Aspoň že nehryziem

autor:: zuzana

rubrika:: poezia

kričím na seba nenápadné šumenie tikotu maskovanej nenávisti
pasívna rezignovaná agresivita stúpa striebornými bublinkami vzduchu uväzneného v sekte
a hlúpa zúrivosť mojej pubertálnosti tiež, ale páchnucimi kontaminovanými bublinami, čo zablúdili do tráviaceho traktu, do žalúdka či inde
ovíja sa okolo zápästí
znechutenou ľútosťou obchádza tukové záhyby môjho Brucha
žalostne nepreskúmané záhyby môjho pohlavia
vyvlastnené bezradnosťou a rozpakmi
litre žlče sebanenávisť
sebanenávisť je sebaláska
(prineste kladivo, odhaľte vredy, zaryte nechty) (!)
odvracia zrak zdvorilo na to nemyslí to je ponižujúce
chlpy a metre bielej kože tekutiny reflexy
milujeme ťa milujeme ťa hádajú sa unavene mechanicky vedomia a uvedomelé podvedomia
ako to myslia?
ako to myslia nemyslia majú to v popise
práce
nie že by
nechápte to zle
že by neverili
správnosti reálnosti že by zabudli na nádheru cieľov krásu revolúciu logiku
no
ich pracovná morálka
a uvedomelosť úspech
sa len odrážajú v lesku šťastia tvrdohlavosti
leštidlo nakupujeme ho vo veľkom je drahé zbytočné smrdí
a teraz práve sa minulo
ešte že tak, kričia hanblivé svetlocitlivé larvičky, ešte že tak a večne nespokojne hryzkajú do mäkkých tkanív bolesť pravdu reality skutočnosť
a prečo
to nie je dobrá otázka
a prečo to nie je dobrá otázka?
hryz hryz hryz hryz hryz
a prečo sa nehovorí ty hlúpa hovorí sa áno hovorí sa ja hovorí sa moje hovorí sa fuj
a mechanika ideálu naivnosti snaha
poctivosti nevzdávať sa
to je
najmaterskejšia zo všetkých mojich vnútorných entít
ktoré mám
vnútri
(má župan nábytok rozpráva sa)
(vie o dôležitý milimeter viac ako ja)
(presne o ten zlom tú hranicu)
sa ich zase znova
pokúša
umlčať
(Mlčte.)

napísanísané:: 25.12.2007

prečítalo:: 1063 ludí