k6.sk - literárny server

Bola sobota, ležali sme všetci traja na malej, štrkovej pláži kúsok za Bratislavou. Ja, Maro, Radka. Chýbal Juraj, ktorý sa potil v stánku, kdesi uprostred horúcej Pohody. Tento rok prišlo leto z iných zemepisných pásiem a držalo sa nás ako kliešť zaseknutý až pod kožu. Postupne z nás vysávalo všetku vlahu, krv, zbytky energie a morku z kostí.

- Ideme do vody? - s námahou zo seba dostala Radka, posadila sa a pozrela na nás dvoch. Zdola so slnkom vo vlasoch vyzerala ako nejaká pohanská bohyňa za ktorú treba obetovať.

- Teplá je. - skonštatoval Maro a štipol ju do stehna.

- Prestáň – zakvílila, vstala a rozbehla sa do tej teplej.

- Hm - chcel by si ju?

- Nie. Asi nie. Je úplne iná - ľahol som si na brucho a zaškúlil na otvorenú knihu predomnou. Nórske drevo, cez ktoré som sa prehrýzal už druhý rok. Neuveriteľne nudné, napriek tomu, že som sa svojho času pokladal za hlbokého intelektuála. Nepomohlo.

- Ja by som si dal povedať.

- Tak čo ti bráni? Kľudne povedz čo len chceš.

- Veď vieš.

- Nie neviem.

- Ide po tebe.

- Vážne? Ja mám skôr pocit, že naopak po tebe.

- Hej?

- Jasne, veď si počul ako obdivovala tvoje brucho a riť, len ju musíš presvedčiť, že už nie si buk.

- Haha, hovado.... .


.........................................



S Marom som už druhý mesiac v prenajatom byte na začiatku Petržalky. Sám nevie, čo vlastne je. Za ten čas, čo som ho poznal sa pokladal za hetero bi aj čisté homo. Naposledy sa rozišiel s našim spoločným priateľom Janom, ktorý bol z toho ešte stále výrazne v riti. Riešil to obrovskou tetážou cez pol tela, kohútom na hlave a sklonom k akémusi streid eigh, čo znamenalo, že už pomaly prestával žrať. Chvíľami mi ho bolo ľúto, ale Mara som nevinil. Už dávno som si zvykol, že tak to má byť a tak to teda aj je. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, napriek tomu, že to znie tak pateticky. Rozchádzajú sa a schádzajú, umierajú na čudné choroby a rodia sa z vadami na duši aj tele - je to jeden veľký kolotoč konštrukcií, chémie, očakávaní, sklamania a občasných pocitov víťazstva, radosti či šťastia. Boli sme v ňom ponorení až na dno, zatiaľ čo okolo vrel vzduch a voda bola len suchou hladinou uprostred výhľadu.



............................................



Radka vyliezla zo studenej a pomaly k nám vykročila. Pozeral som na jej dlhé nohy, veľké prsia a tmavú pokožku, po ktorej stekali kvapky vody až na horúci štrk, kde sa okamžite vyparili.

- Leskne sa ako biliardová guľa - skonštatoval som a vzápätí sa na tom prirovnaní zasmial.

- E e - biliardová nie, skôr by som povedal, že sa leskne ako jarná rosa na rannej tráve.

- Och ty poet.

- Básne tu píšeš ty, tak mlč.

- Tak jo, prepáč.

- Kurva! Ten štrk je tak horúci, že sa po ňom nedá chodiť - zahlásila lesklá a bolo po čare. Hodila sa o zem, oči zažmúrila do slnka a pri tom všetkom vyzerala tak, že mi to priam vyrážalo dych.



..............................



Večer sme už všetci štyria chodili po meste, lízali zmrzlinu z Hviezdoslavovho. Vedľa nás ryčali skurvení anglickí robotníci, ktorí sem chodia oslavovať stratu panictva, či slobody, či čoho, a ktorí sa tu vďaka kurzu a drbnutosti niektorých slovenských lovkýň, cítia ako na koni. Nasrať. - skonštatoval som a ďalej lízal. Juraj bol spálený na ružovú a mňa bolela päta, ktorú som si rozbil pri nasprostastom sólovaní na platni, ale inak som sa cítil fajn. Hovorili sme len tak, o lete, nočnom kúpaní a silnom, horúcom vetre, čo každému spaľoval vnútornosti.

- Ideme do Čuňova nie? - navrhol Maro.

- Čo tam?

- No nočné kúpanie na adamaevu a neskôr nejaké tie dvd u nás doma.

- Môže byť - odsúhlasil Juraj a tak sme vyrazili k môjmu autu.


Voda bola neskutočná. Ako ponoriť sa do ženskej maternice a nič nevnímať. Len ticho klesať ku dnu, kde človek nájde teplo a bezpečie. Na hladine plávali chumáčiky určite z nejakého stromu a do toho my štyria, okolo každého zväčšujúce sa kruhy, ktoré jediné rušili pokľudný priestor bez času, či čohokoľvek iného, čo by mohlo narušiť túto vesmírnu rovnováhu. Plávali sme vedľa seba , špliechali ako malé deti, smiali sa na tom ako sa Maro ponoril práve v tom okamihu, keď som sa vyšťal a Radka po skoku stratila spodok plaviek, smiali sa a do očí nám vnikala voda aj s kusmi ďalšieho života, ktoré tam neskôr nájdeme.


Po krátkom obžerstve v mcdonalde sme sa vyskytli u nás doma na gauči pozerajúc boys dont cry - šialený film plný lásky, utrpenia a nenávisti. Juraj plakal ako malé dieťa, Maro len tak civel a ja som s Radkou šiel obdivovať hviezdičky na náš obrovský balkón.

