Známosť s nespoznanou - „Rozhodnutie“– 6. časť
autor:: Neit
rubrika:: poviedky
Nedokážem odolať a hneď ako dorazím domov, vytáčam Cilku,. Nedvíha. Asi bude lepšie zistiť, či robiť niečo oveľa rýchlejšie môže priniesť viac peňazí. Sú v tomto prípade drogy drogami? Však sú len skratkou k racionálnemu cieľu. V mojom prípade vlastne ide o to prekonať priepasť medzi doterajším bezcieľnym životom k pravému spoločensky akceptovanému štandardu. Zvyšok dňa prežívam v očakávaní stretnutia so šéfom, aby som zistil či sa dá použiť táto novoobjavená cesta.
Ráno sa zobúdzam mierne omámený živými snami. Preberám sa pomerne rýchlo vzrušený tým či sa potvrdí Starého teória.
Po príchode do firmy so mňa nadšenie opadá. Po ranných zvítaniach s kolegami a kontakte s každodennou realitou strácam entuziazmus. Keby to bolo také jednoduché, asi by som nebol sám, ktorý túto skratku vyskúšal. Mám však čo stratiť?
Pán Maurer, ako správny šéf , nás ráno prichádza pozdraviť podaním ruky, hoci všetci vieme, že pravým dôvodom je kontrola dochádzky svojho tímu.
„Pán Maurer, mohol by som sa s vami porozprávať?“, nechápem ako sa to so mňa dostalo.
„Samozrejme Oliver. A o čo ide?“, pýta sa aby podporil spoločenského ducha.
„Radšej by som to s vami prebral osobne.“ hovorím potichu pri podaní ruky.
„Samozrejme príďte za mnou do kancelárie.“ hovorí tiež ticho a pohľadom preletí po kolegoch.
Rozhodnem sa ísť hneď. Po zaklopaní ma privíta žoviálny úsmev šéfa, ktorý mi snáď pomôže pridať sa k úspešným.
„Posaď sa Oliver a spusti.“
„Viem, že to bude vyzerať zvláštne, ale prišiel som na to ako zvýšiť moju efektivitu.“
Jeho úsmev sa mení na sústredenie.
„Oliver asi to nedávam primerane najavo, ale ja som s tvojou prácou nad mieru spokojný.“
„Ďakujem, ale myslím si, že za určitých podmienok zvládnem viac.“
„Buď bez obáv. Práve sa blíži prehodnotenie miezd. Tvoje ohodnotenie sa zmení“
Dosť zle ma odhadol. Obáva sa, že chcem odísť.
„Vyjadrím sa jasnejšie, pán Maurer. Radšej by som pracoval na základe odmeny za konkrétnu prácu. Dáte mi zadanie, dohodneme sa na sume a termíne. Po odovzdaní mi vyplatíte dohodnuté peniaze aj ak ju dokončím skôr. Jedinou mojou podmienkou je, že budem môcť pracovať doma.“
„Rozumiem a je to z vašej strany férová ponuka“
Vyruší nás zvonenie môjho mobilu. Na displeji vidím, že mi späť volá Cilka a rýchlo ruším hovor.
„Mám tu jeden zahraničný projekt. Na čase dosť záleží a z určitých dôvodov by klient privítal keby to programoval jediný programátor. Podľa môjho odhadu je to zvládnuteľné zhruba za 11 mesiacov. Zatiaľ tu mám zadanie na jeden modul. Je mi jasné, že to nezadal len nám. Chce si otestovať kto to zvládne skôr. Dead line na odovzdanie je dvadsať dní. Ideš do toho?“
„Idem. Aké sú podmienky?“, čudujem sa aké je to jednoduché.
„Pre ostatných budeš na školení. Dostaneš normálny plat. Ak to zvládneš v termíne, tak ti vyplatím dvojnásobok výplaty. V prípade, že zákazku získame bude to o úplne iných peniazoch so špeciálnym bonusom za odovzdanie pred termínom.“
„Ak zvládnem skôr toto prvé zadanie?“
„Nepredbiehajme. Formality dotiahneme potom.“
Ďalej to už prebiehalo pomere hladko. Zopár zvedavých pohľadov kolegov, ktorým som sa s prehľadom vyhol. CD so zadaním vo vrecku a nový kryptovaný kontakt na šéfa.
