k6.sk - literárny server

Rozložil som si deku pri jazere. Pofidérny zápach možno mŕtvej ryby z tŕstia alebo inej zomretej veci z kríkov vzadu. Neurčité. Smrad prichádza stále z inej strany. Nezávisle od pomýleného vetra, ktorý fúka raz od vody a potom zase od chrbta. Aj oblaky sa pohybujú akosi čudne. Zmätene. Barančeky, tváričky, zvieratká. Smerujú proti vetru. Preletelo lietadlo. Celkom nízko nad vodou. Neďaleko je letisko. Všetky hlavy sa zdvihli a sledujú hučanie z oblohy. Horiaca guľa. Apokalypsa z nebies. Spadlo. Ale načo zachádzať do snových predstáv? Ani neviem, či by som chcel, aby sa zrútilo. Iste, bolo by to ozvláštnenie dňa. Vytrhnutie z nudy. Sledovanie televíznych novín v priamom prenose. Veď preto je v nich toľko krvi, lebo ľudí to zaujíma najviac. Môžu si povedať, že aspoň sa to nestalo im. Krvavé telá, krvavé mysle. Dokonca by som ušetril na telke. Ušetrím radšej nešťastie. Nekupujem, vďaka. Dovidenia.

Vliezol som do vody. Veľmi pomaly. Po kolená. Dilema. Hodiť sa tam alebo pomaly ísť ďalej? Nakoniec som sa tam hodil. Teplo už bolo neznesiteľné. Cítil som ako mi slnko pomaličky píše na telo. Ornamenty. Pigmenty splývajúce do jednoliatej koláže na spotenom tele. Voda je úžasná. Neskutočne osviežujúca. Teplota ideálna. Už necítiť ani smrad. Možno som si zvykol. Možno som práve na ňom sedel, pod lampou býva najväčšia tma. Zakopaná mŕtvolka. Zdochlinka.

Ponoril som hlavu. Plávam na dno. Možno tam objavím nový život. Skryté podvodné mesto. V nie príliš veľkom jazere. Dostanem sa do učebníc vedľa Armstronga, Kolumba či Darwina. Na steny v školách. Otrasná fotka s dlhými vlasmi a bradou. Oboje si nechám narásť. Príde výsmech od ďalších generácií, keď sa budú nasraní pozerať na moju fotku, že prečo sa musia učiť o hentakom asociálovi. Presne, ako sme to robievali my.

Možno by som si nechal prioperovať žiabre, aby som už nikdy z podvodného mesta nemusel odísť. Bola by to utópia bez utopenia. Nechal by som sa obrásť riasami. Do zelena. A veril by som novej rase, že sú skutočne tak kultivovaní a rodia sa s vedomím, že patria tam, kam patria. Bez pochybností. Veril by som, že tam patrím aj ja. Musel som sa vynoriť kvôli nedostatku kyslíka. Ach hej, bez pochybností...

Vyliezol som na breh a ľahol som si na deku. Zelenú s obrovskou lienkou. Mám tú deku veľmi rád. Otvoril som si knihu od Ruda Slobodu. Jeho mám tiež veľmi rád. Hrdinovia mi pripomínajú mňa, svojimi ambivalentnými duševnými konfliktami a osobnými tragédiami, ktoré sú tragédiami len v mojom a ich ponímaní. Aj keď, nemyslím si, že som taký kokot ako väčšina z nich. Aj keď nikdy nevieš, nechávam právo na posúdenie iným.

Pribehol pes. Celkom veľký na to, aby ma vystrašil. Ale priateľský. Oblizuje mi ruku a koleno. Nechávam ho. Kým nehryzie, tak je to v poriadku. Psov sa relatívne bojím. Odložil som knihu a pohladil som ho.

„Sany! Ku mne! Nechaj pána!“ ozval sa ženský hlas.
„To je v poriadku,“ odpovedal som.
„Je drzá. Nechcem, aby vás otravovala,“ odvetila mi žena pri tele, s dieťaťom v ruke.

Pes odbehol do vody. Zložili sa vedľa mňa. Matka, dievčatko, chlapec a muž. Matka vyzliekla deti a pomohla z trička manželovi, zrejme veľkému dieťaťu, s ktorým má viac starostí ako potešenia. Keď už nič, tak aspoň môže mať pocit, oprávnene, že je dôležitá. Ich rodina by bez nej zjavne skolabovala. Priviazali synovi plávaciu vestu, miesto toho aby ho naučili plávať a k plávacej veste špagát. Vodítko. Usmial som sa na ňu. Zdalo sa mi to maximálne bizarné. Pes vybehol. Do blata a na moju deku. Na môj ruksak a pristavil sa pri paničke.

„Ježíš, ospravedlňujem sa vám. Veľmi ma to mrzí,“ hovorí mi žena pri tele.

