k6.sk - literárny server

Krátko po polnoci som cítila svieži vánok.
Otvorila som oči a vedela som,že po dlhšej dobe aj túto noc sa vyberiem na cestu za nepoznaným..
Zvrchu som videla svojho drahého ako ma objíma. Mal kľudný spánok..
Bola som už vysoko,keď som konečne zbadala svojho sprievodcu.
Bol to On.
Vysoký,štíhly blonďák.Jeho biela košeľa a nohavice len tak žiarili. Bol bosý,na čele mal hlbokú ranu a usmieval sa..
Bola som na pohrebe-povedala som.
Viem.
Nemohla som plakať..
Ani nemusíš.. Veď sa nelúčime..
Prečo práve ja? A tvoja rodina,priatelia? Im prečo nedáš znamenie,že ti je dobre?
Pre nich som zomrel.Chýbam im,lebo pochovali moje krehké,rozbité telo... Opustil som ich,ale smútok im zahmlieva oči... Moja smrť im má pomôcť a pomôže aj tebe..

Kráčali sme na lúke a cítila som z neho kľud. Neustále sa usmieval na mňa.

Ale prečo ja? Je mi ich ľúto,tak veľmi za tebou žialia..
Etapa môjho života v tej rodine skončila. Ale my sa nelúčime...
Ako to myslíš?-zbledla som,lebo v tej chvíli som mala pocit,že chce aby som ostala tam hore..
Nemusíš sa báť. Teraz ma vidíš takého,akého si ma poznala... Ale život nemá len jednu tvár.. Stále a stále sa obnovuje... Po namáhavej ceste si musí oddýchnuť,očistiť sa... Viem,že túžiš po synovi a ja nezostanem tu naveky.. Ešte mám poslanie tam dole,na zemi...

Počúvala som jeho slová,no nepochopila som.. Ako rozprával,tá rana na čele sa pomaly zahojila..
Začala mi byť zima... A túžila som sa vrátiť ku svojim...

Odprevadím ťa.
Dobre,ale chcem vidieť svojho syna...

Išli sme okolo a videla som,že je v poriadku.. Sníval zababušený u starej mamy...
Vrátila som sa do objatia milovaného muža.
Zobudila som sa a mojimi žilami kolovalo šťastie. Neni podstatné,či to bol sen či sľub...
Naše deti si nás vyberú,aby sme ich učili a aby sa stali našimi učiteľmi..

Život je krásny a každá rana sa raz zahojí...