Trilógia Vtedy...

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poezia


I.

Vtedy, keď som ti podával energiu
a obloha si obliekla tmavé negližé,
vtedy si mi so sklopeným zrakom hovorila,
že vo výškach sa ti krúti hlava.

Napriek tomu sme
stavali vzdušné zámky,
zanechali v snehu anjelov.
A tíško, držiac sa za ruky,
čakali, kým budú odlietať.

Ja som ho stihol
a ty si zostala na zemi.
Som síce v nebi,
ale sám.

II.

Nebo málokedy znamená svet.
Kulisy sú občas nereálne,
akoby naschvál niekto chcel
navodiť atmosféru zlého filmu,
či predstavenia.

Kde ospalý výkon priblížil sen,
v ktorom padáš a letmý dotyk
ostrého kyslíka v stratosfére
preskúma všetky zákutia tela.
Ošacuje ťa.

Pritiahnutý za vlasy plachtíš
a vietor ti nafúkol líca
do padáka, ale príliš
malého aby si zľahka pristál.
Dopadáš a prebudenie nie vždy prichádza neskoro...



III.

Po pristátí sa panáčik, poskladaný z prstov,
pomaličky prechádza
ročnými obdobiami.
Pošmykol sa na ľade
a padá do vyhriatej, vodnej nádrže.

Namáhavo pláva ku dnu
a vynára sa pod hladinou.
Vietor mu vmietol
do tváre červený list
a na telo zimomriavky.

Nahý vykročil na breh,
zakrýva telo rukami.
Ľahol si medzi prvé snežienky,
nazrie do kaluže vedľa seba
a narcis ho opäť postavil na nohy.

napísanísané:: 29.1.2008

prečítalo:: 812 ludí