Vyberá servítky z tašky a snaží sa mi očistiť deku a ruksak, pričom je ku mne otočená zadkom. Všimol som si malú dierku na plavkách, priamo oproti ritnej diere. Postavil som sa a hľadím na ňu radšej zhora.

„Nechajte to tak. To nestojí za reč. Nič sa nestalo, fakt!“
„Ešte vám to dočistím, už to skoro je,“ a usmiala. Pri úsmeve jej jasne vytŕčala druhá brada.

Vypustila deti do vody, spolu s mužom. A vypýtala si odo mňa zapaľovač. Zistila, tak ako ja, že to nie je jednoduché pripáliť si. Pomýlený vietor menil stále smer, čiže keď si zapaľovač prikryla z jednej strany, tak jej ho sfúkol z druhej. Na to ako silno fúkal, nebolo vôbec chladno. Akoby ani v skutočnosti neexistoval. Iba chiméra. Ilúzia, ako to často býva pri čarovných miestach. Pociťujem jeho mystickosť. A možno si to len nahováram, ako to často býva pri zvláštnych okolnostiach, miestach, kde naše videnie sveta nezvláda pochopiť všetky podnety.

Pozoroval som rodinu. Zistil som, že muž nie je vlastný otec staršieho dieťaťa- asi sedem ročného chlapca. Volal ho Robko. Dievčatko mu hovorilo tatko. Pohľad mi prešiel k nahému dievčatku, ktoré sa čľapkalo pri brehu. Bolo mi obrátené chrbtom. Nebol som si istý, čo tam robí, až zrazu hovno. Zjavne som si to všimol naraz s jej mamou.

„Janka kakáš?“ vyskočila na nohy a okríkla ju.
„Kakám,“ odvetilo dievčatko a začalo sa smiať a čapkať rukami.
„Ježíš, ty si ale trdlo. Do vody sa, predsa, nekaká.“ Dievčatko sa ďalej tešilo.
„Kakám,“ vykríklo opäť dievčatko.
„Vidím. Robko! Vidíš? Ona kaká do vody,“ zakričala na manžela.
„Načo mi to hovoríš!? Mňa to nezaujíma...,“ odpovedal podráždene a otočil sa naspať ku chlapcovi.

Matka opäť vybrala servítky a začala nimi loviť vo vode hovná. Nešikovné ruky ich rozdelili na množstvo malých kusov, čo jej lov podstatne sťažilo. Po dlhšej dobe sa jej podarilo vybrať všetky kusy. Síce nie som žiadna fajnovka, ale kakanie mi dosť znechutilo vodu. Žena pri tele sa ďalej venovala hádzaniu predmetov psovi. Čoskoro zistila, že palice pes vo vode nevidí a začala mu hádzať najprv červenú lopatku a potom manželovu šľapku. Medzi časom sa pozrela na dcéru, ktorá sa venovala celkom špicatému kameňu pri brehu. Snažila sa naň vyliezť.

„Janka, nelez na ten kameň! Niečo sa ti stane,“ opäť ju okríkla. Dievčatko zvýšilo úsilie dostať sa na kameň, až si na ňom oškrelo zadok a začal sa koniec sveta. Detský plač ma zabíja.
„Janka, hovorila som ti, že máš nechať ten kameň na pokoji. Ty si ale trdlo.“

O chvíľu bolo dievčatko opäť pri kameni. Matka zjavne rezignovala a ďalej sa venovala psovi. Pes vybehol so šľapkou v papuli a prebehol opäť cez moju deku. Zastavil sa na kopčeku za plážou. Žena ho chvíľu pozorovala a vypýtala si opäť zapaľovač. Už štvrtýkrát za pol hodinu. Unavene si sadla na deku. Sledovala dcéru, ktorá sa snažila chytiť rybu na maličkú umelohmotnú udicu a s podberákom veľkým asi ako moja ruka. Otočil som sa na psa. Práve šťal na mužovu šľapku.

„Pes vám... ehm... močí na papuču,“ oznámil som žene.
„To nevadí,“ a sprisahanecky sa na mňa usmiala.

Opäť som sa začítal do knihy. Vodu som už vzdal. Bolo v nej príliš veľa rozruchu. Určite už aj podvodné mesto presťahovali. Muž vyšiel na breh a odkráčal do kríkov, že sa ide vyšťať. Chlapec sa zostal vo vode. Dosť ďaleko od brehu. Potápal sa. Teda pokiaľ mu to plávacia vesta dovoľovala, čiže takmer vôbec. Pozoroval som jeho márne úsilie. Rozviazal si popruhy na veste a vypadol z nej. Začal sa topiť. Napoly kričí a napoly mu vniká do úst voda. Matka vyskočila a začala hystericky pobehovať po brehu. Bolo zjavné, že mu nemôže pomôcť. Alebo nevie. Kričala, čo jej hlasivky stačili o pomoc. Hovná, nehovná, skočil som do vody a plávam ku chlapcovi. Vylovil som ho úplne modrého a vysileného. Už bol pod vodou, ale ešte nestratil vedomie. Na pol ceste ma skoro utopil jeho nevlastný otec, keď sa mi ho snažil zobrať, aby som sa s ním netrápil. Neviem, čo skúšal, ale zrazu bol na mne zavesený. Musel som ho silno kopnúť, aby som sa mu vymanil, s vedomím, že chlapec je prvoradý a preňho sa pri najhoršom vrátim. Vytiahol som chlapca na breh. Matka ma objala. Potom dala facku synovi a facku manželovi, ktorý sa pomaly štveral z vody. Syna zabalila do uteráka a silno ho stískala v náručí.

