k6.sk - literárny server

Vytrácajú sa mi z pamäte tváre mojich známych. Ľudí, ktorých poznám už strašne dlho. Neviem si ich predstaviť. Pri stretnutiach vždy dúfam, že sa mi podoba daného človeka v pravom okamihu vráti a ja neutrpím trápne faux pas pri prechode okolo neho. Bez pozdravu. Našťastie sa ten obraz vždy v tej správnej chvíli vráti.

Je to strašná predstava, že pri snahe pripomenúť si podobu matky alebo blízkeho priateľa, sa mi vybavujú iba škvrny. Mazanice. Často krát majú tie mazanice iba vlasy, prípadne uši. Bizarné. Skoro akoby nejaký sen, ktorý sa stále vracia. Ale to by sme museli uvažovať o tom, že žijem v permanentnom snení. Myslím, že to tak nie je. Že je to o niečo zložitejšie. Minimálne na vysvetlenie. Na pochopenie. A hlavne na akceptovanie takého stavu, ťažko prispôsobiteľného fungovaniu v realite.

Ťažko, ale nie je to nemožné. Žijem s tým už zopár rokov. Pamätám si na svoju prvú priateľku. Mohol som mať možno pätnásť rokov. Na každé stretnutie som sa ponáhľal, aby som tam bol skôr. Aby som z diaľky videl na prichádzajúce davy a dostatočne rýchlo ju spozoroval. Vždy ma zbadala až ona a ja som sa vždy znovu a znovu zoznámil s jej podobou. Keď sme sa rozlúčili, tak som ihneď zabúdal, ako vyzerá. Prehodnocoval som naše stretnutie a v obrazoch v mojej hlave boli biele miesta. To bolo prvý krát, keď prišli mazanice. Vydržal som s ňou byť iba dva týždne a za kontroverzných okolností som sa s ňou rozišiel. Bez vysvetlenia. S pocitom, že robím to najlepšie pre seba aj pre ňu. Že by to bolo zahrávanie s ňou aj s mojimi citmi, ak by sme zostali spolu a ja by som sa náhodou zaľúbil do niekoho, koho vlastne vôbec nepoznám. Akoby sme celý čas iba spolu chat-ovali, bez osobného stretnutia. Stále tam bolo to prázdne okienko bez fotky. Klik. Klik. Nechce ju načítať doteraz, napriek tomu, že ju občas stretnem na krátky okamih. Jej krása ma vždy ohromí a následne si len pamätám, že na tú chvíľu naplnila slovo krása až po okraj, ale neviem to potvrdiť a ani dokázať. Viem len to, že po nej zostalo biele miesto niekde veľmi hlboko mňa. Že ho nedokázala zaplniť žiadna. Doteraz. Možno ani nikdy nedokáže. Vie ma vždy prekvapiť, s akou silou sa toto presvedčenie vždy vracia. Po toľkých rokoch. Po tak krátkom čase, čo sme boli spolu. Nepochopiteľné.

Sú ľudia, čo veria v osudové stretnutia. Možno je každé stretnutie dopredu naplánované a osudové. Ja verím skôr v to, že sled udalostí a stretnutí sa mení v čase. Preskakujú kombinácie podľa toho, ako sa individuality rozhodujú. Samozrejme nikdy sa nedokážu vymaniť z určitej množiny možností. Nemožné.

Dostal som blikajúci pohár. Reklamný darček. Taký malý policajný majáčik. Zapínam ho a vypínam. Má tri frekvencie modrého blikania- bliká rýchlo, bliká pomalšie a svieti. Hľadím naň a premýšľam nad tým, žeby som mal navštíviť rodičov. Už som tam nebol viac ako mesiac a pol. Matka hystericky vyvoláva a snaží sa ma každú sobotu presvedčiť, aby som v nedeľu prišiel. Včera bola sobota a ja som jej povedal, že prídem. Sľubovala mi prekvapenie. Prepínam pohár. Nejdem. Desí ma, že si opäť neviem vybaviť jej tvár.