Už chýba len malý detail. Zistiť čo obsahuje zadanie. Premýšľam pri jazde domov. Znova mi zvoní mobil. Volá Cilka. Nedvíham. Zaujímavé. Vždy sa telefonickej komunikácii skôr vyhýbal. Možno to zvládnem aj bez jeho pomoci.
Pri pohľade na displej začínam chápať čo znamená, keď sa niekomu začína rúcať svet pred očami. Chvíľu mám pokušenie zavolať Maurerovi či náhodou neberie drogy on. Takéto zadania rieši celý tím niekoľko týždňov. Zo zúfalstva ma preberá mobil. Cilka. Tentokrát dvíham.
„Volal mi Starý.“, začína zostra namiesto pozdravu a ušetrí ma nutnosti vysvetliť dôvod svojho telefonátu. „Chcel som ťa chytiť skôr ako vyvedieš nejakú blbinu.“
„Tiež ťa rád počujem Cilka.“ snažím sa zľahčiť tón.
„Ukludnil si ma Oliver. Starý o tom hovoril ako o hotovej veci.“, začína sa so mnou rozprávať obvyklým spôsobom.
„Cilka nemôžeme sa stretnúť? Skutočne potrebujem tvoju pomoc.“
„Dobre. Skočme na obed. O jednej v Tyrolskej. Dá sa?“
„Jasné. Budem tam. A vďaka.“, ďakujem, pretože viem, že o stretnutie ho žiadajú desiatky ľudí za hromadu peňazí.
S dobrým pocitom, že ešte mám kamarátov, sa púšťam do zadania. Mám zhruba hodinu na to, aby som zistil, či Cilku požiadam o radu s chemickou pomocou, alebo to zvládnem sám.
Pokúšam sa spísať otázky. Zadanie je až nepríjemne jasné a jednoznačné. Všetky moje otázky sa vlastne týkajú termínu. Keby som Maurera dnes nečakane neprepadol a nedal mi z fleku zadanie podozrieval by som ho z manipulácie. Neostáva mi nič iné ako príprava komunikačnej stratégie s Cilkom. Cieľ je jasný a bežnou 10-12 hodinovou prácou nedosiahnuteľný. Cilka ma bude určite odhovárať. Hoci mi dochádza, že plánujem úskok voči človeku, ktorý to so mnou myslí dobre, nemrzí ma to. Že by sa do mňa vkrádala prvá zo zásad úspešných?
V Tirolskej som pre istotu o 20 minút skôr, aby som chytil rozumné miesto. Pri pohľade na známe miesto ma prepadne pocit nostalgie. Bývali časy, keď som sem chodil na slimáky. S blízkymi ľuďmi z práce ako do oázy kľudu. Neskôr mi ostala už len jedna bytosť, ktorá mi poskytla azyl od reality. Aspoň raz za čas. Tie chvíle sme volali slimáčiky. Uvedomím si, že znova plávam v spomienkach, ktoré bolia. To je vzhľadom na moje nové ciele neprípustné. Začínam sa obzerať po čašníkovi. Zbadám Cilku. Jeho dva metre navlečené do poriadne drahého obleku sa mierne nekoordinovanými pohybmi blížia ku mne. Napriek tomu, že oblek na ňom visí ako na vešiaku pôsobí dosť serióznym dojmom.
„Čau Oliver.“, podáva mi ruku a napráva si večne padajúce okuliare.
„Cilka, do kelu, ty vyzeráš stále rovnako“, usmievam sa s pobavením.
„Oliver sorry, ale nedokážem sa sústrediť na spoločenskú konverzáciu. Dokonca ani jesť vzhľadom na to, do čoho sa chystáš namočiť.“, povie mi tónom, ktorý naháňa strach.
Nie som pripravený okamžite vyložiť karty na stôl. Opantal ma pocit, že veľa z toho čo mienim spraviť plne nedoceňujem.
Nevnímam čašníka ani svoju objednávku, ktorá mi samovoľne vychádza z úst. Mozog mi pracuje na plné obrátky. Je mi jasné, že ak sa nerozhodnem teraz, tak zvyšok života strávim v existujúcom bezútešnom stereotype. To určite nechcem. Rozhodnutie je jasné.
