Zabite ma ešte raz, prosím

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky


Marcel je učiteľom na strednej škole. Vždy sa mu stredne darilo. Stredne zarábal. Mal stredne dobré zamestnania, stredne pekné ženy, stredne veľký penis a stredne veľké vedomosti. Je stredne starý, stredne pekný, stredne vysoký a stredne obľúbený. A niekedy aj menej. A bolestivo si to uvedomuje.

Akoby ani nestačilo, ešte aj Streda je jeho najobľúbenejším dňom. Pretože je v strede. Má už čo to za sebou, ale ešte ho rovnako veľká časť týždňa očakáva. A pretože v Stredu stále stretáva kolegyňu Majku. Hlavne preto.


Chcel to zmeniť najprv na Pondelok. Ale v Pondelok sa začína týždeň a po leňošení, cez víkend, mu pripadá neznesiteľný. Neskôr si povedal, že to bude Utorok. Ale to vyučuje v 1.A a v 2.C. A keďže si nikdy nevybudoval viac ako stredne veľký rešpekt, tak si tam s ním robia, čo chcú. Vrchol bol, keď ho minulý týždeň tľapli v 2.C všetci chalani, pri vstupe do triedy, po riti. Utorok je vylúčený. Vo Štvrtok a Piatok zase Majku nevída ani sekundu, pretože v tie dni ona neučí. V Sobotu chodieva k bývalej manželke na obed. Za deťmi. A vždy je tam ten čurák, Robo. Jej nový muž, kvôli ktorému ho opustila.


Robo ho sleduje. Nedôverčivo. Keby mohol, tak by za ním vliezol aj na hajzel. Kvôli nemu sa s deťmi ani s ex nemôže stretnúť nikde inde ako u Roba v byte. A aby to nestačilo, tak vôbec nie je priemerný. Robo je pre Marcela akýmsi zrkadlom, pred ktorým jeho utrpenie ešte viac narastá. Vysoký, pekná tvár, prešedivené vlasy. Charizma a inteligencia mu srší nie len z úst, ale aj z očí. Určite je aj dobrý v posteli a má väčší penis. Často si ich predstavuje pri sexe. V jeho predstavách exmanželka vzdychá, vlní sa, kričí, trhá sebou, priráža. Jednoducho všetko, čo s ním nerobila. Nie sú to predstavy v úchyláckom zmysle. Ale v sebatrýzniteľskom.


Marcel Roba často podozrieva, že je to len póza. Najradšej by mu jednu vrazil do brady a vytriasol z neho pravdu. Do brady s tou malou jamkou uprostred. Raz sa pristihol, že mu hľadí na tú jamku a mal pocit, akéhosi vzrušenia. Sexuálneho. Bol vtedy veľmi vydesený. Ale rozhodne chápe, že prečo ho kvôli nemu opustila. Čiže Sobota to byť nemôže.

Nedeľu neznáša, pretože sa doma väčšinou len nudí, povaľuje a prehadzuje. Sám. Okrem toho je to ďalší deň, kedy nevidí Majku. Zostala mu len Streda. Napriek tomu, že sa snaží vymaniť z tej otravnej strednosti.


Často si hovorí, že keby k tomu pridal vý-, tak by dostal výstrednosť. To by bol priam šťastný. Snaží sa o to odkedy si uvedomil svoju priemernosť. To je tak dvadsať až dvadsaťpäť rokov dozadu. Okrem pár krátkych zábleskov sa mu to stále nepodarilo. Pretože v jeho podaní to väčšinou vyznieva trápne alebo psychopaticky. Čo sú dva extrémy, ktorým sa jednoznačne snaží vyhnúť. Aspoň on si myslí, že ho tak ľudia vnímajú. Tak sa v deväťdesiatdeväť percent prípadoch drží zaužívaných schém správania.


Ale má pocit. Pocit, že Majka by to mohla zmeniť. Je preňho akousi esenciou, ktorá obráti jeho život na ruby. Jeho Rubikonom, ktorý keď prekročí, dobyje celý svet. Avšak k hádzaniu kociek sa za ten rok ešte stále neprinútil. Bojí sa prehry. Pred ňou sa tvári, že je mu ľahostajnejšia ako ohryzok jablka na chodníku. Ktorý si pred sebou kopali nejakí chalani, a potom, keď pleseň na ňom ožívala, ho ešte ošťal pes. Maximum ľahostajnosti.