Nedeľa večer. Zvoní zvonček na dverách. Otvoril som. Muž. Ak je to on, koho myslím, tak sa veľmi zmenil.

„Čau brácho,“ povedal mi.
„Tak si to ty. Hlas máš stále rovnaký. Čo tu robíš?“ odvetil som potichu.
„Aj ty si sa zmenil. Rokmi sa veľmi podobáš na otca. Pozveš ma ďalej?“
„Poď,“ uvoľnil som dvere, aby mohol prejsť.
„Máš to tu pekné.“
„Roman, čo chceš? Prišiel si mi sem povedať, že mám pekný byt?“
„Nie, prišiel som navštíviť matku. Po tých rokoch...,“ usmial sa.
„A?“
„A svojho mladšieho bračeka.“
„Mladšieho bračeka už nemáš.“
„Vieš, bolo mi to vždy ľúto. Ale...“
„Čo, kurva, ale?“ zvýšil som hlas.
„Inak to nešlo.“
„Hovno. Zradila ma celá rodina. Na čele s tebou. Vždy som ťa mal rád a obdivoval som ťa. Ešte si stále so Zuzanou?“
„Hej. Máš synovca,“ zvalil som sa do sedačky po tejto správe.
„Vieš, že ti to nemôžem nikdy odpustiť? Že si ma s ňou podvádzal.“
„Prepáč. Nešlo to inak. Milujem ju. Ešte stále. Teraz, keď máme dieťa, tak je to ešte krajšie. Veď už je to šesť rokov...“
„Ty to nechápeš? Tu nejde o šesť rokov, či celý život. Ani o ňu už asi nejde. Neviem, či ju ešte milujem. Milujem ich ešte stále viacero, niekde vo vnútri. Hlboko. Ty si mi ukradol môj sen. Môj život. A ja som tu zostal priblblo sa pozerať, ako odchádza všetko načo som sa spoliehal. Vieš, čo to je ak ťa najbližšia osoba pripraví o ilúzie a zoberie ti tvoj sen? Aké to je? Ja som mal odísť so Zuzkou do Anglicka, ja som mal mať ten dom, čo máte vy. Byť členom šťastnej rodiny a čerstvým otcom a nie ty! Pozri, čo ste mi urobili. Som troska. Sám. V odpornom, prenajatom byte. Zobral si mi ešte aj matku, keď sa priklonila na tvoju stranu. Čo ešte odo mňa chceš? Nenávidím ťa. A nemôže sa to zmeniť. Nikdy. A teraz vypadni,“ kričal som. V očiach sa mi objavili slzy.
„Dobre idem. Chcel som sa s tebou uzmieriť alebo ťa ešte raz vidieť. Hlavne ťa ešte vidieť. Prepáč. Vždy som vedel, čo som ti spôsobil, preto som ťa odvtedy nekontaktoval. Nič iné som vtedy nedokázal spraviť. Bol som egoista, pretože ak by som ti to nespravil, tak by som tak dopadol ja. Fakt prepáč. Želám ti veľa šťastia. Ahoj,“ v očiach sa mu objavili tiež slzy. Niečo položil na stôl a zabuchol za sebou dvere.

Prešiel som k predmetu, čo mi nechal na stole. Dve fotky. Jedna čiernobiela, ktorú som ihneď spoznal. Sme na nej my dvaja. Mohol som mať asi päť rokov. On desať. Leto pri jazere. Posledné, ktoré sme strávili ako kompletná rodina. Kým otec ešte žil. Bol to krásny mesiac. Príliš krásny. Zrejme preto tú fotku priniesol. Chcel mi pripomenúť obdobie, keď sme boli šťastný. Keď som ho dokázal objať. S úsmevom. Ten fotke dominuje. Žiari z nej pohoda. Škoda, že to bolo tak dávno a z toho celého zostala už iba fotka.

