Lúčenie

autor:: belluska

rubrika:: poviedky

Vonku je pekne a ja konečne som kľudná...
Od rána som bola nahnevaná,smutná,bez nálady... Ako keď človek je nútený zanechať niečo alebo niekoho.. Proste pocit lúčenia...
Pritom som mala len služobnú cestu – tá istá cesta tým istým rýchlikom,električkou,autobusom na tú istú agentúru... Známa cesta bola akoby nekonačná,ľudia mi nezvyčajne liezli na nervy a neusmiala som sa ani na milého predajcu Nota Bene... Hlavné mesto sa mi zdalo chladné , chcela som ísť domov-preč odtiaľ... No ani vtedy som sa necítila lepšie,keď vlak sa pohol smerom domov...
Počúvala som rádio a pozerala som von oknom... Zazvonil mi mobil-raz,dva,tri,štyrikrát... Ako posledný mi volal syn,či nemôžeme ísť skôr ku tomu zubárovi,lebo on by chcel ísť von... Zakričala som naňho nech nevymýšľa a keď som zavesila -uvedomila som si,že som to nebola ja... Predsa sa tak nebavím s vlastným synom...
Pred poslednou stanicou nastúpila hromada študentov a mňa strašne znervózňoval ich smiech – ako aj klebety žien , ktoré sa vracali z práce … Konečne som vypadla z vlaku a hneď na peróne som si zapálila.Ale ani nikotín mi nechutil ako zvyčajne...
Stále som cítila tú prázdnotu a letela som domov obrovskou rýchlosťou... V hlave som už premietala veci,ktoré ešte musím vybaviť.V diári som mala zubára,stretnutie s klientom a dva telefonáty... Červená na semore ma nútila zabrzdiť a vtedy som si všimla známu tvár...
Bola zamračená a o minútu som vedela aj dôvod...

Sedím pri počítači a píšem svoj príbeh... Ako voľakedy,keď som si sadla prvýkrát na jeho podnet...
Povedal mi,že svoje sms-ky by som kľudne mohla vydať... A keď niečo napíšem,rád si to prečíta...
Bol prekvapený,keď prvé tri príbehy som mu strčila do ruky so slovami: „Som zvedavá na tvoj názor...”
Po niekoľkých „dodávkach” sa už sám pýtal,kedy budú ďaľšie..
Debatovali sme o všetkom-v mojej kancelárii mal vlastný pohár na kávičku a vždy milé privítanie..

Teraz mám pred sebou diár a v ňom načarbané: „zavolať Milanovi”
Dávno sme sa nevideli a minule,keď som mala cestu okolo jeho kancelárie , bol na služobnej ceste a nemohli sme sa stretnúť... Dohodli sme sa,že nabudúce...

Zajtra by som mala mať cestu,no nemôžem mu zavolať. Už nie. Vlastne som nikomu nezavolala. Nešla som ani k zubárovi. Sedím a cítim kľud... Chápem,čo mi Miško oznámil,no neviem pochopiť.
„Cesta je uzavretá kvôli autonehode...”-toľko som počula cez slúchadlá vo vlaku.V tom aute som niekedy sedela aj ja a hlavne teraz v ňom sedel niekto,koho som poznala...
Kto mi vždy pomohol. A nielen mne,ale každému,kto ho o to požiadal...
Kto ma naučil pracovať s pc.
Kto ma viedol k písaniu.
Kto ma toľko,ale toľkokrát rozosmial..
Kto by o týždeň mal mať 35 rokov...

Vyplakala som sa,bolí ma to,ale cítim nekonečný kľud a úľavu... Je to zvláštne,ale cítim,že je tam hore a usmieva sa...

Na kávu už nepôjdeme,ale budem na teba spomínať. Keď si sadnem za laptop,čo som kúpila na tvoje odporúčanie. Keď si prečítam niektorý z príbehov.. Keď uvidím Renault.

Pomodlím sa za teba. Drž sa a ako ťa poznám,onedlho tam hore bude všetko fungovať cez počítače...

napísanísané:: 22.10.2007

prečítalo:: 904 ludí