Jedným uchom

autor:: štefan

rubrika:: poviedky

Pohár, položený na stole, je ako tvár s jedným uchom. Pijem.

Neviem čo písať. Ide. Myšlienka. Čo teraz! Cítim sa opustený. Rozmýšľaj! Nikto nie je doma. Je mi trápne. Ani neviem z čoho sa smejem.

Rozmýšľaj! Nad svetom. Aby si ho pochopil. Si zvedavý, lebo chceš vedieť. Aké je žiť. Za počítačom, ktorý zapisuje tvoje myšlienky. Na disk. Do tvojej pamäti.

Nikto nie je doma. Nerozumie. Prečo filozofia nie je odpoveďou. Na Všetko.

Je mi trápne, že som sa začal smiať. Zo všetkého. Z tej myšlienky, že nikto nie je doma. Z irónie. Zo sarkazmu tej myšlienky.

Je to jednoduché: zazívať, myslieť na únavu. Alebo si okysličiť mozog a rozcvičiť sa. Lebo pes dýcha. Žije. Jednoducho ako pes.

V myšlienkach som príliš ospalý. Na rozmýšľanie. Nad syzifovskou prácou človeka. Občas mi prepína... He he he... Smiešny je ten výraz. Ale pravdivý.

Stojíme pred školou. Ja a profka. Vraví mi, že Boh nie je. Že iba samotný človek môže riadiť svoj vlastný svet. Vravím: „Moja mamka si myslí, že nemôžme mi riadiť svet. Môžeme sa iba odovzdať Bohu.“ Podľa mňa je svet nemenný. Človek ho nezmení. To vie len Boh. Môžeme s jeho pomocou meniť sami seba. A bodka.

Pali si myslí, že čas je relatívny pojem. A treba si užívať kým žiješ! Pijeme pivo a zdá sa, že má pravdu. Nie celkom! Lebo čas je možno realtívny, ale netreba ho pokúšať.

Pohár, položený na stole, je ako tvár s jedným uchom. Očakávania. Odpovedí na jedinú otázku: piješ?

napísanísané:: 21.2.2008

prečítalo:: 1202 ludí