Pri druhej som cítil prehltnutie guče slín. Akoby som prehĺtal tenisovú loptičku. Zabolelo to. Bol tam on so Zuzanou a ich synom. Vzadu bolo napísané: Potrebuje strýka. Ako si to mohol dovoliť? Slzy prekryli predošlé. Valili sa kanálikmi von, akoby ani nikdy nemali prestať. V zúfalstve som obe pokrčil, obe fotky a odhodil som ich. Čo najďalej od seba. Pozrel som sa na ruky. Zostali tam škvrny. Rozožraté ako po kyseline. Červené mäso sa vyparuje. Zasiahlo ma to až do kostí. Padol som na kolená. Plačem. Vzlyky. Tak silné, že mi zabieha a miestami sa dusím. Kričím. Desím sám seba. Krik, ktorý sa zbieral už mesiace. Roky plné zúfalstva mi v hrdle nahromadili chuchvalce kriku a smútku, ktorý mnou preteká. Ako hlieny. Vykašliavam ich po dlhej chorobe. Po príliš veľa cigaretách. Zelený. Toxický. Otrávený. Ako vodopád sa valí zúfalé, pretiahnuté Á. Iba Á. To skurvené Á. Preniká mi telom. Trhá dušu. Žilnatiem. Cítim ako sa mnou prelieva krv. Bez kyslíka. Celé moje telo sa dusí. Hnusím sa sám sebe. Už som celý červený. Kostlivec. Rozožratý. Zostávajú len biele kvapky na červených kostiach. Tak kontrastné, keď sa nakloním k zrkadlu. Rozbil som ho. Nedokázal som sa na seba pozerať. Priehrada praskla. Rieka sa už rozliala. Rozjebala všetko. Všetko. A prečo nie? Možno je už skutočne čas rozjebať všetko. Nejakým spôsobom to ukončiť. Byť len bielou kvapkou, ktorá sa pripomína po dlhom pozeraní na mesiac. Ale nakoniec vždy zmizne.

Premýšľam o samovražde, ako tisíce predo mnou. Ako desiatky krát predtým. O tom ako byť ďalšou obeťou života. Položím svoju telesnú schránku na oltár a budem dúfať, že budúci rok zaprší. Zatancujem dostatočne dlhý rituálny tanec. Dostatočne precítene. Tak akoby som to už robil. S ľadovým pokojom. Absolvujem to nežne za zvuku klavíra. Ženského spevu. Žien, ktoré budú stáť po krajoch ulíc a plakať, držiac si hlavy, pretože ich synovia zomierajú. Budú im spievať rekviem. Budú sa chcieť dať pochovať s nimi. Spáliť. Hrobár ich naloží na lopatu a v tej chvíli ich rozhodnutie opadá. Stratí sa tak náhle ako prišlo. Tak náhle zahoria láskou k životu, ako milovali zosnulých. Ale to je prirodzené. Nedá sa im vyčítať pokrytectvo. Ani falošný pátos, či fingované zúfalstvo. Nie to by som nechcel, aby zomierali nespravodlivo. Pretože smútok nie je dostatočný dôvod na zomieranie. Ani pre mňa to nie je dostatočný dôvod. Tie kurvy niekde hore alebo dole by sa len potešili, že niekto ďalší prehral v ľudskej komédii. Smejem sa. Zúfalo, ale smejem. Pomaly som odkráčal k záchodu a vyvolal som dávenie. Liečiky, ešte pre vás neprišiel čas. Ešte nie. Ešte sa nechcem poddať mainstreamu zúfalcov. Ešte chvíľu skúsim alternatívu. Možno sa onedlho uvidíme.

Vyšiel som von. Prejsť sa. Prečistiť si hlavu. Dopadli mi kvapky na hlavu. Pozrel som hore k balkónom. Počuť smiech detí. Obliali ma a to ich tak neskutočne pobavilo. Netušia, že to bolo pre mňa osviežujúce. Zrejme by ich to vôbec nezabávalo, keby vedeli, že tým neurobili nič zlé. Pomaličky by sa ďalej nudili pozerajúc na chodcov.

