Let

autor:: David

rubrika:: psycho

Je to krásne.
keï ľudská duša v rukách absolútna,
v ktorého existenciu mnohí
odmietajú uveriť levituje užívajúc si
svoju nefyzickosť.
Človek je len zdrap kože vyplnený
zapáchajúcim vákuom.

Zvlnený obzor volá ma k sebe,
a ja s črepinami v pätách
skuvíòam mu do tváre
nepodarené árie
z tisíckrát videných opier
hraných na zodratom pódiu ilúzií.

Za mnou sa ženie dav bezstavovcov.
Ľudia s tvárami zverov vrážajú do mňa
zo všetkých strán svojimi mľandravými chrbtami
a vykrikujú heslá vraj zoslané Bohom,
a preto určite správne, bez rozmyslu prijaté
za svoje a vďačne akceptované dutinami
ich nenapraviteľne dôkladne vymytých hláv.

Lokálna smršť. Vietor ma vynáša do výšky
a už nedokážem rozoznať obrysy jednotlivých ľudí
ktorí ma ešte pred chvíľou obklopovali
a slintali svojimi nazelenalými ústami
na môj Čierny otrhaný kabát.

Aleluja. Absolútna samota. Pozerám do očí lietadlám
a zdravím ryby doposiaľ nevidené, majestátne sa vznášajúce
na obežnej dráhe, no neschopné ľudskej reči, citu ani priazdne.

Zatváram pred tým všetkým oči a opojený
pocitom nekonečna sa nechávam obtierať
ich šmykľavými šupinami unášaný prúdmi
v plnej odovzdanosti a dôvere snívajúc
o nirváne a svetovom mieri.

Škripot. Bolesť. Prach. Drvený medzi zubami škeriaceho sa mesiaca
pomaly v agónii triezviem z ďalšej zo svojich ilúzií.

napísanísané:: 22.9.2004

prečítalo:: 1298 ludí