- Myslíš na mňa aj cez deň? spýtala sa nakláňajúc sa dole akoby odpoveď hľadala na nižšom poschodí.

- Hej - ale vo všetkej počestnosti.

Vážne?

- Jasne, ešte vždy si v mojej hlave oblečená a máš takú červenú podprdu, ktorú ti o chvíľu rozopnem.

- Vážne?

- Nie, radšej sa vráťme k chuapcom. - otočil som sa a pozrel na tých dvoch za nami.

- No jo, poďme - vzdychla a vošla do izby.


................................


Chvíľu som sa do nej nevedel dostať, chvíľu som to skúšal a o chvíľu klesol ako suchom spálená tráva.

- Už ti niekto povedal, že máš veľkého vtáka? - spýtala sa a prešla mi rukou po jeho koreni. V tom okamihu mi to prišlo tak smiešne, že som sa musel začať smiať.

- Nie nemám, bežná, konfekčná veľkosť pokiaľ viem, no je možné, že ešte stále rastie. V mojom veku človek nikdy nevie. - skonštatoval som a ďalej sa smial.

- Prestáň - zatiahla.

- No dobre, už budem dobrý chlapec - zdvihol som sa a skočil jej na hajzel pre vlhké vreckovky, ktoré mame s Marom na naše vydráždené hemáče. Juraj sa váľal na zemi zakrytý dákou hnusnou handrou a Maro nad ním chrápal vo svojej urputne postavenej podsadovej posteli. Ticho som zatvoril dvere.


.................................


Skoro ráno som ju zaviezol k autu, ktoré si nechala v centre mesta. Chlapci ešte veselo spali a mňa bolela hlava.

- Ty chceš vzťah? - spýtala sa pred tým, ako nastúpila do svojho fiatu.

- Neviem, ani nie.

- Ani ja.

- A ľúbiš ma?

- Takýto kúsok, povedal som a ukázal centimetrovú škárku medzi prstami.

- Ja teba nie, tak by sme sa mali prestať stretávať.

- Neboj. Mám pod kontrolou.

- A vytiahol si ho skoro?

- No to dúfam rovnako ako ty....

- Tak dobre - nasadla do auta a rýchlo vyrazila takmer naraziac do starej škodovky v zákrute. Zasmial som sa a poobzeral okolo seba hľadajúc ten správny smer, na ktorého konci by mi predali silnú kávu, niečo do huby a ranné noviny. Spoza domov začalo piecť slnko a na ulici sa objavili prví ranní chodci. Krása, pomyslel som si a nastavil tvár vetru ešte vlhkému nocou. Čakala ma pracovná cesta do Brna, ale to bolo v poriadku, cesty som vždy mal rád. Aj tie horúce.


..................................



Na obed sme sa stretli s Kristínou, moja bývalá - už takmer ročná bývala. Včera volala, že je nutné sa vidieť a ja som ako vždy neodolal.

Hovorila o škole, o práci a živote po mne. Počúval som a stále viac a viac som si uvedomoval, že je to úplne preč, všetko aj s ostatkami, tisíckrát zakopané pod zem, tisíc krát vyhrabané, očuchané zo všetkých strán, vzkriesené a znova dotrhané akoby vetrom.

- Myslíš, že to má zmysel? prerušil som jej prúd.

- Čo?

- To že sa stretávame. povedal som a po dlhom čase si odpil z kofoly, bola teplá a lepkavá ako pot čo mi stekal po chrbte.

- Hej, myslím že hej. Ja ťa považujem za priateľa.

- Ale ja to tak nemám, ja ten čas pokladám za psychické týranie.

- Aj ja som trpela a nemala to ľahké, no už som z toho vyliečená.

- To je dobre, tiež cítim že je koniec, no to čo som s tebou prežil bolo tak bolestivé, že nepokladám za nutné sa k tomu akýmkolvek spôsobom vracať a jatriť. Je mi na vracanie aj keď len tak sedíme pri sebe. Prepáč. - oznámil som jej dosť kostrbato a pozrel na chudé anorektické ruky, ktoré akoby v kŕči zvierali spodok pohára.

- Ja ťa pokladám za príjemného človeka a nerada by som o teba prišla.

- Ale ja to tak nemám.

- Tak môžem ísť.

- Môžeš. - zašepkal som. Zdvihla sa, otočila a rýchlym krokom teatrálne odkráčala do ulice plnej hluku, prachu a suchého slnka. Cítil som sa ako kokot, no na druhej strane som mal pocit, že práve niečo vyhrávam. Pomaly som dopil a snažil sa na tento okamih zabudnúť. Zablokovať ho kdesi uprostred spleti pamätových stôp, s nálepkou nechutné - neprehrávať.


..................................


Pár dní na to sme sa viezli s Radkou zo siedmeho. Dole. Bol to čudný pocit. Náš vzťah-nevzťah pokračoval, ale ja som vedel, že sme pri konci. Stál som pri nej, opieral sa o kovovú stenu a myslel na všetky tie ženy čo boli pred ňou, čo prídu po.....

- Miri?

- Ano?

- Nad čím rozmýšľaš?

- Nad ničím - uhol som a pritiahol si ju k sebe. Pozrela na mňa zo svojej výšky a ja som v jej očiach videl strach. Strach, ktorý je ako rakovina, pokiaľ ho nevyrežete aj s koreňom zožerie vás, pokrčí a vyfľusne kdesi na psychiatrii vo fajčiarni. Dôverne som to poznal. A možno to bol môj strach, ktorý som tam videl. Strach z niečoho čo začína a zároveň končí. Strach z ďalšej straty, či strach z osamelosti a definitívneho poznania, že akákoľvek snaha o niečo stabilné a nemenné v tejto tekutej dobe nemá zmysel. Až dole sme mlčali.