k6.sk - literárny server

Cestoval som už štvrtý deň. Len lesy a nekonečné pláne. Nemal som dosť zásob, ale práve tento pocit na tom všetkom milujem. Ísť po hrane ľudských možností. A zakaždým s úžasom zisťovať, že tie moje sú neobmedzené. Keď je človek sám so sebou. Veľakrát sa pristihnem pritom, ako vediem dialóg a robím interview sám so sebou. Blíži sa noc a tak zastavujem a hľadám vhodné miesto na prenocovanie. Rozložil som stan a nad vatrou som si pripravil večeru. Prezeral som mapku a rozmýšľal, ktorým smerom sa vydám na druhý deň. Nevedel som zaspať, pretože som začal zbytočne myslieť na prácu, priateľov a všetky tie veci, ktoré ma spájajú s civilizáciou pred ktorou tak poctivo pri každej možnej príležitosti utekám. Vyliezol som zo stanu a zahľadel som sa do nočnej oblohy, vždy to pri podobných myšlienkach pomáhalo. Je to spaľujúci pocit oslobodenia. Preto som s putovaním pôvodne začal. V puberte som patril k tým chalanom, čo majú všetko na saláme a sú na to hrdý. Keď som zistil, že celý svet má ešte viac na saláme, že ho mám na saláme ja, prišli depresie. Po nich alkohol a kolotoč, ktorý sa v skutočnosti nekrúti a stačí na ňom nehybne sedieť. Našťastie som sa dal dokopy, začal som študovať a potom pracovať – najprv na tom, aby si ma ten svet všimol, ale neskôr som si uvedomil, že na to som príliš bezvýznamný a preto mi ostávala posledná možnosť a to zmieriť sa s tým všetkým. Preto som začal chodiť do prírody. Krátke víkendové prechádzky prerastali do vášne objavovať zákutia nedotknuté človekom. Každá voľná chvíľa, každá dovolenka trávená týmto spôsobom ma posilňovala a napĺňala vnútorným pokojom. Do stanu som sa už nevrátil, zaspal som pod holým nebom.
Zobudil som sa na strašný hluk. Víchrica sa musela spustiť kým som spal, lebo stan so všetkými mojimi vecami bol už dávno stratený a po ohnisku nezostala ani stopa. V danom momente nemalo zmysel čokoľvek robiť a preto som sa len silnejšie zamotal do deky a snažil som sa prečkať noc. Kvôli silnému vetru a padajúcim konárom som sa k lesu priblížiť nechcel. Ráno som začal byť nervózny, dobrodružstvo je jedna vec, ale toto bolo nepríjemné. Keď nemáte potravu, ale máte kompas a ste zvyknutí prekonávať veľké vzdialenosti, tak nie je zložité vrátiť sa do akejkoľvek najbližšej osady a doplniť zásoby. Teraz som nemal nič a kvôli škodám, ktoré víchrica spôsobila, som nebol schopný určiť orientačné body na základe ktorých by som v ceste pokračoval. Začal som panikáriť a stálo ma to veľa vnútorného úsilia, pokým som sa ukľudnil. Vydal som sa smerom o ktorom som podľa odhadu predpokladal, že je správny. Cestoval som pár hodín, kým som našiel riečku. Potešil som sa, lebo som si ju pamätal a hltavo som z nej pil. Začalo sa stmievať, ale bol som rozhodnutý ísť týmto smerom až dokým nebudem schopný od únavy pokračovať. Okrem malého množstva lesných plodov som za celý deň nič nejedol a od hladu som začal pociťovať silné kŕče v žalúdku. Už som sa chystal zastať, ale zdalo sa mi, že z diaľky predo mnou sa ozývajú zvuky. Posilnený vidinou jedla, rozbehol som sa za hlukom. Na kraji kopca som zostal stáť a v nemom úžase som hľadel na údolie pod sebou. Rozprestieralo sa tam obrovské mesto postavené v gotickom štýle. Najprv som myslel, že sú to len halucinácie, na mape sa predsa nenachádzalo. Schádzal som strmý svah a skokmi som sa približoval ku stavbe, ktorá stála na samom