel dvere. Neskôr som v jeho očiach čítal sprisahanectvo, akoby som konečne vstúpil do tajného klubu. A to ma uistilo o tom, čo som si už posledný rok pomaly začínal uvedomovať. Áno, som muž! Konečne! Už žiadne vety typu: na to si ešte malý. Už nikdy. Budem sa môcť vzbúriť a robiť, čo chcem. Cítil som sa najsilnejšie na svete. Ešte v ten večer ma otcova facka presvedčila o opaku.

„V tvojom veku som bol s tvojím dedom na rovnakej prechádzke. Oklamal tvoju babičku a zobral ma sem. Už tak dlho to tu je. Toto, chlapče,“ ukázal na budovu, „je nesmrteľné. Dobre sa pozri. Takto ty raz privedieš svojho syna a budeš sa k nemu skláňať. Povieš mu to isté, čo som ti povedal ja, to čo povedal otec mne a jeho otec jemu. Neboj sa a poď. Dám ti to isté, čo dostávajú všetci muži v našej rodine.“

Po tomto príhovore som stále nechápal, že čo ideme robiť. Bola to z jeho strany akási tajomná hra s prekvapením na konci. V okne neboli žiadne červené lampičky, vďaka ktorým by som sa dovtípil. Celkom obyčajný šedivý dom. Dalo by sa povedať spustnutý. Jeden z masy najnenápadnejších, ktoré si nepamätám.

Otec bol zjavne častým návštevníkom, podľa privítania. Poznali ho tam všetci, akoby tam bol kráľom. Fascinovalo ma to a on u mňa stúpol ešte viac na váhe. Až o pár rokov som sa začal zamýšľať nad morálkou, či pseudo morálkou, nazvime to ako chceme.

Pri vstupe ma ovanul silný opar vonných tyčiniek. Sladkastý. Tematický k honosnému zariadeniu a rozvaleným dievčatám v gaučoch a na obrovských vankúšoch. Pripadali mi ako mačky. Rovnako sa uhniezďovali, priadli si a zalizovali sa maškrtnými jazýčkami. Celé osadenstvo spozornelo. Cítil som sa dôležito po otcovom boku. Zvedavé pohľady smerovali ku mne. Pozrel som na otca. Vypol som hruď a tváril som sa ako on. Ale zjavne to bolo smiešne, lebo tie farbičky v gaučoch sa začali smiať. Akoby im niekto priniesol nové klbko, ktoré môžu rozpriadať a naťahovať.

