Umývač

autor:: HarLequine

rubrika:: poviedky

Umývam dnes už tretie auto a mám skvelú náladu. Asi ho aj utriem a spravím interiér, hoci to nie je napísané na zákazke. Mladého dnes nechám oddychovať a snívať. Kedysi som robil profesionálne zápasenie. Nie som sprostý, ale školy ma nikdy nebavili a tak som začal už ako mladý pracovať. Staval som s chlapmi na stavbách komíny. Na každý komín som sa po jeho dokončení podpísal drobným písmom ako umelec. Doteraz niektoré po meste vídam – je to fajn pocit, keď viete, že tu po vás niečo zostane. Potom som nastúpil sem ako umývač a už tu robím deviaty rok. Za ten čas som ľuďom umyl 12152 áut. Viem to presne, lebo evidenčné číslo každého auta si zapisujem do svojho bloku. Mám vo svojich veciach poriadok.
Práca ma od začiatku bavila, ale časom som začal byť čím ďalej tým viac smutný. Nepíšem, že som bol v depresií, pretože to slovo používajú skôr ľudia v oblekoch a hlavne tí študovaní. Od manuálne pracujúceho človeka sa očakáva, že je rád, že môže pracovať a má sa tešiť na svoje pivo po práci. Ja som sa prestal tešiť po štyroch rokoch. Nebol som v tom však sám, pretože ako išiel čas, vídal som to isté aj na svojich kolegoch a postupne aj na šéfoch. Tí sa držali najdlhšie, lebo pretvarovanie mali zvládnuté na sto percent. Neskôr sa o tomto probléme začalo otvorene hovoriť aj v televízii. Každý to zvaľoval na niečo iné. Kňazi na úpadok morálky a psychológovia na čoraz vyšší tlak na človeka v spoločnosti. Tie titulky z novín si určite dobre pamätáte: „Epidémia depresie?“, „Depresia má na svedomí štvornásobný počet samovrážd!“, „Národ je v smútku“ a podobné.
Ľudia dávali výpovede, odmietali pracovať a celá ekonomika sa začala rúcať. Vláda potom vytvorila špeciálny výbor, ktorý mal za úlohu tento celospoločenský problém vyriešiť. Po pár mesiacoch vystúpil premiér a svojím prejavom väčšinu ľudí upokojil. Vznikla špeciálna komisia, ktorá sa ľudovo volala Strážcovia zmyslu života a v prípade krajnej potreby mala zakročiť. Jej členovia boli samozrejme utajení, rovnako ako obsah dokumentu, ktorý strážila.
Priznám sa, že aj ja sám som sa potom cítil lepšie, vedel som, že ak by sa všetko dostalo do neriešiteľnej roviny a bola by ohrozená aj existencia nášho štátu, tak vláda vydá rozkaz na zakročenie komisie. Hlavná strana bola samozrejme zvolená aj v ďalších voľbách a po zvolení sa pustila do zmeny ústavného zákonu. Ľudia jej to v odobrili, pretože nechceli riskovať, že prídu o komisiu.
Všetko sa zmenilo, keď som v to piatkové dopoludnie pracoval na luxusnom aute jedného zákazníka. Najprv som ho umyl zvonka, posťahoval vodu z okien a zo strechy a pustil sa do interiéru. Povysával som a práve keď som dočistil popolník a mal som začať s tepovaním sedačiek som si uvedomil, že kufrík na zadnom sedadle je otvorený. Nikdy som z auta nič neukradol, ale zvedavosť mi tiež nie je cudzia a tak som nazrel dovnútra. Okrem bežných dokladov tam bol aj vládny dokument. Vnútri boli okrem iného materiálu aj mená piatich strážcov zmyslu života a pán Portis bol prvým na zozname. Všetky mená a miestnosť, kde na ministerstve sídli som si opísal a prezrel som kufrík ešte raz. V peňaženke som našiel pozvánku na party, ktorú usporadúval jeden zo strážcov. Odpísal som adresu a začiatok akcie. Mala sa konať v sobotu o šiestej v jednej rezidencií v prominentnej časti mesta. Fascinovalo ma to a môj život začal konečne získavať nový rozmer. Tajomstvo zmyslu života bolo len malý kúsok odo mňa.