„Cilka, ja som sa už rozhodol. Potrebujem sa odpichnúť. Začať s niečím v rukách. Možno si znova založiť rodinu. Po rokoch som sa vrátil a už dlho stojím na tej istej štartovacej línii“, otváram svoju dušu akoby sme s Cilkom debatili každý deň.
„Oliver, tvojím cieľom nie sú peniaze. Vidím, ako si vzal do hlavy, že sú jediným prostriedkom. Ale môžeš sa tragicky mýliť. To do čoho sa púšťaš ťa k cieľu vôbec nemusí priviesť. Poznám ťa. Ty by si nikdy pri zmysloch nezapredal svoju romantickú dušu a elementárne ľudské zásady. O tie ťa drogy pripravia.“
Veľmi sa nevenujem analýze jeho slov. Vidí sa mi, že ma proti vlastnej vôli odhovára, akoby si chcel svoj patent nechať len pre seba.
„Ty si to dokázal. Ja žijem ako blbec v byte, ktorý vlastní idiot, ktorý by nikdy nedokončil základnú školu, keby som mu nedal opísať každú písomku. Čo je na tom zlé, že chcem konečne odštartovať? Alebo som horší ako ty a Starý? Pozri Cilka, vykašli sa na to. Uzavrime to tak, že mi nemáš chuť pomôcť a v pokoji sa rozídeme“, strácam trpezlivosť.
„Posledná vec, ktorú si prajem je hádať sa tu s tebou. Dobre vieš, že ja som s drogami experimentoval už na výške. Ty si vždy odmietal pofajčiť si aj blbú marišku. Neviem či to boli nejaké naučené zásady alebo prirodzená obrana tvojej psychiky. Pre mňa to bol jeden z nezmyselných testov, ktoré principiálne vykonávam len na sebe. A keď už sme pri tvojich motívoch. Choď si obzrieť ten môj dom. Je prázdny. Viac ti už hovoriť nebudem.“, Cilka sa nevzdáva v presvedčovaní.
„Prepáč, nechcel som sa hádať. Ale tieto úvahy som si už prešiel. Zažil som v poslednej dobe toho dosť na to, aby som zistil, kde je zrada. Určite to z mojej strany nejaké nepremyslené a impulzívne rozhodnutie“, upokojujem napätú atmosféru so zistením, že Cilka sa mi snaží skutočne pomôcť.
„Dobre Oliver vidím, že si rozhodnutý. Poviem ti, len pre pokoj vlastného svedomia, dve veci. Požičiam ti peniaze na ako dlho budeš potrebovať, ale len za podmienky, že sa vzdáš svojho chorého plánu. A tá druhá vec je, že koks mi predával Starý. To len aby si sa zbavil ilúzie, že ti chcel nezištne pomôcť“, hovorí a pozerá sa mi tak hlboko do očí, že musím odvrátiť pohľad.
„Prosím ťa, pomôž mi. Určite si nechcem požičať peniaze. A buď si istý, že ťa nikdy nebudem viniť z tvojich rád. Je to moje vlastné rozhodnutie“, začínam chápať jeho obavy.
„Tak dobre. Tuším, že keby som teraz odišiel, tak to budeš skúšať inde. To čo ti teraz poviem ber veľmi vážne. Každá odchýlka od týchto pravidiel môže mať fatálne dôsledky. Uvedom si, že tvoja vôľa a tvoja osobnosť bude stále silne izolovaná od tvojich činov. Jednoducho prestane fungovať. Pravidlá umožnia tvojmu podvedomiu, v kritických situáciách, zachovať sa nedeštruktívne. Zároveň ti pomôžu vyvarovať sa nekontrovatelným situáciám,“ Cilka si posunul okuliare na nos a nekonečne dlho premýšľal ako sformulovať zásady, ktoré značne ovplyvnia najbližšie mesiace môjho života.
