My name is Linda (Králik, bež!)
autor:: zuzana
rubrika:: poviedky
Som vegetariánka. Keď raz budem veľká, budem študovať sociálnu prácu a špeciálnu pedagogiku. Kedysi sa mi zdalo, že chcem študovať psychológiu. Panebože. Čo sa už len na psychológii dá študovať?
Raz som cestou do školy v električke stretla spolužiaka a on ku mne prišiel a pozdravil ma a rozprával sa so mnou a spýtal sa ma, čo chcem robiť po škole a ja som mu to povedala a potom sa spýtal, že prečo a ja som mu to povedala a on sa na chvíľku odmlčal (tento môj spolužiak je neskutočne úžasný a ja ho mám veľmi rada - aha, emócia, už zase - pretože úplne vážne rozmýšľa. ktovie, ako to rieši. možno normálne žije vo veľkej depresii, ale to sa mi nezdá. možno je o kúsok hlúpejší ako ja alebo možno vie, kedy treba s tým blbým rozmýšľaním prestať - alebo vôbec nezačínať) a spýtal sa (skonštatoval): "To budeš asi jeden z ľudí, čo hneď po osemnástke bežia darovať krv." Ktovie, prečo sa mu to tak zasociovalo. Možno to niečo znamenalo - možno mal nejaký príbeh, ktorý mi plánoval povedať. Zdalo sa mi strašne dôležité vysvetliť mu, ako to je v skutočnosti. Akože že ja nie som taká.
***
Áno, hneď po osemnástke pobežím darovať krv. No a čo?
***
Na fakulte sociálnej práce sa naučím po rómsky. A na špeciálnej pedagogike sa naučim znakovú reč.
***
Pred sebou mám misku so šalátom, mrkvou, syrom a údenými sójovými kockami. Šalát zjem: to je ľahké. Aj mrkvu a syr. Sójové kocky: dnes teda naozaj nemám nervy na sóju.
Obávam sa, že som zabudla vypnúť nejaký kúsok mozgu (niekedy, cez víkendy, popoludní, neskoro v noci, ho na chvíľku zapnem a pustím na prechádzku, len tak. ako starkého králiky. ibaže sa potom kurevsky ťažko zatvára naspäť do tmy za mreže. ešte k tomu s depresiou.) - skúsim niečo, napríklad si zacvičím a pustím si hudbu a niečo si prečítam a trochu poupratujem. A pár kúskov tej skurvenej sóje zjem, a zvyšok vyhodím. (Vždy ma prekvapilo, aké sú starkého králiky rýchle a silné. Keď si tam len tak sedeli v klietkach a čakali, kto im čo prinesie, vyzerali úplne ako veci. Ale keď ich človek na chvíľu pustil behať po záhrade, a potom ich chcel znova chytiť, každý z nich bol úplný, živý králik.) Teraz je to vlastne jedno, lebo ma čaká večer s priateľkami v krčme. To zaberá. Vodka a úsmevy a konverzácia - áno, to mi ukáže rozmýšľať. (Ha!)
Je to v pohode, takže si cestou v električke môžem ešte kúsok porozmýšľať - nie natoľko, aby som skočila pod koľaje, pravdaže. (Tuším že pravdaže.)
Ale vlastne mi na tom aj tak nezáleží.
Bež, králik.
***
Nie nie nie nie nie nie nie nie tam. Bež SEM, králik. Sem.
***
Vedela som to. Stačila len chvíľka vonku z mojej izby, stačila len chvíľka vonku z mojej hlavy. A bolo. Priemerný, mierne pripitý, ukričaný večer. Keby som sa nad tým zamyslela, napadlo by ma, aký bol žalostný a trápny. Chvalabohu, väčšinou som sa nezamýšľala.
Pila som preto, aby som mohla byť hlučná a otravná bez toho, že by to vyzeralo nápadne. A keď som sa vrátila domov, vlasy mi smrdeli od cigariet, telo od potu a dych od lacnej vodky. Šla som na záchod a aj môj moč bol hustý a tiež smrdel, pretože som bola dehydrovaná. A môj mozog bol vypnutý, vypnutý, vypnutý.
Sú dve minúty po polnoci (keby ste teraz zdvihli telefón, povedali by vám, že čas raňajok, obeda a večere NIE JE). Moji rodičia v obývačke pozerajú telku, môj brat v izbe niečo počíta. Zapínam svetlo v kúpeľni a jedno z bodových svetielok sa vypáli, zabliká a navždy zhasne. Taký je život. (Aký?) Zažmurkám, som trochu oslepená. Na zrkadle sú škvrny od zubnej pasty a ja som tučná. Dívam sa na svoje mastné vlasy, vyrážky, špinu za nechtami. A vyzliekam sa a sprchujem sa a pokúšam sa umyť.
A holím si nohy a holím si podpazušie a holím si bikini líniu (bikini líniu!) a ani raz sa neporežem. (Zostávam nažive a zostávam dokonca bez zranenení - to je výkon, čo? To je sebaovládanie!) A umývam si vlasy a používam šampón a kondicionér a balzam a používam sprchový gél a gél na intímnu hygienu (intímnu hygienu!) a nestačí mi to - spravím si píling a stále mi to nestačí - spravím si pleťovú masku a nestačí to - trhám si chlpy z obočia, trhám si chlpy nad hornou perou - vytiahnem malú krabičku a farbím si vlasy a -
Moja mama klope na dvere a niečo hovorí. Sú tri minúty po jednej, mám ísť konečne spať.