„Ďakujem... veľmi... ste hrdina,“ povedala mi cez slzy.
„Ale vôbec nie, veď to by urobil každý.“
„Aj tak vám ďakujem.“ Manžel na mňa zazeral, dievčatko tiež plakalo. Pes mi sedel na deke, ktorá už bola od neho absolútne špinavá.
„To je v poriadku,“ a usmial som sa na ňu.
„A ty si tam čo robil?“ obrátila sa k manželovi so zvýšeným hlasom.
„No... chcel som im pomôcť predsa,“ odpovedal jej.
„Ako? Že ich utopíš?“
„No... nie... že im pomôžem... ten pán vypadal unavene...“
„Si úplný babrák! Nemehlo! Nedá sa na teba spoľahnúť.“

Krik ma unavoval. Snažil som sa ich nepočúvať. Skočil som naspäť do vody, že si ešte zaplávam a potom pôjdem preč. Z diaľky som sa pozrel k brehu. Odohrávala sa tam prudká hádka. Podľa gestikulácie. Začali sa posacovať. Ľahol som si na chrbát a zavrel oči. Pomaličky som plával. Slnko sa mi hralo na viečkach a pomaličky som začínal cítiť ohorenú kožu. Zabudol som opaľovací krém. Doplával som k brehu, kde sa hrali deti. Manželia sedeli k sebe otočení chrbtom. Nahnevaní. Atmosféra sa dala krájať. Snažil som sa byť neviditeľný, nech, náhodou, nenaruším krehkú rovnováhu. Prímerie, ktoré vládlo. Aj keď ja som hrdina, čiže sa nemám čoho obávať. Nikto mi nevenuje ani kúsok pozornosti. Nie som náhodou skutočne neviditeľný, tak ako by som si želal?

„Janka, ty cikáš do vody?“ ozvalo sa zrazu zdesene smerom k dievčatku.
„Cikám,“ odpovedalo vytešené dieťa.
„Ježíš. Nešti tam,“ skríkla žena. Chytila ju za ruku a vytrhla z vody. Dievčatko začalo plakať. „Nerev! Počuješ?“ ešte zvýšila hlas. Dievča ďalej plakalo, až prišla facka.
„Nebi ju, ty krava,“ ozvalo sa opodiaľ od muža.
„Ty drž hubu, babrák.“
„Si obyčajná sviňa. Už to s tebou nevydržím. Stále len otravuješ a niekoho komanduješ, buzeruješ, rozkazuješ.“
„Čo!?“ muž sa až prikrčil pri je tóne.
„Ale nič. Už ma neotravuj.“
„Ako neotravuj? Otoč sa ku mne.“
„Neotočím.“
„Si ako malé decko. Je mi z teba zle. Tebe sa nedá nerozkazovať. Si úbožiak. Sám by si skapal. Nedokážeš sa o seba postarať.“
„Vieš čo? Asi to skúsim. Radšej skapem, ako ďalej žiť s tebou.“
„Ty nie si chlap. Ty si žena a ja nie som lesbička, tak sa pokojne môžeš pobaliť a vypadnúť aj s tým ferdom mravcom v gaťoch.“
„Pôjdem.“ Rozhryzol si peru. Podišla k nemu a sotila doňho. A opäť.
„Choď! No čakám. Čo nejdeš?“ Ďalej doňho sácala, až skončil vo vode. Rozvzlykal sa.
„Úbohé prasa. Je mi z teba na grcanie. Nerev! Počuješ? Mám ti dať facku?“
„Nie, prosím. Už ma nechaj.“
„Odpros poriadne.“
„Veľmi pekne vás prosím pani moja,“ a pobozkal jej nohu.

Ženská sa na mňa úlisne usmiala. Nechutné. Absolútne všetky sympatie boli preč. Deti a pes stáli neďaleko mňa a rovnako vyjavene pozorovali túto scénu. Bolo mi ich ľúto. Pripadali mi tak strašne maličkí a slabučkí. Bezbranní. Ničomu nechápali. Aspoň som dúfal, že nechápu. Ešte budú nechápať veľa veciam, a keď ich zrazu pochopia, tak budú zrejme veľmi sklamaní. Dobalil som si veci a odišiel som bez rozlúčenia. Bez pohľadu na mojich susedov. Snažím sa tiež nechápať. Ešte budem mať čas, aby mi to celé došlo.