„Oliver, do prdele, vôbec sa mi do toho nechce, pripadám si ako nejaký špinavý propagátor drog. Ale dobre,“ znovu sa odmlčí a trasúcimi rukami si berie z mojich cigariet. „V prvom rade si presne urči poradie práce, aby si sa nemotal do kolečka. Neber do úvahy čas, len poradie činností. Od Starého si zisti ceny a niekde si ich viditeľne zapíš. Zabezpeč si, aby ti dávky niekto nosil priamo domov a nechával ti ich napríklad v schránke. Plať vždy dopredu Starému, on ťa neoklame. Nikdy nekupuj z iného zdroja. Naplň si chladničku jedlom, najlepšie mrazeným a jedz minimálne dva krát za 24 hodín. Normálne si nastav budík. Na pocit hladu sa v žiadnom prípade nespoliehaj.“ Cilka sa na mňa znovu pozrel tým mraziacim pohľadom a odpil si z koly.
„A teraz tá najdôležitejšia vec. Sústreď sa len na prácu. Určite zabudni na mesto. Zdržuj sa len doma. Nenadväzuj žiadne známosti. Budeš mať prebytok energie, ktorú musíš nutne využiť len na prácu. Stanov si sumu peňazí, pri ktorej s tým skončíš. Potom sa ozvi. Pred tým ťa nechcem počuť. Jedine, že by si mi zavolal, že si to rozmyslel a skočíme na pivko.“
Zostávam prekvapený. Čakal som exaktnejšie informácie.
„Cilka a aké dávky mám brať? Ako často?“
„Oliver, možno mi neuveríš, ale ten čas vidím ako v hmle. Tie dva roky boli úplne stratené. Peniaze mi ostali hoci silne pochybujem, že môžu vyvážiť 24 mesiacov neživota. Keď som sa zamýšľal nad tým čo som všetko stratil zistil som, že som mohol dopadnúť oveľa horšie. A to je práve to, čo som ti povedal. Potvrdil mi to aj Starý, keď zistil, že vo mne stratil klienta,“ Cilka vstáva a zároveň máva na čašníka.
„Oliver, ak si aspoň z polovice taký akého si ťa pamätám, tak sa do tohoto šialenstva nikdy nepustíš,“ ruku mi už nepodáva a odchádza.
Nechal ma tam sám s úvahami, ktoré sa mi v mysli striedali veľkou rýchlosťou. Obavy a strach striedalo vzrušenie a nádej na zmenu života, ktorá bude nasledovať po ukončení môjho plánu. Myšlienky, pri pokusoch racionálne ich uzavrieť, sa mi v mysli voľne rozplývali. Podobne ako keď sa po zobudení pokúšam spomenúť na sen. Jedno som však pochopil. Moje rozhodnutie je nemenné. Idem do toho.
Ráno sa zobúdzam mierne omámený živými snami. Preberám sa pomerne rýchlo vzrušený tým či sa potvrdí Starého teória.
Po príchode do firmy so mňa nadšenie opadá. Po ranných zvítaniach s kolegami a kontakte s každodennou realitou strácam entuziazmus. Keby to bolo také jednoduché, asi by som nebol sám, ktorý túto skratku vyskúšal. Mám však čo stratiť?
Pán Maurer, ako správny šéf , nás ráno prichádza pozdraviť podaním ruky, hoci všetci vieme, že pravým dôvodom je kontrola dochádzky svojho tímu.
„Pán Maurer, mohol by som sa s vami porozprávať?“, nechápem ako sa to so mňa dostalo.
„Samozrejme Oliver. A o čo ide?“, pýta sa aby podporil spoločenského ducha.
„Radšej by som to s vami prebral osobne.“ hovorím potichu pri podaní ruky.
„Samozrejme príďte za mnou do kancelárie.“ hovorí tiež ticho a pohľadom preletí po kolegoch.
Rozhodnem sa ísť hneď. Po zaklopaní ma privíta žoviálny úsmev šéfa, ktorý mi snáď pomôže pridať sa k úspešným.
„Posaď sa Oliver a spusti.“
„Viem, že to bude vyzerať zvláštne, ale prišiel som na to ako zvýšiť moju efektivitu.“
Jeho úsmev sa mení na sústredenie.
„Oliver asi to nedávam primerane najavo, ale ja som s tvojou prácou nad mieru spokojný.“
„Ďakujem, ale myslím si, že za určitých podmienok zvládnem viac.“
„Buď bez obáv. Práve sa blíži prehodnotenie miezd. Tvoje ohodnotenie sa zmení“
Dosť zle ma odhadol. Obáva sa, že chcem odísť.