Dlho do noci som premýšľal, ako s tou informáciou naložiť. Najprv som to chcel nechať len tak, ale potom som opäť začal cítiť frustráciu a tak som sa rozhodol, že sa k dokumentu dostanem. Hneď na druhý deň som sa vybral za priateľom, o ktorom som vedel, že má zbraň. Kúpil si ju keď mal problémy sám so sebou a hovorieval, že on sa na vládu spoliehať nebude. Dnes je strane na sto percent oddaný. Povedal som mu, že jeden môj dobrý priateľ je na tom príšerne a že to už chce ukončiť. Dlho ma prehováral – tvrdil, že strana zverejnenie dlhšiu dobu zvažuje, ale ja som mu opísal, ako veľmi trval na svojom a tak mi nakoniec zbraň dal. Rozlúčili sme sa a ja som sa ponáhľal domov pripraviť. Žena sa potešila, že idem na pánsku jazdu s kamarátmi, pretože už dlhšie som nikde nebol. O šiestej som stál pred rezidenciou, kde sa mal večierok konať. Celý plán som si v hlave urovnával stále dokola, až kým som nemal istotu, že to dobre dopadne. Tesne pred siedmou som preliezol cez plot a zo záhrady som sa snažil určiť miestnosť, kde sa party začne. Po príchode prvých hostí už nebolo ťažké ju lokalizovať. Veľká miestnosť s presklenými dverami smerujúcimi na terasu a s výhľadom na celú záhradu. O pol ôsmej sa už aj sluha vrátil z pred brány do domu. Vnútri sú už všetci. Môj plán mal viacero trhlín, ale najnebezpečnejšou bola tá, ak sa na tejto akcii nestretnú spoločne všetci strážcovia. V poriadku – sluha začal plniť poháre. Ešte raz som si na neostro skúsil povedať pár viet, ktoré som si nacvičil a cez presklené dvere som skočil do miestnosti. Pri stole sedelo dvanásť ľudí a sluha s očami vypúlenými od strachu sa len nechápavo obzeral. Spustil sa hysterický záchvat niekoľkých žien a tak som varovne vystrelil do stropu. Pokojným hlasom som poprosil celé osadenstvo o telefóny a vymenoval som po mene všetkých strážcov. Sadli si ku malému stolíku na kraji a čakali, čo sa bude diať. Povedal som im, že veľmi dobre vedia po čo som prišiel a nech mi to vydajú. Pán Portis vytiahol papier a začal písať, potom ten úplne naľavo a takto si papier vymieňali dokým sa nevystriedali úplne všetci dvakrát za sebou. Boli na ňom čísla. Potom som si vypýtal kľúče od dverí číslo 114. Pán Portis vytiahol peňaženku a podal mi drobnú čipovú kartu. Za to čo nasledovalo sa doteraz hanbím, ale mal som pocit, že som príliš blízko k cieľu na to, aby mi to niekto z nich prekazil. Áno, zabil som ich. Všetkých.
Na poschodí v spálni som sa prezliekol do elegantného obleku a zobral som si peňaženku a kľúče od auta pána Portisa. Ešte stále bolo čisté. Poctivá práca.
Prišiel som k objektu, pri závore som sa nemusel ani len identifikovať, lebo ihneď ako uvideli auto ma púšťali dnu. Nechcel som riskovať zaseknutie výťahu a tak som bežal po schodoch.
V polovici chodby, ktorá bola vymaľovaná v nevkusnej modro-šedej kombinácii boli dvere od miestnosti, kde som mal namierené.
Dvere sa otvorili. Pekná kancelária. Štýlový nábytok z čerešňového dreva. Začal som odhadzovať obrazy, ale sejf nebol ani pod jedným. Potom som ho našiel v drevenej skrinke vedľa konferenčného stolíka. Nikdy v živote sa mi ruky netriasli tak ako vtedy, keď som vypisoval kód. Dvierka od trezoru sa otvorili. Vnútri bola malá obálka. Nervózne som ju otvoril, ale bola prázdna. Nič. Dal som si ju do vrecka nohavíc. Predtým, než som odišiel, nazrel som do sejfu ešte raz.
Bez tej obálky vyzeral omnoho čistejšie.

napísanísané:: 18.1.2008

prečítalo:: 852 ludí