k6.sk - literárny server

Niekto ma dnes uvidel
ponáhľať sa ráno cez park na autobus.
Mal zafúľané šaty, bol hladný a bosý.
Zvolal: "Haló! Pane! Kam sa tak ženiete?"
"Do práce," vravím, "a prepáčte, nemám čas!"

Povedal: „Poznáte ma?" A ja: "Nie! Kto si?"
"Pozrite sa na mňa, potrebujem teplo...“
„Áno, ale odkiaľ si?“
„...treba mi aj umyť, obuť, čisté šaty!“
„Človeče, nepoznám ťa, nemám čas!“

„Skutočne nepoznáš?“
– Vtedy som sa pozrel lepšie.
Tie povedomé črty, oči som už niekde videl ...
Podobal sa na mňa!
A povedal mi niečo, čo veľmi, veľmi bolelo:
„Som tvoje Svedomie!“