krátky príbeh v ktorom sa nič nedeje
autor:: jaz
rubrika:: rozpravky
Kristína krúti neveriacky hlavou. „Takže ty si schudol za posledný týždeň päť kíl? To je veľa, mal by si začať normálne jesť.“
Hovorím že ešte nie, že ešte dva týždne musím túto polohladovku vydržať.
Neskôr zídem z hlavnej a zaparkujem pri Dunaji. Ticho vystupujeme a kráčame po štrkovej pláži. Nad nami krúžia škriekajúce čajky a vrany. Občas sa zohnem a hodím plochý kameň do vody. Mám rád ten zvuk a mám rád pohľad na rastúce kruhy. Po neďalekej hrádzi chvíľami prebehne osamelý bežec alebo bicyklista. Od rána, po dlhom čase, svieti slnko ale je zima, tak ostro. Mám pocit akoby niečo končilo, no ešte stále neviem pomenovať čo vlastne. Po hektickom čase vianoc, ďalšej nevydarenej takmerláske, cítim konečne pokoj, vnútorné ticho, akoby som bol chvíľami buddha, sediaci kdesi pod stromom, sústreďujúc sa len na dych a nejasné znamenia. Vo vzduchu.
„Práve som si spomenula na jednu vec. Vieš, že si mi kedysi napísal ako rád by si so mnou chodil popri Dunaji a dýchal moju vôňu? Sú tomu tak tri roky.“
Mlčím, jej otázka ma privádza k rozmýšľaniu o relativite akýchkoľvek pocitov. Hľadám v sebe, či by som bol schopný cítiť niečo podobné aj dnes a náhle mám pocit, že je to ako rozmýšľanie o inej žene, čo kreslí na biele kamene zimnú krajinu, vždy odznova prefarbujúc sneh. Občas ich zohrievam v ruke, nič viac.
Okolo sa plaví dlhá nákladná loď, Kristína máva na robotníkov, ktorí pobehujú po palube, snažiac sa ten kolos otočiť a ukotviť priamo pri nás. Kričia na ňu niečo v maďarčine.
„Asi chcú aby si im ukázala kozy,“ neodpustím si „bohvie ako sa to povie Maďarsky.“
„Ako vždy, vtipný“ ironicky skonštatuje a vyberie sa ďalej. Mám pocit, že som práve niečo pokazil no je mi to vlastne jedno. Z blízkych stajní prenikavo cítiť konský trus a za nami sa ozývajú nárazy kovu o kov.... asi tá loď....
„Odvezieš ma na kramáre? Mamka tam už druhý deň leží.“ pýta sa po chvíli.
„Nespomínala si, čo jej je?“
„Neviem, nechce mi povedať.“
„Zavolám Mišovi?“
„Radšej nie.“
„Tak hej, jasne že ťa odveziem.“
Nasadáme do auta, prechádzame cez dediny. Do predného skla mi prenikavo svieti slnko. Privieram oči.... iskry....
Doma si neskôr na mobile nachádzam jej fotku. Pozadie.
Hovorím že ešte nie, že ešte dva týždne musím túto polohladovku vydržať.
Neskôr zídem z hlavnej a zaparkujem pri Dunaji. Ticho vystupujeme a kráčame po štrkovej pláži. Nad nami krúžia škriekajúce čajky a vrany. Občas sa zohnem a hodím plochý kameň do vody. Mám rád ten zvuk a mám rád pohľad na rastúce kruhy. Po neďalekej hrádzi chvíľami prebehne osamelý bežec alebo bicyklista. Od rána, po dlhom čase, svieti slnko ale je zima, tak ostro. Mám pocit akoby niečo končilo, no ešte stále neviem pomenovať čo vlastne. Po hektickom čase vianoc, ďalšej nevydarenej takmerláske, cítim konečne pokoj, vnútorné ticho, akoby som bol chvíľami buddha, sediaci kdesi pod stromom, sústreďujúc sa len na dych a nejasné znamenia. Vo vzduchu.
„Práve som si spomenula na jednu vec. Vieš, že si mi kedysi napísal ako rád by si so mnou chodil popri Dunaji a dýchal moju vôňu? Sú tomu tak tri roky.“
Mlčím, jej otázka ma privádza k rozmýšľaniu o relativite akýchkoľvek pocitov. Hľadám v sebe, či by som bol schopný cítiť niečo podobné aj dnes a náhle mám pocit, že je to ako rozmýšľanie o inej žene, čo kreslí na biele kamene zimnú krajinu, vždy odznova prefarbujúc sneh. Občas ich zohrievam v ruke, nič viac.
Okolo sa plaví dlhá nákladná loď, Kristína máva na robotníkov, ktorí pobehujú po palube, snažiac sa ten kolos otočiť a ukotviť priamo pri nás. Kričia na ňu niečo v maďarčine.
„Asi chcú aby si im ukázala kozy,“ neodpustím si „bohvie ako sa to povie Maďarsky.“
„Ako vždy, vtipný“ ironicky skonštatuje a vyberie sa ďalej. Mám pocit, že som práve niečo pokazil no je mi to vlastne jedno. Z blízkych stajní prenikavo cítiť konský trus a za nami sa ozývajú nárazy kovu o kov.... asi tá loď....
„Odvezieš ma na kramáre? Mamka tam už druhý deň leží.“ pýta sa po chvíli.
„Nespomínala si, čo jej je?“
„Neviem, nechce mi povedať.“
„Zavolám Mišovi?“
„Radšej nie.“
„Tak hej, jasne že ťa odveziem.“
Nasadáme do auta, prechádzame cez dediny. Do predného skla mi prenikavo svieti slnko. Privieram oči.... iskry....
Doma si neskôr na mobile nachádzam jej fotku. Pozadie.
napísanísané:: 3.2.2008
prečítalo:: 1228 ludí