„Choď k nim, ja sa musím ísť porozprávať,“ žmurkol na ženu vedľa nás a tá ma tam odviedla. Po chvíli mi priniesla niečo napitie. Chcel som alkohol. Zase len tá patetická malinovka.
„Ahoj, zlatko,“ pozdravila ma žena okolo tridsiatky.
„Ahoj.“
„Ako sa voláš?“
„Patrik. A vy?“
„Ja alebo my?“ zasmiala sa.
„Čože?“
„Ale nič, len nie som na tomto mieste zvyknutá na vykanie. Ja som Lea a tamto je Ivet, Laura a Blu.“
„Pekné mená,“ odvetil som mierne ostýchavo.
„Kapitán je tvoj otec?“
„Ako viete, že je kapitán?“ spýtal som sa prekvapene.
„Už sme sa párkrát videli.“
„Aha. Je. Minulý mesiac som s ním bol na plavbe. Bolo to úžasné. Je tak málo doma, som rád, že ma zobral.“
„Určite si si to užil,“ odpovedala akoby ju to zaujímalo. Možno.
„Veľmi. More, čajky, prístavy, ľudia, všetko bolo nádherné. Presne ako som o tom sníval.“
„Koľko máš rokov?“
„O pol roka trinásť.“
„Tak to si už veľký chlap.“
„Hej. Už mi rastú svaly,“ ukázal som jej ruku.
„A čo ti ešte rastie?“ spýtala sa ironicky Blu. Plnoštíhla blondínka.
„Nooo,“ nevedel som, čo mám povedať, „napríklad ešte vlasy. Ale to už dlho,“ povedal som zmätene, načo sa ony začali rehotať. Celý som sčervenel.
„Chceš niečo vidieť?“
„Čo?“
„Poď bližšie.“ Pristúpil som k nej a ona si odhalila prsia. „Dotkni sa,“ povedala mi s úsmevom. Váhanie. Skurvené váhanie, ktoré tak často prekazí mnoho pôžitkov. Dotkol som sa a celý opäť sčervenel, keď som sa snažil nepodarene skryť erekciu. Ony sa priam prepadávali vlnami smiechu.
„Keby som ťa chcela v tejto chvíli niečím potešiť, tak čo by si si vybral?“ ozvala sa opäť Lea.
„Zo všetkého, čo by som len chcel?“
„Nie, iba z toho, čím ťa môžem potešiť ja.“
„Hmm,“ zamyslel som sa, „chcel by som už konečne skúsiť ten alkohol. Matka je strašne prísna. Ešte som nemal nikdy príležitosť, a keď vidím tie fľaše, tam za barom. Tak myslím, žeby som si dal. Možno to pivo. Tamto,“ ukázal som prstom, „je pekné.“ Kývla na barmana a ten jej jedno priniesol. Vychladené. Orosené. A nechutne horké. Nikdy som predtým nič horšie nepil. Prvé pivo nikdy nechutí. Ale tváril som sa, že je všetko v poriadku a popíjal pivečko. Cítil som sa strašne dospelo.
„To je všetko, čo chceš?“ spýtala sa Lea so sladkastým úsmevom, lesklým ako zrkadlo.
„Ju,“ vyhŕklo zo mňa nečakane. Bol som prekvapený viac než ony. Odvaha, ktorú. som ako starší mnoho krát nenabral. Asi som odvtedy začal viac rozmýšľať. Pozeral som na Lauru. Drobná brunetka s vlnitými vlasmi a orieškovými očami. Jednoducho nádherná.
„Tak poď,“ chytila ma s úsmevom za ruku a odvádzala hore.
„Má rovnaký vkus ako jeho otec,“ začul som šepot a potom smiech pri odchode. Bol som na seba pyšný.

Zavrela dvere na gýčovej izbe. Všetko predtým bolo pompézne a na hrane, ale toto bolo nevkusné. Grcali by všetci homosexuálni bytoví dizajnéri. Rozlievali sa tu návaly tej istej vône ako v ostatných častiach domu. Zostal som stáť pri dverách. Ona pokračovala. Všimla si ma. Úsmev. Niečím mi pripomínal matkin, keď sa musela starať o nemožného syna. Vrátila sa pre mňa a doviedla ma k posteli.

„Počkaj chvíľu, hneď budem späť,“ odkráčala do kúpeľne vedľa izby. Prišla. Nervózne som sedel na kraji postele a čakal, čo sa bude diať. Šúchala si nos a vťahovala, ako keď mám silnú nádchu.
„Si chorá? Máš niečo biele na nose,“ ozval som sa váhavo.
„Hej, som chorá. To je liek. Nevšímaj si to, miláčik,“ utrela si nos a postrčila ma ďalej do postele.
„Máš pohľad ako tvoj otec.“ Ležali sme na posteli a ona sa mi hrala s vlasmi.
„Hej?“
„Určite. Taký hlboký a zamyslený.“
„Ďakujem. Bola to pochvala?“
„Iste, hlupáčik,“ odpovedala ležérne. Môj hlboký pohľad vytušil v jej očiach, že zabieha niekam do diaľav.
„Veď aj ty si krásna.“
„Preto si si ma vybral?“
„Nie. Pretože si sa mi najmenej smiala, keď sme boli dole.“
„Brala som ťa vážne.“
„Kvôli otcovi?“
„Kvôli tomu, že si sladký ako cukríček,“ zasmiala sa.
„Otec sem chodí často?“
„Občas.“
„A ty...,“ váhal som, „ty ho miluješ?“ Trochu ju to prebralo.
„Možno som k nemu niečo kedysi cítila. Ale to bolo už dávno, a predsa mám tu teba, načo by mi bol on?“ Skoro ma roztrhalo od šťastia.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Iste, ty môžeš všetko. Si môj malý princ,“ povedala so zavretými očami.
„Prečo tu pracuješ?“
„To je príliš zložité a obávam sa, že by sme tu strávili viac času ako máme,“ odvetila ospravedlňujúco.
„A môžem sa ťa ešte niečo spýtať?“
„Rovno sa spýtaj.“
„Muži sa sem s vami chodia rozprávať?“ Vybuchla od smiechu.
„Ty si fakt neviniatko. Neuveriteľné.“
„Ako to myslíš?“
„Že si myslíš, že sa sem muži chodia rozprávať,“ odznelo pomedzi jej smiech.
„Myslel som, že sem chodia kvôli sexu, ale teraz neviem,“ odpovedal som trošku urazene.
„Už si sa niekedy bozkával?“ Zavrtel som záporne hlavou. „Tak zavri oči.“

