Sociabilita a čo je fér

autor:: zuzana

rubrika:: poviedky

Blahoslavení chudobní duchom a moja priateľka bude študovať matematiku, pretože sa tak už rozhodla. Chvíle osudových rozhodnutí sú luxus a utrpenie a netreba to s nimi preháňať. Moja priateľka ich minimalizuje - prebehne nimi so zatvorenými očami a je to. Neobzerá sa. Žiadne kroky späť.
Ja som chvíľu rozhodnutá a chvíľu váham. A potom som chvíľu rozbitá na kúsky. Alebo chvíľu neviem, kde som. Budem študovať sociálnu prácu a špeciálnu pedagogiku. Naučím sa: po rómsky a znakovú reč.
A hneď po osemnástke pobežím darovať krv. Bodka a to je celé a nič to neznamená. Pretože: to má logiku.
A logiku má máločo.
***
Aha: to dievča nie je hlúpe, iba lenivé.
A to je pravda. Plytvám potenciálmi, to robím. Jasne, že je to svätokrádež. Bohužiaľ: mi je to jedno. A to je síce tragédia, ale viete čo?
Nič.
***
Sklapni, Zuzana. Sklapni, sklapni, sklapni.
***
Nie som psychicky narušená. Som spisovateľka. Som pozorovateľka vlastného mentálneho pochodu, pozorovateľka zložitej, nezmyselnej poézie zrodu, zániku a existencie, ktorá sa odvíja a tancuje a vlní a vybuchuje okolo mňa. A potom ešte kdekoľvek inde. Pozorujem s otvorenými ústami.
Povedala som, že som Linda. No a čo. Človek musí niekde začať, nie?
Napríklad aj lekciou číslo jedna.

Príznaky schizofrénie sú: megalomanské bludy. Halucinačné hlasy kritizujúce pacienta alebo debatujúce o ňom v tretej osobe. Emočná otupenosť. Inkoherentná reč. Absencia motivácie a apatia. Náhle nepredvídateľné impulzívne správanie a nevysvetliteľné afekty. Depersonalizácia.

A ja som spisovateľka.

(A niekedy pozorujem so zatvorenými očami.)
***
Mám tetu Helgu a ak neexistuje žiaden boh a žiaden ďalší život a žiadne ďalšie skutočnosti, vďaka ktorým to všetko dostane perspektívu a zmysel (zmysel!), potom to fakt nie je fér.
Moja teta Helga je najstaršia zo štyroch detí. Prvú plienku vymenila, keď mala päť a pol roka. Potom sa stala zdravotnou sestrou. Už má päťdesiat rokov. Je štíhla, vyzerá milo a rozpráva tichým hlasom, mám ju veľmi rada. Je aj inteligentná a má kopu zmyslu pre humor a vždy som ju trochu obdivovala. Žije s mojimi starými rodičmi a stará sa o nich.
Cez víkend som bola u starkej, deda a Helgy na návšteve. Sedela som za kuchynským stolom s gumovým obrusom, pohrávala som sa s kalendárom so svätými obrázkami a rozprávala som jej (a ja nerozprávam ani trochu ticho, smejem sa a som mladá a budúcnosti mám kilometre každým smerom, tak veľa, že ňou pokojne plytvám) o stužkovej slávnosti, o vysokej škole, o študentskom živote, o vzrušujúcej a dôležitej práci vo vzdialených mestách a o deťoch a manželoch a miliónoch možností. A o slobode, najviac o slobode.
Tetu Helgu som rozplakala.

Ja sa teším do neba, na nožnice, krabicu od topánok a miliardy kíl novín, ktoré nebudem ani trochu čítať. Ale čo moja teta Helga?
(Keby bolo v nebi náhodou iba jedno miesto, prenechám ho jej.)
***
Moja sesternica Eda má tri roky a keď jej ukážete predmet červenej farby a spýtate sa: "Eduš, aká je toto farba?", niekedy povie: "Ja neviem." (povie to skomolene, ale všetci jej rozumieme a zdá sa nám to milé) a niekedy nepovie vôbec nič. Ale keď sa jej pozriete do očí a poviete: "Jasné že vieš, Eduš. Ty si strašne šikovná a ja ti s tým pomôžem." a poviete: "Če-", moja malá sesternica Eda povie: "Červená." A zasmeje sa.
Lesson number one: Listen and repeat. Ona je strašne šikovná.

napísanísané:: 4.11.2007

prečítalo:: 901 ludí