„Vyjadrím sa jasnejšie, pán Maurer. Radšej by som pracoval na základe odmeny za konkrétnu prácu. Dáte mi zadanie, dohodneme sa na sume a termíne. Po odovzdaní mi vyplatíte dohodnuté peniaze aj ak ju dokončím skôr. Jedinou mojou podmienkou je, že budem môcť pracovať doma.“
„Rozumiem a je to z vašej strany férová ponuka“
Vyruší nás zvonenie môjho mobilu. Na displeji vidím, že mi späť volá Cilka a rýchlo ruším hovor.
„Mám tu jeden zahraničný projekt. Na čase dosť záleží a z určitých dôvodov by klient privítal keby to programoval jediný programátor. Podľa môjho odhadu je to zvládnuteľné zhruba za 11 mesiacov. Zatiaľ tu mám zadanie na jeden modul. Je mi jasné, že to nezadal len nám. Chce si otestovať kto to zvládne skôr. Dead line na odovzdanie je dvadsať dní. Ideš do toho?“
„Idem. Aké sú podmienky?“, čudujem sa aké je to jednoduché.
„Pre ostatných budeš na školení. Dostaneš normálny plat. Ak to zvládneš v termíne, tak ti vyplatím dvojnásobok výplaty. V prípade, že zákazku získame bude to o úplne iných peniazoch so špeciálnym bonusom za odovzdanie pred termínom.“
„Ak zvládnem skôr toto prvé zadanie?“
„Nepredbiehajme. Formality dotiahneme potom.“
Ďalej to už prebiehalo pomere hladko. Zopár zvedavých pohľadov kolegov, ktorým som sa s prehľadom vyhol. CD so zadaním vo vrecku a nový kryptovaný kontakt na šéfa.
Už chýba len malý detail. Zistiť čo obsahuje zadanie. Premýšľam pri jazde domov. Znova mi zvoní mobil. Volá Cilka. Nedvíham. Zaujímavé. Vždy sa telefonickej komunikácii skôr vyhýbal. Možno to zvládnem aj bez jeho pomoci.
Pri pohľade na displej začínam chápať čo znamená, keď sa niekomu začína rúcať svet pred očami. Chvíľu mám pokušenie zavolať Maurerovi či náhodou neberie drogy on. Takéto zadania rieši celý tím niekoľko týždňov. Zo zúfalstva ma preberá mobil. Cilka. Tentokrát dvíham.
„Volal mi Starý.“, začína zostra namiesto pozdravu a ušetrí ma nutnosti vysvetliť dôvod svojho telefonátu. „Chcel som ťa chytiť skôr ako vyvedieš nejakú blbinu.“
„Tiež ťa rád počujem Cilka.“ snažím sa zľahčiť tón.
„Ukludnil si ma Oliver. Starý o tom hovoril ako o hotovej veci.“, začína sa so mnou rozprávať obvyklým spôsobom.
„Cilka nemôžeme sa stretnúť? Skutočne potrebujem tvoju pomoc.“
„Dobre. Skočme na obed. O jednej v Tyrolskej. Dá sa?“
„Jasné. Budem tam. A vďaka.“, ďakujem, pretože viem, že o stretnutie ho žiadajú desiatky ľudí za hromadu peňazí.
S dobrým pocitom, že ešte mám kamarátov, sa púšťam do zadania. Mám zhruba hodinu na to, aby som zistil, či Cilku požiadam o radu s chemickou pomocou, alebo to zvládnem sám.
Pokúšam sa spísať otázky. Zadanie je až nepríjemne jasné a jednoznačné. Všetky moje otázky sa vlastne týkajú termínu. Keby som Maurera dnes nečakane neprepadol a nedal mi z fleku zadanie podozrieval by som ho z manipulácie. Neostáva mi nič iné ako príprava komunikačnej stratégie s Cilkom. Cieľ je jasný a bežnou 10-12 hodinovou prácou nedosiahnuteľný. Cilka ma bude určite odhovárať. Hoci mi dochádza, že plánujem úskok voči človeku, ktorý to so mnou myslí dobre, nemrzí ma to. Že by sa do mňa vkrádala prvá zo zásad úspešných?
