Kolumbiáda

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky


V poslednej dobe sa mi stále vracia ten istý sen. Som v ňom Kolumbus a plavím sa do Ameriky. Vlastne sa vždy plavím do Indie. Logicky. Keďže Ameriku som ešte nevynašiel, tak sa tam nemôžem plaviť. A prečo to je, kurva, vlastne Amerika? Mala by to byť Kolumbia. Človek sa snaží a ani po ňom nepomenujú kontinent. Nevďak. Nabudúce zostanem v Španielsku a budem popíjať sangriu. Budem si vyberať ovocie z pohára a spod dáždnika pozerať na opálené chiquity. Ale buďme úprimní, išiel som na tú plavbu, lebo som počul od starého, bezzubého Pepého, čo tvrdí, že precestoval Indiu krížom krážom, že sú tam samé krásne ženské. Super riťulky, odhalené kozy. Povoľné. Nie ako tu u nás, každá robí drahoty. Nemravnosť sem, nemravnosť tam. Také sračky. Minule som si kúpil lístky na upaľovanie a predskokani boli zase tí chlapi v kutniach. Už som myslel, že ich vypískam. Ale aby som neodbáčal, tak starý Pepé hovoril, že nosia tie príjemné a vkusné domorodkyne okolo pása len také listy. Akože sukňa, ale keď zafúka od oceána chladný vietor, rozmarné listy odkrývajú tajomstvá, pri ktorých počuť mľaskanie až dlho do noci. Za svitu mesiaca. A tiež som počul, že nie sú príliš chlpaté. Lebo povedzme si ďalšiu zásadnú vec, život Španielskej ženy nie len neustálym bojom s telesnými pachmi, ako na severe. Tam na severe, tam sa chlapi majú. Tu na juhu je to ešte aj boj, na život a na smrť, s neskrotným ochlpením. Všade na svete, v tejto smutnej dobe, zomierajú ľudia na mor. U nás sa zomiera v pralesoch na zrastené obočie a fúziky. Esteticky som zomrel. Musel som utiecť.

Plavíme sa už týždne. Možno mesiace. Nikto nevie. Nikto to zatiaľ nezisťoval. Práve nám došli zásoby rumu, ktoré sa nám zdali pred plavbou najdôležitejšie. Keď vás čaká dlhá plavba a neexistuje telka ani počítač, tak ste zúfalí. Musíte si zobrať veľa chlastu a stolné hry. Aspoň tristo stolných hier, aby vám vydržali na týždne. My sme si ich radšej zobrali päťsto štyridsať dva. Všetky doteraz vynájdené. Nechali sme doma delové gule. Mali sme nechať aj delá a zobrať viac rumu. Takto, keď sa preberiem z viac týždňového delíria, rozmýšľam o zmysle života. A tak vôbec o nejakom zmysle. Hocičoho. Rôznych zmyslov. Zmyslu toho, že prečo som si so sebou zobral kopu nadržaných kamarátov a žiadnych námorníkov. Prečo som bral starého bezzubého Pepého, ktorý tvrdí, že mu penis odhryzla v Indii obria tarantula. Veď ten ani nemôže byť nadržaný. A kde vlastne je?

„Zožeňte mi prvého poddôstojníka! Počujete?“ vykríkol som.
„Choď do piči. Nevykrikuj, veď ešte spíme,“ zachrčalo neďaleko mňa.
„Čože? Kto to bol?“ zatváril som sa prísne.
„Čo kto?“ ozvalo sa opäť.
„Jak čo kto? Presne to...“
„Jak presne to? Veď mi povedz, čo chceš a ja ti poviem tiež, čo chceš.“
„Že kde je prvý poddôstojník?“
„Bezzubý Pepé?“
„Presne ten.“
„Ale veď bezzubý Pepé padol minulý týždeň cez palubu.“
„Čo?“ vykríkol som začudovane.
„No padol. Všetci sa strašne začali smiať, a kým sa dosmiali, tak už sme boli strašne ďaleko. Na chvíľu prišlo mrazivé ticho, dusno, vieš, všetci sa pozerali do zeme, že oni akože nič. Čakali. A ty si sa dovalil z kajuty, že čo je tu také ticho. Vrieskal si. Že chceš poriadnu party. Ty si kapitán, tak sme ťa museli poslúchnuť.“
„Takže Pepé je mŕtvy?“
„Asi. Choď sa pozrieť dozadu, ešte stále je tam zachytený v tom lane. Včera som ho tam videl, keď som sa išiel vyšťať. Neodpovedá.“
„Aha. Pôjdem potom. Odteraz si môj prvý poddôstojník.“
„Rozkaz, kapitán,“ vykríkol a vypol hruď.
„Pohov,“ kývol som mu hlavou.
„Keď už stojíš, tak mi nepodáš vodu? Mám strašné suchoty,“ spýtal sa.
„Jak nepodám? Prvý poddôstojník vzchopte sa.“
„Ale nebuď kokot, poznáme sa už dvadsať jeden rokov, tak mi snáď môžeš podať vodu, nie?“
„Ty si kokot. Ja sa tu snažím budovať rešpekt a autoritu a ty mi to tu stále kazíš.“
„Nooo, tak podáš mi ju?“
„Dobre, ale za to mi zvoláte posádku na nástup prvý poddôstojník.“
„Ale ešte si pospím chvíľu,“ odpovedal.
„Ale...“
„Nooo, už ma nechaj. Bude to skôr.“

