Vyfarbiť si tieň

autor:: HarLequine

rubrika:: poviedky

Tak čo teraz? Párkrát som sa v podobnej situácii ocitol, ale vždy som mal nejakú alternatívu po ruke. Teraz je to o inom. Deň pred uzávierkou a stále nič. Sedím v kaviarni a nič ma nenapadá. Nikto okrem mňa tu kávu nepije. Aj ja sám som si ju musel priniesť so sebou, bol to darček od známych – všetci sa mi vyskladali na jedno balenie syntetickej kávy. Vždy som ju chcel ochutnať, hlavne keď som o nej čítal v starých knihách, týmto nápojom tam začínala deň väčšina postáv. Posledných päťdesiat rokov má ľudstvo tabletky. Príliš veľa ľudí, príliš málo miesta. Posledné odhady hovoria o 11 miliardách. Klasické klonované suroviny sú tak hrozne drahé, že priemerne zarábajúci človek ich neochutná nikdy. Ani tí najbohatší ho nemôžu jesť každý deň, aspoň podľa zákona, ale kto môže vedieť či je to naozaj tak? Musel som si vybrať túto skurvenú prácu? Celá rodina ma od toho odhovárala. Vždy som si až príliš veril a v tom je ten problém. V dnešnej dobe sú dve možnosti. Ísť na istotu, alebo na peniaze a prestíž. Komerčný svet – raz som čítal úvahu s týmto názvom. Úplná naivita. Chlapík hovoril o tom, že celý svet je zaplavený peniazmi, že bohatí sú bohatší a naopak a pritom nemal ani len predstavu o tom, kam až to zájde. Momentálne má človek podľa zákona nárok len na jedno zamestnanie. Hop, alebo trop. Jeden pokus na celý život, pretože čakateľov je príliš veľa. Zakaždým sa musím smiať, keď v starých knihách čítam o striedaní prác. Hlavne v autobiografiách. Veľa slávnych ľudí si tým prešlo. Čítať staré knihy a to môžu byť kľudne reálne mi príde ako sledovať neskutočný sci-fi príbeh. Moja rodina sa vždy špecializovala na manuálnu prácu. Manuálna znamená automatická. Obsluhovať stroje a podobne. Je to najväčšia istota. Posledné tri generácia neprišiel nikto z mojej rodiny o zamestnanie a v strednej nižšej triede sme pomerne vážení. Ako malý chlapec som bol dvakrát na dovolenke. Ja som nechcel nič stereotypné, chcel som tvoriť niečo nové. Preto som sa rozhodol pracovať v snárni. Konkurzom som prešiel a už som tu šiesty rok. Najíma si nás politická strana, ktorá je pri moci a my musíme vymýšľať spôsoby ako spestriť životy vyššej strednej a najvyššej vrstvy – zvyšujú sa tým reálne šance pre vládnu stranu – byť opäť zvolenou. Sila hlasu sa na základe tabuliek odstupňuje od platu, alebo pôvodu. Taký Majiteľ korporácie, alebo vlastník pôdy a nehnuteľností je schopný prehlasovať priemerne veľké sídlisko. Voľby sú každého pol roka – jednak je to hra na točenie sa štátnej moci a potom aj dávanie nádeje pre nespokojný plebs. Strana chudobných bola naposledy zvolená pred štrnástimi rokmi. Za tú dobu sme už vymysleli všeličo. Svetielkovanie oblohy nad pozemkami vyvolených, rastliny a mýtické zvieratá do záhrad a príbytkov vytvorené pomocou genetiky, alebo len tabletky, ktoré rozžiaria pleť. Teraz je to už skutočne ťažké. Čo ešte nebolo vymyslené? Čo dokáže tých zhýralcov zabaviť? Odchádzam z kaviarne, ktorej názov je zbytočný ako život deväťdesiatich percent populácie.
V mojom labáku je chladno ako vždy – lepšie sa mi rozmýšľa keď som v studenom prostredí. Točím sa na stoličke a potom sa prechádzam po mojom malom byte. Na večeru si dám pár vitamínových a proteínových tabliet. Stojím v kuchyni, zapíjam vodou tablety a pozerám z okna na odporne obrovské sídlisko. V tom krátkom okamihu mi to došlo – zajtra prídem o prácu a teda o bývanie a budem musieť odísť do slamu. Stanem sa najskôr dákym pasákom, budem brať tvrdé syntetické drogy, ktoré ovplyvňujú stavbu DNA a v nechutných putikách budem rozprávať o časoch keď som pracoval v snárni pre vládu. Zrazu ma začalo všetko deprimovať. Hnusné osvetlenie v mojom byte, tmavá noc vonku, môj tmavý tieň na stene. Prečo by mala byť taká a prečo by mal takým zostať on? A nápad bol na svete.
Už na druhý deň sa začalo pracovať na prípravku, ktorý dokáže zmeniť farbu tieňa. Malo to obrovský úspech. Stal som sa pracovníkom mesiaca a povýšili ma. Šéfovi sa to zdalo hlúpe, ale zhýralá smotánka to zožrala aj s navijakom. Mal som svoj vlastný tím a mesiac na ďalší nápad. Tentoraz som to nechcel nechať na poslednú chvíľu. Zrazu som patril medzi vyššiu strednú triedu a dokonca som bol na večeri s jednou snobskou paničkou, ktorá mi tvrdila, že môj nápad oživil ich skostnatené manželstvo. Jedol som kura, ale nie príchuť. Skutočné, pravé a nefalšované mäso, aj keď musím priznať, že som bol mierne sklamaný. Bolo to na mňa moc naturálne. Žuť v ústach kožu, alebo oberať mäso od kostí predtým živého tvora mi prišlo morbídne.
Pár dní na to som sa snažil vymyslieť niečo nové a ešte lepšie, chcel som prekonať svoj posledný počin, aby som sa preslávil a postúpil ešte vyššie. Čo by asi tak mohli tí rozmaznaní „bohovia“ chcieť? Chcel by som vedieť nad čím rozmýšľajú s tými svojimi dokonalými hlavičkami. Presne to je ono. Telepatia. S výskumom mimo zmyslových schopností sa prestalo pred desaťročiami kvôli neúspešnosti, ale prečo to aspoň neskúsiť.
Mojim vedeckým kolegom som v zasadačke dopodrobna vylíčil situáciu a treba povedať, že boli mierne zaskočený mojou požiadavkou. Najstarší z nich, uhladený pán so šedivými vlasmi povedal, že on sa venuje vede a nie alchýmii. Som predsa šéf a tak som to vysvetlil. Nechce pracovať tak nemusí, vonku je dostatok záujemcov o jeho miesto.
„V mojom veku už na tom aj tak nezáleží, uvedomujete si vy vôbec koľko..“, začal starší pán, ale prísediaci mladý ročník ho v polke vety prerušil. Vraj to pôjde.