V Tirolskej som pre istotu o 20 minút skôr, aby som chytil rozumné miesto. Pri pohľade na známe miesto ma prepadne pocit nostalgie. Bývali časy, keď som sem chodil na slimáky. S blízkymi ľuďmi z práce ako do oázy kľudu. Neskôr mi ostala už len jedna bytosť, ktorá mi poskytla azyl od reality. Aspoň raz za čas. Tie chvíle sme volali slimáčiky. Uvedomím si, že znova plávam v spomienkach, ktoré bolia. To je vzhľadom na moje nové ciele neprípustné. Začínam sa obzerať po čašníkovi. Zbadám Cilku. Jeho dva metre navlečené do poriadne drahého obleku sa mierne nekoordinovanými pohybmi blížia ku mne. Napriek tomu, že oblek na ňom visí ako na vešiaku pôsobí dosť serióznym dojmom.
„Čau Oliver.“, podáva mi ruku a napráva si večne padajúce okuliare.
„Cilka, do kelu, ty vyzeráš stále rovnako“, usmievam sa s pobavením.
„Oliver sorry, ale nedokážem sa sústrediť na spoločenskú konverzáciu. Dokonca ani jesť vzhľadom na to, do čoho sa chystáš namočiť.“, povie mi tónom, ktorý naháňa strach.
Nie som pripravený okamžite vyložiť karty na stôl. Opantal ma pocit, že veľa z toho čo mienim spraviť plne nedoceňujem.
Nevnímam čašníka ani svoju objednávku, ktorá mi samovoľne vychádza z úst. Mozog mi pracuje na plné obrátky. Je mi jasné, že ak sa nerozhodnem teraz, tak zvyšok života strávim v existujúcom bezútešnom stereotype. To určite nechcem. Rozhodnutie je jasné.
„Cilka, ja som sa už rozhodol. Potrebujem sa odpichnúť. Začať s niečím v rukách. Možno si znova založiť rodinu. Po rokoch som sa vrátil a už dlho stojím na tej istej štartovacej línii“, otváram svoju dušu akoby sme s Cilkom debatili každý deň.
„Oliver, tvojím cieľom nie sú peniaze. Vidím, ako si vzal do hlavy, že sú jediným prostriedkom. Ale môžeš sa tragicky mýliť. To do čoho sa púšťaš ťa k cieľu vôbec nemusí priviesť. Poznám ťa. Ty by si nikdy pri zmysloch nezapredal svoju romantickú dušu a elementárne ľudské zásady. O tie ťa drogy pripravia.“
Veľmi sa nevenujem analýze jeho slov. Vidí sa mi, že ma proti vlastnej vôli odhovára, akoby si chcel svoj patent nechať len pre seba.
„Ty si to dokázal. Ja žijem ako blbec v byte, ktorý vlastní idiot, ktorý by nikdy nedokončil základnú školu, keby som mu nedal opísať každú písomku. Čo je na tom zlé, že chcem konečne odštartovať? Alebo som horší ako ty a Starý? Pozri Cilka, vykašli sa na to. Uzavrime to tak, že mi nemáš chuť pomôcť a v pokoji sa rozídeme“, strácam trpezlivosť.
„Posledná vec, ktorú si prajem je hádať sa tu s tebou. Dobre vieš, že ja som s drogami experimentoval už na výške. Ty si vždy odmietal pofajčiť si aj blbú marišku. Neviem či to boli nejaké naučené zásady alebo prirodzená obrana tvojej psychiky. Pre mňa to bol jeden z nezmyselných testov, ktoré principiálne vykonávam len na sebe. A keď už sme pri tvojich motívoch. Choď si obzrieť ten môj dom. Je prázdny. Viac ti už hovoriť nebudem.“, Cilka sa nevzdáva v presvedčovaní.
„Prepáč, nechcel som sa hádať. Ale tieto úvahy som si už prešiel. Zažil som v poslednej dobe toho dosť na to, aby som zistil, kde je zrada. Určite to z mojej strany nejaké nepremyslené a impulzívne rozhodnutie“, upokojujem napätú atmosféru so zistením, že Cilka sa mi snaží skutočne pomôcť.