Bol Utorok a on ako zvyčajne vybehol z 2.C. S vyhrážkou, že ide za riaditeľom, oznámiť mu ich chovanie. Samozrejme nešiel. Bolo by to zbytočné. Vodcom tej bandy je chlapec, ktorého otec sponzoruje školu a riaditeľ, Jano, mu vždy povie: „Len to tam, prosím ťa, vydrž a nevšímaj si ich. Veď vieš v akej situácii je škola.“ A tým sa sťažnosť skončí. Miesto toho chodí k matikárovi Meszárošovi do kabinetu. Iba tak. Kopnú dve, tri borovičky. Zanadávajú si na pankhartov a on sa posilnený vráti späť.


Tak to spravil aj teraz. Zaklopal a bujaro, bez čakania vstúpil. Majka si zakryla holé prsia a Meszároš ju prestal bozkávať na krku. Obaja naňho hľadia prekvapene. Veľmi prekvapene. Cíti, že ho zalieva červeň.

„Ach... ehm... prepáčte. Nechcel som,“ povedal, zvrtol sa a odišiel.

Mal pocit, že sa rozplače. Určite to nebola jej chyba. To ten úchylák. Veď má prsty ako prísavky. A ten nechutný zmeták, čo mu rastie pod nosom. Vždy ho striasalo, keď videl ako sa mu na ňom držia omrvinky alebo mastnota. Čo je slepá? Zavrel sa do svojho kabinetu a snažil sa popadnúť dych. Všetko sa mu zrútilo. Jeho sny o esencii, o ich vzájomných dotykoch a úsmevoch. Všetko. Vlastne už nič nemá. Streda je v ťahu. Obliekol sa a odišiel za riaditeľom.

„Ahoj. Musím odísť,“ povedal mu
„Ale...Marcel, kam? Veď máš dnes ešte hodiny. Je to kvôli 2.C?“ odpovedal
„Nie,“ odsekol Marcel
„Tak potom?“
„To je jedno. Musím ísť,“ otočil sa na odchod a už ho nebolo.

Mal plán. Zastavil sa v železiarstve oproti škole a kúpil si lano. Nasadol do svojho starého Fiatu. Naštartoval. Ten zvuk mu bol dobre známy. Deravý výfuk. Dá sa povedať, že jeho dôverný známy.


Zamieril k rieke. Na miesto, kam chodieval chytať ryby. Cesta trvala asi štyridsaťpäť minút. Miloval to tam. Absolútny pokoj. Hneď za chrbtom civilizácie. Vždy sa usadil a hľadel striedavo do vody a na oblohu. O ryby nešlo. Iba o čisté precítenie lyrického okamihu.


Zastavil, zabuchol rozvŕzgané dvere na aute. Postavil sa pod vŕbu. Jeho obľúbenú. Fúkal vietor a ona sa mu poddávala. Zaboril tvár do jej listov a počúval šum. Nostalgia.


Prehodil lano cez konár. A nemotorne skonštruoval slučku. Trvalo to dlho. Ešte nikdy to nerobil. Z toho plynula jeho nešikovnosť. Už nepremýšľal. Nemusel. O všetkom bolo rozhodnuté. Vlastne to bolo jediné možné riešenie.


Navliekol si slučku na krk. A stojí. A stojí. Keď sa konečne rozhodol to spraviť, zistil, že vlastne stojí na zemi. Všetky filmy s obesencami, čo za svoj život videl, mu potvrdzovali, že musí na niečom stáť. Čo skopne alebo z čoho zoskočí. Poobzeral sa. Prešiel okolie, ale žiadny vhodný objekt tam nebol. Už to chcel vzdať, až sa zahľadel na konár pretŕčajúci nad vodou. Nie tak pozitívny, ako ten druhý. Ani pekný. Vôbec si taký nepredstavoval. Ale usúdil, že mu to vlastne môže byť jedno.


Vymenil konáre. Navliekol si slučku. Mal v pláne sa rozbehnúť a odraziť od brehu. Pričom zostane visieť nad svahom zvažujúcim sa k vode. Tak to spravil Rozbehol sa. Odrazil. Zavrel oči a znovu ich otvoril, až keď s plesknutím dopadol do vody. A obrovský konár vedľa neho. Práchnivý. Celý čas sa mu na ňom niečo nezdalo. Odľahlo mu, že ho netrafil. Veď by sa v bezvedomí utopil, pomyslel si. Dal si dolu slučku z krku a snažil sa plávať.