Po pár mesiacoch boli prvé reálne výsledky na svete. Skúmaním sa nám potvrdilo, že telepatia ako schopnosť, po ktorej tak dlho ľudstvo túži možná nie je, ale dá sa dosiahnuť iným spôsobom. Pokiaľ sa dvaja a viacerí ľudia dostanú na rovnakú vlnovú dĺžku... To bol posledný záver nášho projektu. Tím pracoval ďalej a ja som mal čas na všetko po čom som kedysi tak veľmi túžil.
Konečne som si užíval život. Kupoval som si staré výtlačky kníh, od jedného pozemkového magnáta som dostal starý kávovar a každé ráno som si doprial dvojité presso, urobené z tej najkvalitnejšej brazílskej kávy. Do práce som chodil služobným autom.

Potom mi konečne zavolal mladý z nášho tímu. Povedal len, máme to. Nasadol som do auta a išiel som do snárne. Boli dve hodiny ráno, ale všetci boli stopercentne čerství vďaka prípravkom proti únave. V strede stola sa nachádzala malá tácka so siedmymi tabletkami. Každý z nás si dal po jednej. Po pár minútach začal starý pán rozprávať: „Počujete môj hlas? Znie tak ako si ho predstavujem ja. V princípe to funguje jednoducho – každý, kto si dá tabletku je schopný komunikovať s ostatnými na mimozmyslovej úrovni a pri troche snahy sa dajú myšlienky aj čítať. Látka účinkuje približne päť hodín. Bude to ľahko zneužiteľné.“ Za celý čas neotvoril ani na chvíľu ústa, ale posledná veta znela ináč ako tie predchádzajúce – akoby v nej chýbala intonácia. Chvíľu som sa sústredil a potom som k nemu vyslal signál – „Prečo si myslíte, že to bude ľahko zneužiteľné?“.
Starý vedec sa usmial. „Gratulujem, práve sa vám podarilo prečítať moju myšlienku. Predstavte si, že sa to aplikuje pri vypočúvaní ľudí. Alebo snobská recepcia a niekomu dôležitému sa to nasype do pohára a potom ho bude nasadený a trénovaný telepat celý večer vypočúvať bez jeho vedomia. Tých možností je nekonečne veľa a preto sa len zamýšľam nad tým, či bude naozaj správne, ak to poskytneme verejnosti.“
Musel som sa zasmiať. Môžem si zabezpečiť večnú slávu a teraz cúvnem? To by som nedokázal.
„Ja viem, že to nemáte v povahe.“, prečítal mi myšlienky, o ktoré som sa podeliť nechcel. Zvyšný čas sme trávili testovaním jeho pôsobenia – zistil som, že účinok je ohraničený vzdialenosťou. Funguje len do dvanástich metrov.

