Krátka epizóda o chodení alebo ako Vám kroky môžu
autor:: Erik Šimšík
rubrika:: poviedky
Krátka epizóda o chodení alebo ako Vám kroky môžu zmeniť život
Sedel v kuchyni. Neprítomný pohľad smeroval kamsi do minulosti alebo ďalekej budúcnosti. Vtedy to vidíte na tvári, realita akoby neexistovala. Pohmkával si známu melódiu z reklamy a popíjal rannú kávu. Rannú o 4.22. Celú noc nespal. Premýšľal. Čakal kým niekto preruší jeho samotu. Strhol pohľad ako uzdu neposlušného koňa a presunul sa do obývačky. Rýchlym krokom. V poslednej dobe často premýšľal nad životom. Čo keby... Čo ak... Práve premýšľa nad príhodou z mladosti. „Z mladosti? Kedy končí mladosť? Dajme tomu, z dôb keď som bol mladším. Bol... A už nikdy nebudem. S tým pupkom musím niečo spraviť.“ – pohľadom skúmal svoje telo.
Krásny slnečný deň a on bol konečne s ňou. Na rande s Natáliou. Bola úžasná a on sa dlho nevedel odhodlať aby ju niekam pozval. Keď sa odhodlal, ona mu povedala nie. Rozhodné nie. Vtedy celý deň preplakal. Ani nie tak kvôli odmietnutiu, ale pretože sa cítil malý. Až taký malý, že by sa stratil na špendlíkovej hlavičke. A sám... Ale potom, už ani nevie ako, sa s ňou dohodol, že pôjdu na kávu. Stretol sa s ňou pred kaviarňou. Ruža nemohla chýbať. Chcel jej už od prvého okamihu ukázať ako veľmi po nej túži. Videl jej na očiach, že sa cíti príjemne. Rozhovor miestami viazol, ale bolo to spokojné ticho. Ani trochu trápne. Keď odchádzali pomohol jej obliecť kabát a zaplatil, samozrejme nechal prepitné aby si náhodou nemyslela, že je lakomec.
Vyšli pred kaviareň. Chceli sa ešte prejsť a on sa pohrával s myšlienkou, že by jej možno ukázal nový byt. „Iba ukázal... Len ak by chcela... A keby chcela, tak možno...“ – na tvári sa mu objavil tajomný úsmev, ktorý ju zaujal.
- Nechceš môj kabát? Je dosť zima, ja som dobre oblečený.
- Nie, ďakujem. Zvládnem to. Určite by si nachladol. – usmiala sa
Prvých pár metrov. Pozrel doľava, kde mala byť Natália. Ale nebola, bola meter za ním a snažila sa ho dohoniť.
- Spomaľ, prosím. Snáď ma nechceš uštvať. – povedala mu pobavene
- Jasné, že nie. Prepáč... ani som nevedel... ako...
Chvíľu s ňou udržoval tempo, zrazu sa otočil opäť doľava, pretože mu neodpovedala. Ani nemohla, išla opäť meter za ním, teraz už takmer jemným klusom. Zastavil. Dobehla ho.
- Si normálny? Utekáš predo mnou? Prečo si zrazu taký čudný?
- Ja...ja... neviem... nejako som sa zarozmýšľal. Už pôjdem pomaly, neboj. – vyjachtal zo seba a usmial sa.
- Máš šťastie. Ja obvykle chlapov nenaháňam, zrejme si ma niečím zaujal. – zasmiala sa
Nevedel či to myslí ako vtip alebo vážne. Pre istou sa zasmial tiež.
- A ja väčšinou tak krásnym ženám neutekám.
- Ďakujem, za kompliment aj za to, že pôjdeme odteraz rýchlosťou, kvôli ktorej ma nebudeš potom musieť nosiť na chrbte. – povedala to výstražne aby vedel, že ďalší prešľap mu už nebude odpustený.
„ Šibe ti? Už choď normálne, pekne krok za krokom, sleduj jej tempo a všetko bude v pohode. Predsa si ju tak dlho nechcel aby si to pokazil takouto vecou. Malichernosťou! Po ktorej si ale bude myslieť, že si magor. A to je vec, pri ktorej už žiadne opravne kolo neexistuje.“ Zhlboka sa nadýchol.