okraji. Dotkol som sa múru a do dlane mi začal z tmavého kameňa prúdiť príjemný chlad. Prechádzal som pomaly cez mesto a stretával som samých usmiatych a sympatických ľudí. Mal som mierny obavy o svoje duševné zdravie, pokým ma nezastavili dvaja urastení muži a poprosili ma, aby som ich nasledoval. Bez slova sme kráčali okolo rozmanitých budov, fontán a záhrad a mierili sme do stredu mesta, k najväčšej budove. Cestou sme minuli dievča s blond vlasmi. Sedela pod čerešňou a letmo sa na mňa usmiala. Centrálna stavba pripomínala dóm, alebo katedrálu - tvarované klenby podopreté tenkými piliermi vytvárali dojem čarovnosti a nesmiernej ľahkosti s akou držali ťažké kusy kameňa vo vzduchu a vnútri bolo vďaka dômyselnému systému okien dostatok svetla. Na konci obrovskej sály bol trón na ktorom niekto sedel. Muži na mňa kývli aby som podstúpil a odišli. Optický klam vyvolával pocit blízkosti a napriek tomu som musel na koniec sály kráčať veľmi dlho. Ten čas mi pripadal ako celá večnosť. Na tróne sedel mladý muž, skôr chlapec – iba jeho oči vyžarovali múdrosť a snáď aj krutosť. Chcel som si kľaknúť, lebo v tej chvíli mi to prišlo vhodné, ale chlapec ma zastavil. „Len podíď bližšie a bez podobných zbytočností, tu sa nikto nad nikoho nevyvyšuje. Je to jeden z našich základných princípov.\", povedal s úsmevom, ktorý bol podmanivý. „Ak chceš, môžeš na ňom sedieť ty, len smelo do toho, vyskúšaj si to.\" Postavil sa a ja som si sadol na trón. Bol strašne nepohodlný a mal som pocit, že sa na mňa celá stavba zrúti. „Nie ďakujem, radšej postojím.\" Chvíľu sme na seba hľadeli bez slov, keď opäť prehovoril: „V našom meste môže na tróne sedieť každý. Nemáme vládcov, šľachtu, cirkev a ani hierarchiu postavenia ľudí. Všetci sme si rovní a každý jeden človek je rovnako dôležitou súčasťou tohto všetkého.\" Elegantne si uhladil vlasy a pokračoval: „Tu máš pripravené jedlo a bližšie sa porozprávame až zajtra. Už máš pridelený dom a pokiaľ by si chcel zostať dlhšie tak by sme pre teba mali aj prácu. Už pár rokov nám tu chýba kvalitný architekt, chceli by sme naše mesto opäť rozšíriť a dodať mu na kráse. Myslím, že by si sa na to hodil. Každopádne, v dome máš ateliér plne zariadený. Najedz sa a odpočiň si. Tak zajtra!\" Otočil sa a odchádzal. Ešte som za ním zakričal poďakovanie, ale on len so všetkou noblesou nadvihol pravú ruku do zvláštneho gesta. Jedlo bolo skvelé. Divina, opekané zemiaky, šťavnatý šalát a k tomu víno. Som vyliečený alkoholik a podobným situáciám som sa už naučil čeliť, ale toto víno voňalo sladko ovocím a malo farbu božskej krvi, že som musel bojovať sám so sebou, aby som sa nakoniec napil len vody. Potom som sa dal na prieskum mesta a snažil som sa poukladať všetky myšlienky. To nemôže byť náhoda. V mladosti som chcel byť architekt, ale kvôli nekvalitnému kresleniu ma na školu neprijali. Alebo to bol len žart, nie ten človek vedel čo hovorí a mal som pocit istoty v tom, že vie toho oveľa viac, než je u normálneho človeka bežné. Robiť architekta? Veď by som to všetko pokazil. Každá jedna budova je postavená v dokonalej harmónii ku všetkým naokolo. Už len samotný pohľad bol pre mňa, ako laika v architektúre estetickým zážitkom. Opäť som stretol tú blondínu. Mala zasnený pohľad a bola svojím spôsobom krásna. Zvláštne tvarované oči, trocha užšie pery a mierne zvlnené vlasy. Podišla celkom blízko ku mne a skúmavo si ma obzerala. „Ty si ten nový architekt, však?