„Dobre Oliver vidím, že si rozhodnutý. Poviem ti, len pre pokoj vlastného svedomia, dve veci. Požičiam ti peniaze na ako dlho budeš potrebovať, ale len za podmienky, že sa vzdáš svojho chorého plánu. A tá druhá vec je, že koks mi predával Starý. To len aby si sa zbavil ilúzie, že ti chcel nezištne pomôcť“, hovorí a pozerá sa mi tak hlboko do očí, že musím odvrátiť pohľad.
„Prosím ťa, pomôž mi. Určite si nechcem požičať peniaze. A buď si istý, že ťa nikdy nebudem viniť z tvojich rád. Je to moje vlastné rozhodnutie“, začínam chápať jeho obavy.
„Tak dobre. Tuším, že keby som teraz odišiel, tak to budeš skúšať inde. To čo ti teraz poviem ber veľmi vážne. Každá odchýlka od týchto pravidiel môže mať fatálne dôsledky. Uvedom si, že tvoja vôľa a tvoja osobnosť bude stále silne izolovaná od tvojich činov. Jednoducho prestane fungovať. Pravidlá umožnia tvojmu podvedomiu, v kritických situáciách, zachovať sa nedeštruktívne. Zároveň ti pomôžu vyvarovať sa nekontrovatelným situáciám,“ Cilka si posunul okuliare na nos a nekonečne dlho premýšľal ako sformulovať zásady, ktoré značne ovplyvnia najbližšie mesiace môjho života.
„Oliver, do prdele, vôbec sa mi do toho nechce, pripadám si ako nejaký špinavý propagátor drog. Ale dobre,“ znovu sa odmlčí a trasúcimi rukami si berie z mojich cigariet. „V prvom rade si presne urči poradie práce, aby si sa nemotal do kolečka. Neber do úvahy čas, len poradie činností. Od Starého si zisti ceny a niekde si ich viditeľne zapíš. Zabezpeč si, aby ti dávky niekto nosil priamo domov a nechával ti ich napríklad v schránke. Plať vždy dopredu Starému, on ťa neoklame. Nikdy nekupuj z iného zdroja. Naplň si chladničku jedlom, najlepšie mrazeným a jedz minimálne dva krát za 24 hodín. Normálne si nastav budík. Na pocit hladu sa v žiadnom prípade nespoliehaj.“ Cilka sa na mňa znovu pozrel tým mraziacim pohľadom a odpil si z koly.
„A teraz tá najdôležitejšia vec. Sústreď sa len na prácu. Určite zabudni na mesto. Zdržuj sa len doma. Nenadväzuj žiadne známosti. Budeš mať prebytok energie, ktorú musíš nutne využiť len na prácu. Stanov si sumu peňazí, pri ktorej s tým skončíš. Potom sa ozvi. Pred tým ťa nechcem počuť. Jedine, že by si mi zavolal, že si to rozmyslel a skočíme na pivko.“
Zostávam prekvapený. Čakal som exaktnejšie informácie.
„Cilka a aké dávky mám brať? Ako často?“
„Oliver, možno mi neuveríš, ale ten čas vidím ako v hmle. Tie dva roky boli úplne stratené. Peniaze mi ostali hoci silne pochybujem, že môžu vyvážiť 24 mesiacov neživota. Keď som sa zamýšľal nad tým čo som všetko stratil zistil som, že som mohol dopadnúť oveľa horšie. A to je práve to, čo som ti povedal. Potvrdil mi to aj Starý, keď zistil, že vo mne stratil klienta,“ Cilka vstáva a zároveň máva na čašníka.
„Oliver, ak si aspoň z polovice taký akého si ťa pamätám, tak sa do tohoto šialenstva nikdy nepustíš,“ ruku mi už nepodáva a odchádza.
Nechal ma tam sám s úvahami, ktoré sa mi v mysli striedali veľkou rýchlosťou. Obavy a strach striedalo vzrušenie a nádej na zmenu života, ktorá bude nasledovať po ukončení môjho plánu. Myšlienky, pri pokusoch racionálne ich uzavrieť, sa mi v mysli voľne rozplývali. Podobne ako keď sa po zobudení pokúšam spomenúť na sen. Jedno som však pochopil. Moje rozhodnutie je nemenné. Idem do toho.
napísanísané:: 19.10.2007
prečítalo:: 1313 ludí