Balada o (ne)čase

autor:: Dalimír Stano

rubrika:: poezia

Počujem hlas, že nerozumiem času.
Ako mám všetky veci naladiť?
Počujem čas, a nerozumiem hlasu.
Prekliate sny. A ranné nálady.
Nehráš sa so mnou – vadí, nevadí?
Nado mnou iba rozihrané nebo.
Nebol som vtedy namôjveru s tebou,
kedy sa hovorilo o kráse.
Ani On s nami na tom mieste nebol.
Čo by si chcela v tomto nečase?

Nebol som tam, keď určila si trasu.
Máš kyslý úsmev. Len zo zásady?
Na nebi Boh. A baránky sa pasú,
tak ako všetky kladné príklady.
Do toho čas, čo so mnou neladí.
Ako ten sen. Ten uhlík pod pahrebou.
Bola si cestou so mnou sama? Lebo
sem a tam smie tma vo mne tam a sem.
Bola si zaujatá? Sama sebou?
Čo by si chcela v tomto nečase?

Zasuň si oči zasa do nečasu.
Krása je stará. A ja primladý,
aby som súdil svoju vlastnú krásu.
Zasa ten sen. A oheň. Zasa dym.
Za aký rám sa zasa zasadím?
Aby som krásu len tak nezahriebol.
V pahrebe chlieb. Čo s upečeným chlebom?
Ach, čo ma vlastne po nej – po kráse.
Môžeš si zvoliť iba – buď a( )lebo.
Čo by si chcela v tomto nečase?

Dávaj si pozor, kde je vôl a kde bôľ!
Iba Boh tuší, kde nebol a kde bol.
A kde máš zastať v nemom v úžase.
Bolehlav tvojou hlavou potrasie.
Oh, keby som ti jediný raz jebol!
Liek možno zmeniť. Pravý – za placebo.
Čo by si chcela v tomto nečase?

napísanísané:: 19.1.2008

prečítalo:: 1178 ludí