\" mala zvonivý, detský hlas a keď rozprávala, bolo to akoby spievala.\" Nevedel som čo na to povedať a tak som len prikývol. Prechádzali sme sa spoločne a o všetkom možnom sme debatovali. Pracuje ako skladateľka a speváčka. Už tu žije ôsmy rok a vraj je šťastná. Po čase ma prvotný ostych prešiel a ľudí, ktorých sme stretávali som začal zdraviť rovnako ako oni mňa. Na otázku či som architekt som už ani neodpovedal a rovno som sa tak predstavoval. Mená sa tam veľmi nepoužívali. Prešli sme celé mesto a Anna, teda speváčka už bola unavená. Ukázala mi kde budem bývať a potom som ju odprevadil až pred jej dom. Pobozkala ma na líce a popriali sme si dobrú noc. Naspäť som skoro bežal – chcel som vidieť svoj nový domov a hlavne ateliér. Chodba, malá predsieň a salón na prízemí. Točité schodisko viedlo ku kuchyni, spoločenskej miestnosti a spálni. Na najvyššom poschodí, vo veži bol ateliér. Stojany na papiere, rysovacie potreby a veľa kníh. Zobral som do ruky ceruzku a pristúpil som k stojanu. Cez okno, ktoré lemovalo celú vežu dookola som sa pozeral na mesto a po chvíli som začal kresliť. Išlo to neuveriteľne hladko. Načrtol som nižšiu prízemnú budovu, lebo na viac som si netrúfal, ale hneď ako som ju dokončil som sa pustil do komplexu záhrad. Už svitalo keď som skončil. Obával som zbytočne, kresliť som vedel excelentne. Zaspával som so zvláštnym, neurčitým pocitom, že v meste niečo chýba.
Prebudil som sa do tmy a ovládol ma panický strach, že to všetko bol len sen, ale po chvíli som rozoznal obrysy mojej spálne a tak som podišiel k oknu, odtiahol som závesy a otvoril okno. Svieži vietor mi ovial tvár a išiel som sa pozrieť do môjho ateliéru. Nebol to sen, všetko, čo som predchádzajúci deň vytvoril, bolo na svojom mieste. Zobral som výkresy a chcel som ich ukázať Anne, ale pred dverami už na mňa čakal chlapec z katedrály. „Dúfam, že si sa dobre vyspal, dnes nás čaká veľa práce. Uvažoval si nad tou ponukou stať sa architektom?\" Bol som z neho trocha nervózny. „Áno, rád by som to skúsil, dokonca som sa včera už o niečo pokúsil.\", ako som to hovoril, triasol sa mi mierne hlas. Podal som mu výkresy a kým sme kráčali, tak si ich so záujmom prezeral. „Je to fantastické, povedal po chvíli, presne niečo takéto nám tu chýba. Máte na to talent však? Zistiť, čo chýba, čo je žiadané. Mám pravdu?\" Opäť ten žoviálny úsmev, tentoraz mi pripadal trocha silene. „Áno, asi áno. A ďakujem za uznanie.\" Vždy som sa za to, ako formálne som sa k nemu správal v budúcnosti preklínal. Chcel ma pozvať na obed, ale ešte predtým ma zoznámil s majstrami, čo na stavbe budú pracovať. Všetko fajn chlapi a každý zvlášť mi moje projekty vychválil. Potom sme išli do hostinca. Zopár ľudí tam už sedelo a hlasno diskutovalo. Objednali sme si jedlo a bolo mi ponúknuté pivo, ktoré som odmietol. Vyzeralo úžasne. Po jedle som si ešte pýtal kávu, keď ku mne pribehla Anna. Bola vysmiata a gratulovala mi k projektom. Vraj sa nevie dočkať kedy budú hotové. Večer má predstavenie na ktoré ma pozvala a potom celá nadšená odbehla, lebo ešte musela ísť skúšať. Po obede som sa vybral naspäť do svojho ateliéru a cestou na mňa opäť doliehal ten známy pocit nedostatku. Pri chodníku sa malé deti hrali s loptou a ja som na všetko nepríjemné za okamih zabudol. Až do večera som celý deň strávil v ateliéri. Prezeral som si výkresy môjho