k6.sk - literárny server

Lukrécia sa stále snaží mať vo vreckách nejaké zaujímavé predmety. Detské kresby, gitarové brnkátka, staré letenky. Veď viete. Keby sa niečo stalo.

Uwe raz zrazilo auto. (Nebolo to na prechode.) Lukrécia si hneď predstavila, ako k jej nehybnému telu niekto pristúpil, ako sa na ňu dívali, beztrestne nekontrolovane, dotkli sa jej, otvorili jej kabelku a pozreli sa, čo v nej má.
Tá kabelka sa jej nikdy nevrátila. Neokradli ju - Lukrécia sa kedysi programovo rozhodla veriť, že ľudia nie sú svine. A keby aj, aj tak by neboli svine. Ukradnúť kabelku žene s krvácajúcou slezinou a "takmer" amputovaným penisom je ľudské. Hovadské, ale ľudské, nie?

"Uwe? Čo si mala v tej kabelke?"
Uwe vyzerá prekvapivo úzkostne. Nepredstiera, že nerozumie, prečo sa Lukrécia pýta, ani že ONA je s tým v pohode.
"Nahnité jablko, kľúče, peňaženku, vreckovky a pletenie. Hrebeň. Bože, dúfam, že tú báseň pre Ivu som vybrala."

Lukrécia sa pravdaže bála o Uwin život a všetko. Ale cudzie ruky v jej kabelke, neovládané cudzie myšlienky - tie veci ju napadli o sekundu skôr a spôsobili jej omnoho väčšiu úzkosť. Lukrécia bola voči Uwe vždy ochraňujúca, bez ohľadu na to, ako veľmi samostatná a hlučná a nebezpečná Uwe je.