Idem za lampami. Bez smeru. Mŕtvym mestom, pri ktorom mám často pochybnosti, či v ňom žijú ľudia. Stáva sa, že nestretnem nikoho hodiny. Čakám, kedy predo mnou vietor odfúkne prach a zvuk prázdnych domov pripomenie, že poslední sú už zakopaní.

Začína popŕchať. Dážď vyvolaný dusnom. Kráčam už dlho dlhou ulicou. Som tu prvýkrát. Zdá sa akoby nebolo vidieť koniec. Možno je tak dlhá, že zakrivenie zeme to nedovoľuje. Neponáhľam sa späť. Nie je kvôli čomu. Tak rozhodne kráčam ďalej. Nedá sa to nazvať v delíriu, skôr v uvážlivom presvedčení, že to tak musí byť. Dumám. Vždy som sa tomu slovu smial, až v posledných chvíľach som pochopil, čo znamená. Spomenul som si na pár veršov z Nietzscheho knihy. Už si nepamätám ktorej. Neviem ani, čo znamenajú. Ani či si ich pamätám správne. Patria k rade nevysvetliteľných myšlienok, ktoré vás napadajú v nevysvetliteľných situáciách. Vynárajú sa z doby, keď som ešte žil knihy a čítal život.

Ó duša bdieš?
Polnoc ducha nepočuješ?
Spal som, spal
z hlbokého sna som vstal.
Hlboký svet!
Hlbší, než som za deň poznal.

Ponáram sa hlbšie do tmavej ulice. Chvíľami so zavretými očami. Ešte stále popŕcha. Už hodnú chvíľu. Mám pocit, že k poriadnemu dažďu nedôjde. Rastliny zostanú lačne hľadieť k nebu. Pripadám si ako amorfný oblak pary. Neviem, prečo mám ten pocit, pretože jasne cítim svoje končatiny. Keď sa dotknem tváre, tak ma zastaví koža, mäso.

Koniec ulice. Bol som prekvapený, kam ma priviedla. Stojím pred rodičovským domom. V tieni protiľahlého paneláka. Hľadím do tmavých okien. Opäť mi vyhŕkli slzy. tuším sa to stáva pravidlom, že kontakt alebo pomyslenie na rodinu mi ubližuje. Predpokladám, že bývajú teraz tam. Brat s rodinou. V jeho starej izbe. Priblížil som sa. Z ďalšieho tieňa som hodil kameň do okna. Nebolo to zložité trafiť na druhé poschodie. Rachot skla. Čakám. Zažínajúce sa svetlá. Plač dieťaťa. V okne sa objavili hlavy. Dieťa vo mne priam vrieska. Má hlavu vo zveráku. Tú príliš mäkkú hlavičku, aké mávajú maličké deti. Puká. Odvrátil som sa a odkráčal. Dlho do noci dlhou ulicou. Nie domov, niekam.

O tri mesiace mi v jedno ráno zavolala matka.

„Musím ti niečo povedať,“ vzlykala.
„Čo sa stalo?“
„Roman zomrel,“ odvetila.
„Čože? Aký Roman?“ spýtal som sa prekvapene.
„Tvoj brat... na rakovinu.“
„Ako to? Veď tu nedávno bol.“
„Rozlúčiť sa.“
„Ale veď vôbec nevypadal choro. Prečo mi to nikto nepovedal?“
„Vtedy si ho vyhodil... a u nás si odvtedy nebol...“
„Ale... ale... tak preto hovoril, že ma chce aspoň ešte vidieť...,“ zložil som.

Tak je mŕtvy. Môj osud by bol opäť voľný. Akurát, že si ho už zobral so sebou navždy. Sviniar. Poistil sa. Usmial som sa. Myslím, že už mu môžem odpustiť. Ale bolo by klamstvom, keby som povedal, že mi je ľúto, že sme sa rozlúčili v zlom. Bol by som príliš veľký pokrytec. Pretože zmierenie by prišlo len kvôli tomu, že zomiera. Teraz mu to môžem odpustiť, pretože už zomrel. Veľká cena za odpustenie. Vybral som pokrčenú čiernobielu fotku zo zásuvky. Bolo to krásne leto.