k6.sk - literárny server

Studený vietor,pred cintorínom dlhý rad áut...
Ľudia v čiernom,s bolesťou v srdci.. Prišli sme sa rozlúčiť...
Rakva chráni pred podhľadmi milovaného človeka,drží svoje tajomstvo... Budeme naňho spomínať ako sme ho poznali...
Z fotky sa na nás usmieva známym výrazom...
Kvety okolo neho ako vo väčšom kvetinárstve.. Kytice,vence,s bielimy stuhami.. Na stuhách posledné pozdravy...
Zlomená matka,plačúca priateľka,sestry,rodina,známi,kolegovia, kolegyne...
Kam sa pozriem,vidím slzy...
Len ja neplačem..
Cez okno sa pozerám do diaľky-na žlté lístie,stromy...
Počúvam slová kňaza ako sa lúči.. Modlitby,vzdychy,žiaľ..
Neplačem...
Ne mám dôvod.. Veď si tu s nami...
Tak silno ťa cítim, skoro sa ťa dotknem..
No mám spojené ruky..
Si tu a vravíš,že ti je dobre.. Nič ťa nebolí a cítiš len jedno: ľ a h k o s ť... nekonečnú..........
Miloval si a si milovaným..
Hrešil si a už ti je odpustené..
Za toľko dobra,čo si stihol za tie roky ani nemôže byť inak...
Chystáš sa na dlhú cestu,no teraz si tu.. s nami...
Neviem,prečo si si vybral práve mňa,aby som to cítila...
Netuším,ani o tom neuvažujem... Srdcia tvojich najbližších napĺňa smútok a žiaľ,tvoj náhly odchod ich bolí ako otvorená rana.. Nechaj im čas,veď raz každá rana sa zahojí..
Tvoj kolega sa k tebe prihovára a ty sa vznášaš nad nami..
Okolo mňa preletí motýl a ja sa usmejem...
Áno,bezpochybne si to ty...
Uprosred toľkého žiaľu cítim z teba pokoj...
Som kľudná.. Si v poriadku...
Veď do zeme položia len tvoje telo.. Tvoja duša však žije ďalej a ty ostaneš s nami..
Na pohrebe sa človek má lúčiť a patrí sa plakať...
Dneska poruším zásady a teším sa s tebou..

Pomaly kráčame domov a stále cítim tvoju prítomnosť..
Ten pocit je neuveriteľný,som omámená a obdivujem ťa..
Ďakujem,že som to mohla zažiť. Že som ťa mohla spoznať...
Že si mi ukázal nevídané..

Namiesto smútku a bolesti
cítim pokoj, teba a ľahkosť...