k6.sk - literárny server

Stál. Pred sebou mal dlhú diaľničnú cestu, na ktorej koniec nevidel, obkolesenú kukuričnými poliami. Mal pocit, že sa zachviľu rozplače, ale nevedel prečo. Miesto kde bol nepoznal. Obzrel sa za seba, ale tam nič nebolo. Žiadna cesta, žiadne pole či nejaká vodná plošina, žiadne mesto. Žiadní ľudia - bol sám. Za ním bolo len biela farba. Všetko za ním bolo biele. Ako biele plátno natiahnuté horizontálne pred ním miesto tých ciest, poli a miest. Nevedel čo má robiť a ani nemal pocit, že by mal o tom premýšľať. Sadol si presne na rozhraní diaľničnej cesty a bielej prázdnoty. Zmätenosť. Áno, presne to pociťoval. Zúfalstvo? To nie, zúfalý nebol, napriek tomu, že mu slzy stekali po lícach. Plakal a stále nevedel prečo. Mal len pocit, že sa mu chce plakať, tak začal. Však je sám a nikto ho nevidí. Nikto sa ho nebude pýtať či skôr ho otravovať otázkou: Prečo plačeš?. Pomedzi slzy sa zasmial. Aj tak by mu nevedel odpovedať. Smial sa a zároveň plakal. Áno, pomyslel si, človek môže plakať, keď je smutný, ale slzy tečú aj pri radosti. Niektorým sa spustia slzy aj pri smiechu, ktorí u nich vyvolá nejaký funny joke. To sa jemu ešte nestalo. Vlastne on nikdy neplakal. Len teraz. Tu na tomto mieste, kde nikto nie je, na mieste, ktoré asi ani na mape celého sveta nie je vyznačené. Teda aspoň tá biela plošina za ním mu nepripadala moc realisticky.
Skríkol: ,, Love me! ” Okolím sa rozliehalo jeho ľúb ma. Ale potom nastalo ticho. Zase bol zmätený. Nevedel prečo to vykríkol. Však to je také patetické, pomyslel si, a úbohé. Síce viac patetické by bolo I love you. Predsa väčšina ľudí hovorí ľúbim ťa a nie ľúb ma. Bolo to však spontánne. Asi to malo nejaký skrytý zmysel. Chcel ešte kričať, tak kričal a plakal, plakal stále viac. Lebo kričal, ale nič nepočul. Postavil sa a z plného hrdla sa snažil kričať. Nič, žiadne zvuky. Z ničoho nič prestal plakať, už nemal potrebu si viacej čistiť očné kanáliky. Super, pomyslel si. Svoje posledné slová, svoj posledný audio odkaz premrhal na ľúb ma. Ľúb ma nikomu, keď že nezakričal žiadne meno. Zarazil sa. Vedel vlastne komu to adresoval? Na nikoho si nespomínal, na žiadne mená ani tváre. Som sám? Nevedel, tak sa otočil okolo vlastnej osi. Som sám, existujem len ja sám? Kto som? Stále to nevedel. Mal toho dosť, chcelo sa mu spať. Zase sa posadil. Chcel zistiť čo je tá biela plošina za ním. Ľahol si. Telo od trupu dole mal na ceste a zvyšok na bielej plošine. Či skôr nie NA ale V bielej plošine. Horná časť jeho tela sa ponárala do nej. Už nerozmýšľal. Mal čistú hlavu. Bez spomienok na nikoho a zbytočných otázok. Už nebol zmätený. Hlava mu klesala čoraz nižšie. Chcel uvoľniť celé svoje telo a pustiť sa aj s dolnou časťou tela do toho bieleho ničoho. Už tam skoro bol. Len jeho chodidla boli ešte pätami opreté o okraj cesty. Zvyšok tela už bolo ponorené v bielej ničote a celé telo sa mu postupné zaplavovalo teplom a nádherným pocitom beztiaže. Chlad už pociťoval akurát tak na pätách. V sekunde, ako sa chcel odraziť od okraja smerom dole, sa nad ním zjavila čierna diera v tej bielej ničote a spustili sa podivné zvuky. Započúval sa. Rozoznával slová: ,,What I want from you is empty your head, but they say be true, don't stay in your bed. We do what we need to be free and it leans on me like a rootless tree.” Nezačal pociťovať opätovnú zmätenosť. Počúval: ,,What I want from us is learn to let go, but we fade the forests, fracture the tide. We go blind when we needed to see and it leans on me, like a rootless.” Vedel čo má robiť. Nespomínal si síce, že takúto situáciu niekedy zažil, ale mal pocit ako keby to robil vždy. Odrazil sa pätami. Nie smerom dole, ale hore. Natiahol jednu ruku a zaťal päsť. Letel hore smerom k čiernej diere. V tej chvíli, keby mal na sebe iný oblek by vyzeral ako super-hrdina Superman. Ale Superman vedel prečo robí to čo robi, však Superman mal vždy za hlavnú úlohu chrániť svet a ľudí, ktorí sa ocitli v istom nebezpečenstve. On to nevedel. Spieval si, poznal tú pesničku: ,,So fuck you, fuck you, fuck you and all you didn't do. I said bleed it, bleed it, bleed it, there's nothing in you. And do you hate me, hate me, hate me, hate me so much, that you can't let me out, let me out, let me out of hell when you're around, let me out, let me out, let me out. Hell when you're around Let me out, let me out, let me out.” Pozrel sa do tej čiernej diery. Nič len čiernota. Spieval ďalej. ,, What I want from this is to learn to let go. No not of you of all that is old Killers re-invent and believe. And it leans on me, like a rootless...” Päsť mu prenikla do čiernej diery a v tom sa zobudil.