Pobozkala ma. V tej chvíli som ich mal zase otvorené. Bolo to akoby sa naše ústa spojili a nemali sa nikdy rozdeliť. Pohybovala jazykom, tak som sa to snažil napodobniť. Myslím, že krásu prvého bozku v mojom prípade prekryla naplno pracujúca myseľ.

Voňala po orgováne. Na celom tele. Aj vlasoch. Odvtedy je to moja najobľúbenejšia príchuť. Dva orgovánové kopčeky s čerešničkami na vrchu si pýtam vždy od zmrzlinárky.

Keby som bol kompas, tak sa v tej chvíli bláznivo točím. V smere hodinových ručičiek. Proti smeru. Naraz v oboch. Až by som uletel ako helikoptéra. Zrážal všetky oblaky. Klesal a stúpal. Neskutočne ma vzrušovala a krásu prvého sexu opäť prekryla moja naplno pracujúca myseľ. Peništek sa nehorázne zmenšil a zľakol, keď už bol tak blízko.

Upokojila ma a nahá pobehovala po izbe. Bola neskutočne veselá. Vytiahla ma z postele a pustila rádio. Tancovali sme. A bozkávali sa. A ďalej sme tancovali.

„Ale čo, zajačik opäť vyliezol,“ usmiala sa.

Položila ma na chrbát a vyliezla na mňa. Trvalo to asi minútu. Potom som si bol istý, že som ovládol svet. Držal som ho v rukách. Na chvíľu. Zdrvujúco vymačkal do poslednej kvapky. Pozerala sa mňa. Tešila sa. Cítil som ju tak blízko. Nepovažovala ma za chlapca, ako jediná. Alebo to aspoň nedala najavo. Mnohokrát potom som sa cítil viac ako chlapec. Viac zraniteľný. Viac neskúsený.

Otec ma privítal úsmevom. Už čakal dole a rozprával sa s Leou. Laura na nás pozerala z poschodia a tiež sa usmievala. V ten večer sa tuším každý usmieval. Nezvyčajne mnoho. Hlavne ja, v tej chvíli. Žmurkla na mňa na pozdrav. Cestu v aute som prespal. Takú únavu som nikdy predtým necítil.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa, keď sme vystúpili z auta.
„Ďakujem,“ plesol ma po pleci a smeroval k dverám.
„Mame čo povieš?“ otočil sa ku mne.
„Boli sme v meste a na futbal.“
„A čo sme tam robili?“
„Jedli, pili a pozerali. Celkom nuda. Nebavilo by ťa to.“
„Výborne.“

Ráno som sa zobudil a otec už nebol doma. Odišiel na ďalšiu plavbu niekam. Nikdy neviem kam. Prichádzajú pohľadnice z miest, kde kotvia. Nikdy nezabudne poslať pohľadnicu.

Neprišla žiadna. Dva týždne. Matka ma dokázala upokojovať ešte týždeň. V jej skrýši, o ktorej som akože nevedel som našiel noviny. Na titulnej strane bol článok, kde sa písalo: Policajtom v spolupráci s colníkmi sa podarilo rozprášiť medzinárodnú skupinu pašerákov drog, bieleho mäsa a zbraní. Šéf zastrelený pri ozbrojenom odpore...

Kapitán sa potopil so svojou loďou.