excerpt

autor:: David

rubrika:: poviedky

...Mimovoľne si spomeniem na úlomky myšlienok ktoré som ti nosil v roztrasených rukách. S nádejou si ich prijímala a dúfala, že nájdeš tú správnu, posledný diel tvojej skladačky. Následne si ich všetky utopila vo vodopádoch červeného Merlotu a keď sme sa čelami dotkli zeme, vedeli sme že pravda nie je ukrytá vo víne, pretože krásna bezstarostnosť nemôže byť skutočne pravdou. A tak sa ako batoľatá, dvíhame sa na všetky štyri a kolenačky na znak pokory sa vyberáme v ústrety zapadajúcemu slnku.

Ranný Paríž nás privíta svojimi jemnými líniami prastarých budov vyžarujúcimi neopakovateľné čaro. Spomienka na veľkých mužov a nádherné ženy sa vynorí vo zvukoch šansónu smutne sa ozývajúceho z nenápadného červeného obchodíku na Place Pigalle, keď hľadajúc vo vrecku posledné drobné rýchlym krokom mierime na stanicu metra. Tu akoby sa všetok ruch zastavil. Ľudia posedávajúci na bakelitových lavičkách trpezlivo očakávajú príchod vlaku. Každodenné čakanie. Každodenne tie isté myšlienky. V dave bezmenných ľudí uvažuješ o svojej samote a ja sa Ti dívam rovno do očí cez ktoré ti vidím do srdca. Sú nádherne červené a čerpám energiu z tvojho utrpenia. Je nádherné a vzácne zhliadnuť človeka schopného skutočného citu. Sedím opierajúc sa o automat na nápoje duniaci pod údermi pästí mladých výtržníkov a počúvam hudbu ktorá nehrá... Krásny a pokojný zvuk ambientu mi napĺňa myseľ a objasňuje význam slova nekonečno... Ľudia prichádzajú, odchádzajú a predsalen ostávajú stále prítomný. Dávno nasadli na vlak, no ja napriek tomu rozoznávam ich obrysy, rozmazané farby ich šiat, a keď sa všetko zleje do jednej veľkej machule upadám do sna.
Sen, ktorý kedysi býval mojim vyslobodením zo sivej reality každodenného života sa zrazu stáva utrpením. Pred očami sa mi odvíja celý život a vo chvíli keď si si k ústam priložila čašu s jedom sa prebudím a zistím že nie si pri mne. Stratila si sa? Odišla si? A boli sme vôbec niekedy spolu? Nie si len postava z môjho sna? Nehmotná figurína vlastniaca tú najúžasnejšiu dušu a najneodolateľnejšie telo?
Rozmýšľanie ma vyčerpáva. Sám, no sprevádzaný tvojim duchom z posledných síl vybehnem nahor po schodoch a škárou medzi mrežami pozorujem vonkajší život.
Je tma. Náhle sa cítim ako v kine a všetko sa mi zdá byť neskutočne umelé. Ako na filmovom plátne... Herci s herečkami plynú do vysvietených kaviarní z ktorých sa ozývajú disharmonické tóny progresívneho jazzu. Komparzisti postávajú na uliciach a debatujú v matnom svetle pouličných lámp. Z rohu na nich máva mladé dievča v sieťovanom tričku.
Fascinovaný týmto dokonalým divadlom sa rozhodnem vstúpiť do deja a úzkymi uličkami obrúbenými palácmi s vôňou stredoveku mierim k Seine. Prechádzajúc po jej okraji sa pohrávam s myšlienkou zoznámiť sa bližšie s jej silou a mohutnosťou, okúsiť drápy tejto starej dámy a podľahnúť jej nevysvetliteľnému čaru.
Vkladám do jej rúk to posledné čo mám, trosky svojej kedysi nesmiernej slávy, a nechávam sa unášať divokým prúdom. Nad hlavou mi plynú hviezdy. Ich rozmazané dráhy tvoria na oblohe letokruhy a ja v túžbe spoznať svoju budúcnosť počítam ich počet, jeden po druhom. Zdajú sa byť nekonečné a pomaly sa zlievajú do jedného bieleho kruhu ktorý zachváti všetky moje zmysly. Má štruktúru hrubého plátna, vlastnosti gigantickej membrány a hovorí na mňa fascinujúco hrubým hlasom slová ktorým nerozumiem. Pokúšam sa ho dotknúť a začujem ženský hlas: "Nie, ešte nie je čas. Falošné zlato Ťa nevykúpi a pravé ti ukradne nádej na spásu." Skrútim sa do klbka a pokúšam sa zaspať. Voda príjemne chladí a unáša ma do neznáma. V hlave mi víria úvahy o význame počutých slov a spánok sa zdá byť nesmierne vzdialený. Čas stráca svoj zmysel a chlad začína byť nepríjemný. Otváram oči a zisťujem že ma rieka vyplavila na breh zaliaty chladnou žiarou vychádzajúceho slna. Premočený a uzimený žmýkam svoje šaty a snažím sa zohriať v jeho slabých lúčoch.
Nemám najmenšieho tušenia kde sa nachádzam. Ťažkými krokmi vykročím smerom preč od rieky. Dosť bolo chladu a vody... Slnko začína príjemne zohrievať a priateľsky mi osúša chrbát. Ešte včera som si prial umrieť a dnešok sa mi zdá byť znovuzrodením. Celá minulosť je až desivo vzdialená a nejasná. Som nič. Absolútne nič vysotené do zabudnutia... A presne tak mi to vyhovuje. Presýtený spoločnosťou, davmi a hlukom som sa dobrovoľne dovliekol na hranicu sebazničujúcich tendencií. Možno to bolo potrebné. Dostal som šancu začať nový život. ...

napísanísané:: 11.10.2004

prečítalo:: 1227 ludí