predchodcu. Bola tam celá jeho tvorba. O tak plodnom architektovi som nikdy predtým nepočul. Mal na konte desiatky stavieb a každá jedna bola unikátna. Najviac ma zaujala jeho neskoršia tvorba. Na posledných pätnástich stavbách pracoval najdlhšie. Zložité rozpisy a pohľady zo všetkých uhlov. Nevedel som prísť na to, prečo to všetko robil. Prišiel večer a ja som išiel do divadla na Annino vystúpenie. Sedel som v prvom rade. Spievala ako anjel. Po predstavení som tlieskal ako zmyslov zbavený. Nikdy som nič také nezažil. Tak dokonale, ako spievala Anna, tancovali aj tanečníci a komediálna hra, ktorá bola v samom závere bola zlatým klincom večera. Potom sa šlo oslavovať s umelcami do krčmy. Najprv som pil len ovocnú šťavu, ale keď mi aj Anna povedala, že sa nemám čoho báť, objednal som si prvé pivo. Pil som ho pokojne a za večer som mal len tri. Pri mojich predchádzajúcich recidívach som to na uzde udržať nevedel. Vždy som pil všetko hltavo a jedine na ex. Nešlo mi to do hlavy. Anna u mňa zostala cez noc a na druhý deň sa ku mne nasťahovala. Po dvoch týždňoch boli záhrady hotové a všetci ľudia mi ďakovali za tú nádheru. Pripravil som ďalší tucet projektov a odovzdal som ich na spracovanie. Práce môjho predchodcu ma však neprestávali fascinovať. Nechápal som prečo si dal toľko práce s tými poslednými stavbami, keď v tom čase bol už ostrieľaným architektom. Pýtal som sa naňho aj Anny. Tá povedala, že jedného dňa proste odišiel a všetko nechal za sebou.
Anna bola na skúške, pretože ju čakalo nové predstavenie a ja som zas sedel nad jeho projektmi, keď mi to došlo. Odpoveď bola v stĺporadí. Celý čas riešil statiku, aby mohol použiť rozdielny počet stĺpov a nepravidelne ich vo svojich stavbách rozmiestniť. Na ďalší deň som všetky stavby prešiel. Rátal som stĺpy. V prvej ich bolo osem, v ďalšej deväť , trinásť, pätnásť a tak ďalej. Všetkých pätnásť budov stálo v pomyselnej špirále začínajúcej od centrálnej katedrály. Bol som posadnutý. Cítil som, že to je odkaz. Celé noci som sedel nad číslami a snažil som sa na niečo prísť. Najprv som hľadal v číselných radoch logiku. Potom som vypisoval podľa poradia písmená z abecedy, ale z daných písmen som nič zmysluplné poskladať nedokázal. Nakoniec som to vzdal.
Po dvoch mesiacoch od môjho príchodu sme sa s Annou vzali. Mojich stavieb bolo čím ďalej viac a na môjho tajomného predchodcu som pomaly zabúdal. Dokonca som začal veriť tej verzii, v ktorej sa zbláznil a preto odišiel.
Až jedného dňa sa všetko zmenilo. Do mesta prišiel nový človek. Mladík, ktorému nikto nerozumel, lebo pochádzal z inej krajiny. Anna mi so smiechom rozprávala, aké gestá si museli vymieňať, aby si porozumeli, ale to som ju už skoro nevnímal. Do môjho ateliéru som bežal ako o život. Všetko do seba začínalo zapadať. Väčšina kníh v knižnici bola písaná v latinčine. Najprv som poskladal z troch prvých písmen variácie slov. Potom som vypísal vedľa seba ďalšie písmená ktoré mali tvoriť slová a nakoniec som otvoril veľkú knihu výrokov. Najčastejšie používané slovo z daných písmen bolo Hic. Malo tvoriť začiatok vety a tak som hľadal pod H. Išiel som výrok za výrokom, až kým som nenašiel taký, ktorý sa dal identicky poskladať z mojich písmen. Stálo tam: „Hic mortui vivunt.\" Znamená to – „Tu žijú mŕtvy\". Už viem, čo mi celý čas v meste ako amatérskemu, teraz už profesionálnemu architektovi chýbalo – nikde nebol cintorín.