k6.sk - literárny server

Prvý kontakt Lukrécie a Timura (myslím ten tenis) bol ako sex - spotený, osobný, navrstvený a traumatizujúci. Mal víťaza a porazeného.
Keby to bolo také jednoduché, vyhrala Lukrécia. Ironický úsmev na perách si ale zachoval Timur.
Prinútila ho bežať, to bolo jej víťazstvo. Podarilo sa jej to niekoľko krát. Zamilovala sa doňho - vzbudil jej hlboký záujem. Takže s ním chcela bojovať ďalej. Jeho lenivé podania presne tej intenzity, ktorá ju donúti bežať na hrane svojich možností (a občas ju o kúsok prekročiť) ju napĺňali zúrivosťou, a radosťou.
Potom sa šli osprchovať a znova sa stretli o niekoľko hodín neskôr na inej párty. Tvárili sa, že sa nič nestalo, že sa nevideli navzájom potiť, že nepoznajú navzájom svoje svaly, žľazy, pľúca, údery a rytmy.
"Nasťahuj sa ku mne."
Timur šiel za ňou. Odviezla ho v jeho aute. Správal sa u nej ako doma. Timur je drzý. Možnno to potrebuje, pretože je taký zraniteľný. Aj Kristína si to myslí.

O niekoľko rokov neskôr, keď sa Lukrécia odsťahovala k Uwe, zostal Timur s Richardom, Olíviou a Ivou bývať v jej byte.
Spolu sa naučili háčkovať. Uháčkovali veľa ponožiek, šály, topy, obrusy.

Nakoniec Krištof spácha samovraždu. Viete, čo je to za dôkaz?
Že no a čo.
Že všetko je jedno.
Že môžete predstierať, čo chcete. Nikto vás nebude súdiť. Život je rovná čiara, tvrdá, dosť studená, niekto ju možno dokáže ohýbať, ale nie my (akože ľudia).
A nikam nevedie. Prečo aj?
Môžete sa utešovať, čím chcete. Len o tom je sloboda.