A zrkadlo je zahmlené a ja ho dlaňou očistím a dívam sa na seba. Z obývačky ešte vždy počuť zvuky televízie. Šepkám: "My name is Linda.". Opakujem.
Už sa teším do neba.
Raz som cestou do školy v električke stretla spolužiaka a on ku mne prišiel a pozdravil ma a rozprával sa so mnou a spýtal sa ma, čo chcem robiť po škole a ja som mu to povedala a potom sa spýtal, že prečo a ja som mu to povedala a on sa na chvíľku odmlčal (tento môj spolužiak je neskutočne úžasný a ja ho mám veľmi rada - aha, emócia, už zase - pretože úplne vážne rozmýšľa. ktovie, ako to rieši. možno normálne žije vo veľkej depresii, ale to sa mi nezdá. možno je o kúsok hlúpejší ako ja alebo možno vie, kedy treba s tým blbým rozmýšľaním prestať - alebo vôbec nezačínať) a spýtal sa (skonštatoval): "To budeš asi jeden z ľudí, čo hneď po osemnástke bežia darovať krv." Ktovie, prečo sa mu to tak zasociovalo. Možno to niečo znamenalo - možno mal nejaký príbeh, ktorý mi plánoval povedať. Zdalo sa mi strašne dôležité vysvetliť mu, ako to je v skutočnosti. Akože že ja nie som taká.
***
Áno, hneď po osemnástke pobežím darovať krv. No a čo?
***
Na fakulte sociálnej práce sa naučím po rómsky. A na špeciálnej pedagogike sa naučim znakovú reč.
***
Pred sebou mám misku so šalátom, mrkvou, syrom a údenými sójovými kockami. Šalát zjem: to je ľahké. Aj mrkvu a syr. Sójové kocky: dnes teda naozaj nemám nervy na sóju.
Obávam sa, že som zabudla vypnúť nejaký kúsok mozgu (niekedy, cez víkendy, popoludní, neskoro v noci, ho na chvíľku zapnem a pustím na prechádzku, len tak. ako starkého králiky. ibaže sa potom kurevsky ťažko zatvára naspäť do tmy za mreže. ešte k tomu s depresiou.) - skúsim niečo, napríklad si zacvičím a pustím si hudbu a niečo si prečítam a trochu poupratujem. A pár kúskov tej skurvenej sóje zjem, a zvyšok vyhodím. (Vždy ma prekvapilo, aké sú starkého králiky rýchle a silné. Keď si tam len tak sedeli v klietkach a čakali, kto im čo prinesie, vyzerali úplne ako veci. Ale keď ich človek na chvíľu pustil behať po záhrade, a potom ich chcel znova chytiť, každý z nich bol úplný, živý králik.) Teraz je to vlastne jedno, lebo ma čaká večer s priateľkami v krčme. To zaberá. Vodka a úsmevy a konverzácia - áno, to mi ukáže rozmýšľať. (Ha!)
Je to v pohode, takže si cestou v električke môžem ešte kúsok porozmýšľať - nie natoľko, aby som skočila pod koľaje, pravdaže. (Tuším že pravdaže.)
Ale vlastne mi na tom aj tak nezáleží.
Bež, králik.
***
Nie nie nie nie nie nie nie nie tam. Bež SEM, králik. Sem.
***
Vedela som to. Stačila len chvíľka vonku z mojej izby, stačila len chvíľka vonku z mojej hlavy. A bolo. Priemerný, mierne pripitý, ukričaný večer. Keby som sa nad tým zamyslela, napadlo by ma, aký bol žalostný a trápny. Chvalabohu, väčšinou som sa nezamýšľala.
Pila som preto, aby som mohla byť hlučná a otravná bez toho, že by to vyzeralo nápadne. A keď som sa vrátila domov, vlasy mi smrdeli od cigariet, telo od potu a dych od lacnej vodky. Šla som na záchod a aj môj moč bol hustý a tiež smrdel, pretože som bola dehydrovaná. A môj mozog bol vypnutý, vypnutý, vypnutý.
Sú dve minúty po polnoci (keby ste teraz zdvihli telefón, povedali by vám, že čas raňajok, obeda a večere NIE JE). Moji rodičia v obývačke pozerajú telku, môj brat v izbe niečo počíta. Zapínam svetlo v kúpeľni a jedno z bodových svetielok sa vypáli, zabliká a navždy zhasne. Taký je život. (Aký?) Zažmurkám, som trochu oslepená. Na zrkadle sú škvrny od zubnej pasty a ja som tučná. Dívam sa na svoje mastné vlasy, vyrážky, špinu za nechtami. A vyzliekam sa a sprchujem sa a pokúšam sa umyť.
A holím si nohy a holím si podpazušie a holím si bikini líniu (bikini líniu!) a ani raz sa neporežem. (Zostávam nažive a zostávam dokonca bez zranenení - to je výkon, čo? To je sebaovládanie!) A umývam si vlasy a používam šampón a kondicionér a balzam a používam sprchový gél a gél na intímnu hygienu (intímnu hygienu!) a nestačí mi to - spravím si píling a stále mi to nestačí - spravím si pleťovú masku a nestačí to - trhám si chlpy z obočia, trhám si chlpy nad hornou perou - vytiahnem malú krabičku a farbím si vlasy a -
Moja mama klope na dvere a niečo hovorí. Sú tri minúty po jednej, mám ísť konečne spať.
A zrkadlo je zahmlené a ja ho dlaňou očistím a dívam sa na seba. Z obývačky ešte vždy počuť zvuky televízie. Šepkám: "My name is Linda.". Opakujem.
Už sa teším do neba.
napísanísané:: 31.10.2007
prečítalo:: 1179 ludí