Odkráčal som na kormu lode. To je zadok. Správny kapitán musí ovládať odborné výrazy, aby vypadal, že vie o čom hovorí. Nenahraditeľne. Pretože ak mi nerozumejú, tak predpokladajú, že ma potrebujú, a že keď tomu rozumiem ja, tak som ten najvhodnejší človek na zastávanie takého postu. Ale je to nevďačná robota. Nikto neposlúcha a celá vina padá na mňa. Ale ten sebaklam, že mám moc. To je fakt opojné.

Našiel som starého, bezzubého Pepého. Vyzerá mizerne. Celý nafúknutý, sfarbený do neidentifikovateľnej modrej. Nebol to fešák. To určite nie, ale toto je príliš. Ani tá najtlstejšia z najtlstejších Indiánok s asymetrickou tvárou, jedno oko tam, druhé sem, ktoré sa chytajú posledných možností, by ho nechcela. No uvidíme. Vezmeme ho so sebou.

„Ach Pepé, ty bezzubý dobrák. Mal som tak rád tie tvoje zapálené ďasná a kvílivý šepot. Bol si mi vždy dobrým radcom. Aj tento výlet bol tvoj nápad a ty ani neuvidíš jeho ovocie,“ zasmútil som.
„A prečo? Už dosť, že som tu zavesený týždeň. Všetci tu na mňa štia, kurva a ty mi chceš povedať, že ja neuvidím žiadne ovocie? Akurát ja?“ ozvalo sa od vody.
„Pepé. Ty žiješ! Vitaj naspäť medzi živými.“
„Ja? Skôr ty vitaj. Vidíš to hovno na tej nohe, kam si presne nedosiahnem, niežeby som ho chcel chytať... Tak to si ma osral ty predvčerom. Dvaja chlapi ťa držali za ruky, aby si tam nespadol. Tak ty mi tu nehovor o z mŕtvych vstávaní, lebo najviac mŕtvy si tu bol ty. Videl som na tvári chlapom, že by ťa najradšej odhodili“
„Prečo ako?“
„Šepká sa, že rum ťa strašne preháňa a sereš strašne smradľavé hovná. A všade. Že už si mŕtvy, lebo tak smrdieť môže len mŕtvola,“ zašušlal.
„To nie je pravda. Možno trošku viac serem, ale to vždy po alkohole.“
„Dobre, veď ja sa s tebou nehádam.“
„Hej ty! Postav sa a vytiahni toho muža!“ vykríkol som na opodiaľ ležiaceho muža.

Najbližšie umiestnený ožrala bol môj bratranec, tak som mu pomohol si spomenúť ako to bolo, keď sme boli malý a on nechcel niečo spraviť. Vytiahol Pepého, s ktorým som si sadol uprostred lode na lehátka. Lehátka sme brali tiež, veď čo by to bolo za úroveň bez lehátok na palube.

„Počuj Pepé, ako je možné, že si prežil týždeň?“ spýtal som sa ho.
„Ale vieš, väčšinou sa necháš ťahať a užívaš si to, že ti práve v tej chvíli nejde do očí ani do úst slaná voda. A ťahá ťa to rýchlo. Hlad príde rýchlo. Tieto dve veci ťa naučia zrýchliť svoje reflexy natoľko, aby si si vedel chytiť rybu. Aj keď je pravda, že naposledy v Indii ma tu do pravej ruky štipol jedovatý had a odvtedy ju mám ochrnutú. Vidíš?“ zamával mi rukou pred tvárou.
„Ty si niečo ako hrdina. Obdivuhodné. Teraz sa musíme preskupiť Pepé. Treba pozháňať chlapov a opäť obsadiť tretiu loď. Nevieš, čo tam robia tie opice? Vyhrážali sa mi. Tými ich malými pästičkami mi gestikulovali. Vieš, vystrašilo ma to, “ odpovedal som.
„To je dlhý príbeh, ale neviem či budú chlapi ochotní s nimi bojovať. Keby si videl, aké sme mali straty pri prvom strete. V skutočnosti je to tak, že nás prenasledujú a mi pred nimi utekáme. Teda bolo to tak, až kým nenašli rum. Teraz sú už neškodné.“
„Ale gestikulovali. Ukazovali malé zúbky a krvavo červené rite.“
„To oni zvyknú.“
„Asi hej. Čo mi teda radíš?“
„Nechajme im tú loď a nevšímajme si ich. Budeme sa tváriť, že sa plavíme na troch. Okato to ukazovať, tak aby o tom nikto nemohol pochybovať. Veď a čo? Aj tak nemôžeš byť na všetkých naraz,“ odkašlal si.
„Máš pravdu, môj verný Pepé. Oddychuj, idem to všetko zariadiť.“

