pasca

autor:: janyr

rubrika:: poviedky



Vošla do miestnosti, v ktorej bol on. Sedel v dymovej hmle za masívnym stolom a telefonoval. Ukázal jej na kreslo. Posadila sa. Premýšľala, ako má vlastne začať. Ten začiatok, bol jej koniec a aj keď to dobre vedela chcela to predsa skúsiť. V rukách žmolila vreckovku, potila sa a prezerala si jeho pracovňu. On to veľmi dobre vedel. A hoci ten telefonát už mohol ukončiť pokračoval v ňom ďalej. Trápil ju ako vyplašenú zver. A o to, mu šlo celkom dobre. Ničiť, trýzniť a dobýjať. Ani ten štipľavý cigaretový dym, ktorý okupoval pracovňu nebol proti jeho vôli. Čo však nikto nečakal, bola nekonečne dlhá rozprava o živote. Vlastne to nebola ani rozprava, ako výpoveď alebo jeho súkromný monológ bez odpovede, ktorý náhle ukončil prst na spúšti.
Niééé – vykríkla. Zakryla si oči a znova sa pozrela na miesto, kde ešte pred chvíľou sedel. Po stene stekala jeho krv. Vyskočila, aby sa opäť presvedčila o skutočnosti. Bola to pravda. Za stáleho kriku o pomoc prešľapovala na mieste. Neodvážila sa pristúpiť k jeho bezvládnemu telu. Tie otvorené oči jej už odpovedali.
Dvere sa rozleteli. Do miestnosti vstúpili dvaja chlapi., Na koberci zbadali nehybné telo. Jeden z nich zavolal sanitku. Druhý sa ho pokúšal oživiť. Postupne prichádzali ďalší a ďalší ľudia. Každý z nich čosi kričal, čosi chcel, čosi sa pýtal, ale odpovede boli neprichádzali. Omdlela.
Prebrala sa v tom samom v kresle, do ktorého si sadla pri príchode, keď pred ňou zastal akýsi chlap a tvrdil, že je vyšetrovateľ. Vstala, pomaly podišla k oknu. Chvíľu sledovala ľudí na ulici. Boli ako mravce. Ich zhon jej objasnil, že kde sa nachádza. Náhla urobila prudký pohyb rukami. Otvorila okno a:

napísanísané:: 25.5.2008

prečítalo:: 1306 ludí