Vrátil som sa domov a chcel som sa ešte na pár hodín vyspať, ale nešlo to. Musel som rozmýšľať nad tým, ako to ľudia príjmu. Zbytočné paranoidné myšlienky veď bolo jasné že to je vrchol mojej práce. Možno aj celej dekády, ako keď sa pred desiatimi rokmi najbohatší ľudia obdarovávali Pegasmi.
Šéf to prijal s nadšením a hneď to chcel skúsiť. Dali sme si dve tabletky a o uvedení prípravku na trh sme rokovali na čisto myšlienkovej úrovni.

Uznanie, ktoré sa mi dostalo po predstavení telepatických tabliet na tlačovke nemohlo byť veľkolepejšie. Podpísal som doživotnú pracovnú zmluvu. Už nikdy sa nebudem musieť báť o svoju prácu a rovnako aj moje deti – zmluva sa totiž dedí. Predávali sa za tak horibilné ceny, že dovoliť si ich mohli len tí najbohatší. Stali sa súčasťou životného štýlu najbohatších. Pravidelne sa usporadúvali seansy, kde sa snobi posadili k jednému stolu a zabávali sa tým, že si navzájom čítali myšlienky. Vznikla nová profesia – telepat. Môj tím sa zaoberal už len výskumom tabliet. Zistili sme, že pri podaní menšej dávky objekt schopnosť čítať myšlienky nezíska, ale jeho myšlienky sa čítať dajú. Pri podaní vyššej dávky je možné psychiku daného objektu ovplyvniť. Viacero experimentov to dokázalo a ja som zrazu vedel celkom presne, čo mám urobiť. Dohodol som si stretnutie s kancelárom a vysvetlil som mu, aké možnosti mu prípravok ponúka. Po pár týždňoch sa v malých dávkach v pitnej vode a výživových tabletách dostal k širokej verejnosti. Plebs a široká verejnosť už nebola ľudská. Boli to len roboti plne ovládaní kancelárom a jeho stranou. Získal som šľachtický titul.

Nadobudol som dojem, že ľudia ma milujú, ale nebolo to celkom tak. Nevedel som o rodine magnáta, ktorý mal v rukách korporáciu na výrobu výživových tabliet. Na jednej zo seáns, ktoré usporadúval, sa dozvedel o mnohopočetných neverách svojej manželky. Cítil sa ponížene pred svojimi priateľmi, jeho povesť utrpela ťažkú ranu a vinil z toho mňa.

Jeho pozvanie na večeru ma úprimne potešilo. Všetci sa ku mne správali veľmi úctivo. Pripili sme na krásne časy a večnú slávu mimozmyslových schopností. Pýtali sa ma, či plánujem vyvinúť aj prípravky umožňujúce telekinézu a pyrokinézu. Povedal som, že je to skvelý nápad a sľúbil som, že sa do toho so svojím tímom pustím. A potom to začalo. Pocítil som bodavú bolesť vo svojej hlave. A potom opäť. Postavil som sa povedal som, že sa musím prejsť, lebo to víno mi asi neurobilo dobre. Hneď na to som si zmyslel ostať pri stole, napriek tomu, že bolesť nepoľavila. Pochopil som to. Do vína mi pridali malú dávku a jeden z hostí čo sedeli pri stole musí byť telepat. Zrazu som si nevedel spomenúť na meno a hneď na to som sa volal ináč – to meno mi znelo cudzo, ale vedel som, že nie nadlho. Bývam v slame, odkedy ma vyhodili z práce – pracoval som v magnátovej továrni. Do slamu vedie jedna cesta, len dokým niekto ako ja nevymyslí ďalšiu. To bola posledná myšlienka snára storočia.

napísanísané:: 16.3.2008

prečítalo:: 889 ludí