Kopol som do prvého poddôstojníka. Netrvalo to dlho a pod nátlakom sa odhodlal k plneniu svojich povinností. Priniesol Pepému a mne virgin mojito a išiel zháňať mužstvo. Mám podozrenie, že on v tom svojom má posledné zvyšky rumu. Mužstvo sa zoradilo. Teda, klamal by som, keby som to ďalej nazýval slovom zoradilo. Boli prítomní. Možno. Aspoň fyzicky. Snáď všetci. Okrem mŕtvych z bojov s opicami.

„Chlapi,“ oslovil som ich a urobil som pauzu, „musíme zistiť, kde sme a kam ideme. Musíme začať pracovať na sto dvadsať percent, aby sme sa tam dostali. Vzchopiť sa, pretože takto to už ďalej nejde. Už som nemal sex týždne, možno mesiace. Všetky tie indiánky sa tam už na vás tešia. Chlapi, došiel nám rum, takže teraz sa s triezvou hlavou....“
„Čo?“ začalo sa zborovo ozývať.
„Došiel nám rum. Musíme sa krutej pravde pozrieť do očí.“
„Kto za to môže?“ spýtal sa neznámy chlapík z mužstva č.1.
„No viete, to ešte nie je isté. Uvažujeme nad zriadením komisie, ktorá to prešetrí.“
„Uvažujete?“ spýtal sa neznámy chlapík z mužstva č.2.
„Áno, uvažujeme. Je tu takáto úvaha, ktorá sa prikláňa k tomuto riešeniu.“
„Ako dlho to bude trvať?“ spýtal sa neznámy chlapík z mužstva č.1.
„Snáď nie viac ako... ehm... týždeň,“ odpovedal som.
„Týždeň? Ale my chceme vinníka teraz. Chceme si vybúriť naše primitívne pudy, aby sme mohli upadnúť do letargie a čakať na smrť.“ povedal neznámy chlapík z mužstva č.2.
„Chlapi, musím pristúpiť k tvrdým riešeniam, aby som si vynútil vašu poslušnosť. Budem musieť prikázať prvému poddôstojníkovi, aby vyhádzal všetky stolné hry do mora,“ v dave nastal vydesený šepot.
„Čo? Ti fakt jebe? A čo budeme bez tých hier ako robiť?“ odpovedal na to prvý poddôstojník a odišiel z miesta za mnou a postavil sa vedľa chlapíka č.1 a č.2.
„Ty si taký kretén. Prečo stále podrývaš moju autoritu?“
„To som fakt nechcel, ale ty máš niekedy strašne sprosté nápady.“

Začali ku mne pristupovať bližšie. Kruh sa zmenšuje. Vidím ako im červenejú bielka na očiach. Sú krvilační. Trasie sa mi hlas a dokonca aj myšlienky. Aj táto je strašne roztrasená.

„Chlapi,“ oslovil som ich, „máte pravdu, komisia nie dobrý nápad. Predsa všetci vieme, kto je za to vinný.“
„Kto?“ ozvalo sa z davu.
„Buď to sú opice alebo Pepé. Vieme to všetci. Vaše prikyvovanie mi dáva za pravdu. Nepozeraj na mňa tak Pepé. Prepáč, ale všetci vedia ako to je. Koho to bol celé nápad a tak. Čiže rozhodnutie nechávam na vás. Môžeme hlasovať. Kto je za potrestanie opíc?“ všetci sa obzreli k tretej lodi, niektorí začali plakať, „Pepé. A kto je za potrestanie Pepého? Všetci. Dobre. Máme to vyriešené. Poprosím prvého poddôstojníka, aby vyliezol na sťažeň a prevesil tam slučku.“
„Zem! Vidím zem,“ vykríkol, keď tam vyliezol.

Pristáli sme na pevnine. Po dlhých týždňoch, možno mesiacoch. Muži bozkávajú piesok, podľa mňa je to nechutné. Z lesa sa vynárajú indiánky a vešajú nám na krk kvety. Chlapi si vešajú na krk ich a utekajú. Dvaja. Ostatní to robia priamo tam.
Kurvy to boli. Zaplatiť chceli. Že aby sme im dali zlato. Začali tam na nás vyťahovať šaškeriny, že či vieme, čo to je. Také pekné, blyšťavé. Na krk si to zavesíš alebo na prst nastokneš. Alebo kúpiš zato niečo iné. Kokosové kabelky. Parfumy. Topánky. Daj, daj a choď. Hneď vedeli, že sme turisti. Ženy sú všade rovnaké. Skoro ako bizarné sny.

napísanísané:: 22.8.2008

prečítalo:: 1218 ludí