k6.sk - literárny server

Oko draka z bielymi zubami sa zahľadelo na mňa. Neuhol som pohľadom. Pristúpil som bližšie a prihovoril sa mu. "Ahoj drak, ako si sa vyspal?" Spýtavo sa na mňa pozrel a odpovedal mi priateľským obliznutím nosa. Až teraz som si uvedomil, že ma zvláštny, smutný vyraz. "Teba čosi trápi, všakže?" Prikývol a ešte raz mi oblizol špičku nosa. "Stalo sa ti niečo?" Konečne prehovoril: "Mne nie, zomrel mi priateľ, zrazilo ho lietadlo..."
Prekvapilo ma to. "Myslel som si, že si jediný svojho druhu priateľu, ale asi to bol omyl." "Nie, je nás viac, len vy sa o nás nezaujímate. Hráte sa na dôležitú civilizáciu a na rozhovor z drakom už nemáte čas." " A koľko vás vlastne je?" spytujem sa. "Bolo nás mnoho, no už nás je po svete len pár, zabúdate na nás a my bez vás nevyžijeme. Potrebujeme vašu vieru...a ešte k tomu tá letecká doprava." "No ale ako mame vedieť, že sme si vás len nevymysleli a nie ste len výplod nasej fantázie?" Nútene sa usmial. "Tak ty si myslíš, že neexistujeme. A KTO ROZHÁNA DENNE MRAKY A ZAŽÍNA SLNKO?" "Nekrič, ja viem o vašej existencii, i keď som si myslel, že to robíš len ty a že si posledný." "Dobre, ale čo ostatní, to chcete vážne zmrznúť?" ''Nie, "odpovedal som, "ale ste pre nich tak nepochopiteľní, že si radšej vymysleli vedu a pokrok." "Škoda, to tu asi raz naozaj zamrznete..." Odletel a ja som tam zostal sám hladiac na nebo v mieste, kde som ho videl zmiznut z dohľadu. Ktovie či tu bude aj zajtra a či naozaj raz nezamrzneme...