„P...po...pomóc...,“ kričí pritom ako ho prúd unáša a on logá vodu.

Óooo, áno. Utopiť, pomyslel si zrazu. Prestal sa brániť vlnám. Ľahol si ako na vodnú posteľ a čakal, kedy sa utopí. Neprichádzalo nič. Akoby tým, že sa prestal brániť, prestal byť pre rozbúrenú vodu zaujímavým. Zrazu len začul čľupnutie a onedlho ho niekto chytil. Stratil rovnováhu s vodnou hladinou a začal sa topiť. Chytil sa neznámeho a začal topiť aj jeho.


Neznámy ho ťahá z vody. Prebúdza sa. Je tam s nimi ešte nejaká žena.

„Čo ste to spravili?“ Pýta sa Marcel, pritom si sa drží za spánok.
„Prepáčte, nechcel som vám vraziť, ale utopili by ste aj mňa.“
„Nie... to nemyslím. Prečo ste ma vytiahol?“
„Pretože ste sa topili. Predsa.“ odpovedal neznámy

Marcel sa postavil a chytil ho za plecia.

„Prečoooo!?“ Zakričal naňho z plných pľúc a začal ním mykať.

Až vtedy si všimol, že chlapík je nahý. Zo zeme. Pretože ho odsotil. Bol omnoho väčší. Obaja naňho nechápavo hľadeli. Možno až znechutene. Postavil sa. Pristúpil k nim.

„Teraz ma budete musieť zabiť vy, keď ste ma zachránili,“ zašepkal. Pohľad hovoril, že to myslí vážne.
„Vy ste blázon,“ povedala žena
„Iba blázni chcú zomrieť?“ Kontroval Marcel
„Nezabijeme vás,“ odpovedala
„Budete musieť,“ a začal sa k nej približovať
„Bea, zavolaj policajtov, ja ho tu zdržím.“ Žena odbehla.
„Policajtov?“ Spýtal sa prekvapený Marcel a odstúpil dozadu.
„Oni si už s tebou poradia. Viš, kazajka a tak.“ Muž mu venoval súcitný pohľad.
„Kazajku?“

Marcel sa obrátil. Rozbehol sa späť k autu. Zúfalý. Celý mokrý. Vietor fúkal a mrazilo ho napriek tomu, že slnko pieklo. Dorazil domov. Zamieril rovno k balkónu. Chcel skočiť. Presvedčený, že tu ho už nemá kto zachrániť. Ani nemal kto. Žil tam celkom sám. Už skoro rok a pol, odkedy ho opustila ex. Rok a pol bez pohladenia. Rok a pol bez pocitu ľudskej blízkosti.


Vyštveral sa na rímsu. Pozrel dolu a skočil. Zachytil sa o opasok na železnom držiaku na kvetináče. V tej chvíli preklínal ex. Donútila ho tam prizvárať tie držiaky týždeň predtým, ako ho opustila. Mal pocit, že toto mu robila vždy. Vždy všetko jemu napriek. Aká je pravdepodobnosť, že sa také niečo stane? Premýšľal. A urobila to ona. Odkedy sa spoznali, vždy ho chytala, keď padal. Má naňho stále dosah. Ešte aj z rozvodovia. Toto prirovnanie k záhrobiu mu takmer vyčarilo úsmev na tvári. Ale na to teraz nemal čas. Prioritou bolo sa zabiť.
Snažil sa odtiaľ vymaniť opasok, ale visel na ňom celou váhou. Rozopnúť ho tiež nešlo.

„Skurvený...opasok...Mal som si nechať ten starý, ten by sa určite roztrhol,“ povedal si zadychčane

Už nemal síl. Začal lomcovať držiakmi. Nič. Urobil to kvalitne. Väčšinou ho dobre odvedená práca tešila, teraz ho išlo zadusiť od zlosti, ako sa pokúšal uvoľniť. Nič.

„Vydržte. Už som zavolala hasičov,“ zakričala naňho suseda zdola.

Plakal. Už hodnú chvíľu. Plakal, keď ho dávali dolu a aj potom schúlený v klbku na dlážke. Cítil sa už mŕtvy. Mal byť mŕtvy. Ale nebol. Osud sa s ním kruto zahral.

„Budete ma musieť znovu zabiť, pretože ja to sám zrejme nezvládnem. Prosííím,“ povedal vydesenej susede, keď ho odvádzali do sanitky.

napísanísané:: 13.3.2008

prečítalo:: 1394 ludí