- Poďme.
- Určite? Možno by sme si mohli radšej sadnúť. Sedenie ti išlo lepšie. – povedala mu s neskrývanou iróniou, ale mal pocit, že to určite nemyslela ako urážku a zasmial sa.
Ale pritom cítil horkosť smiechu, keď pregĺgal. Stále si nebol istý tempom chôdze. Horkosť rovnakú ako po kvapkách proti nádche, kedy mu chemicky vylepšené hlieny stekajú po hrdle. „Áno to je presne ten pocit“ - hovorieval si vždy, keď si túto epizódu zo svojho života premietal.
- Nie, môžeme ísť. Chodenie mi ide rovnako dobre.
Pohli sa. Sledoval jej kroky. Raz a dva, raz a dva.... „ Teraz to už zvládam, bez problémov.“ Jeho pohľad odpútal pred nimi idúci pár. „Chcel by som ju aj ja chytiť za ruku...“ Natália ho sledovala. Z metrovej diaľky, dvoj, päť,... Nezakričala naňho. Ako sám sebe povedal, titul magora vyhráš už navždy. Zabočila do kolmej uličky a odišla. Akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec, ktorá ho iba tak napadla, spomenul si, že by mal byť s Natáliou. Nebol. Nevedel ju nájsť. Miestami rozmýšľal či s ňou vôbec dnes bol. Zmetene sa obzeral okolo seba. Pobehoval po priľahlých uličkách. Nikde nič.
To bol posledný krát, čo ju videl. Ešte v ten deň jej volal. Osemnásťkrát. „Prečo som jej musel volať osemnásťkrát!? Určite som jej len potvrdil, že mala pravdu a nestrácala so mnou čas.“ - hovorieval si vždy, keď si túto epizódu zo svojho života premietal.
Teraz sedel v obývačke, iba v trenírkach a čakal kedy sa dovalí „Obluda“ z postele a vyruší ho zo samoty. Obluda, tak volal svoju manželku. Vždy bol presvedčený, že keby jej pozrel do hlavy, tak tam nájde skutočné peklo. Zhnité, zhorené, bité a odporné postavy, ktoré sú neprestajne týrané Obludou. „Aké by to asi bolo keby si vtedy dokázal chodiť pomaly? Škoda, že to neodradilo Obludu. Ale pred ňou by som utekal úmyselne a ešte by ma stále naháňala s bičom...“
Sedel v kuchyni. Neprítomný pohľad smeroval kamsi do minulosti alebo ďalekej budúcnosti. Vtedy to vidíte na tvári, realita akoby neexistovala. Pohmkával si známu melódiu z reklamy a popíjal rannú kávu. Rannú o 4.22. Celú noc nespal. Premýšľal. Čakal kým niekto preruší jeho samotu. Strhol pohľad ako uzdu neposlušného koňa a presunul sa do obývačky. Rýchlym krokom. V poslednej dobe často premýšľal nad životom. Čo keby... Čo ak... Práve premýšľa nad príhodou z mladosti. „Z mladosti? Kedy končí mladosť? Dajme tomu, z dôb keď som bol mladším. Bol... A už nikdy nebudem. S tým pupkom musím niečo spraviť.“ – pohľadom skúmal svoje telo.
Krásny slnečný deň a on bol konečne s ňou. Na rande s Natáliou. Bola úžasná a on sa dlho nevedel odhodlať aby ju niekam pozval. Keď sa odhodlal, ona mu povedala nie. Rozhodné nie. Vtedy celý deň preplakal. Ani nie tak kvôli odmietnutiu, ale pretože sa cítil malý. Až taký malý, že by sa stratil na špendlíkovej hlavičke. A sám... Ale potom, už ani nevie ako, sa s ňou dohodol, že pôjdu na kávu. Stretol sa s ňou pred kaviarňou. Ruža nemohla chýbať. Chcel jej už od prvého okamihu ukázať ako veľmi po nej túži. Videl jej na očiach, že sa cíti príjemne. Rozhovor miestami viazol, ale bolo to spokojné ticho. Ani trochu trápne. Keď odchádzali pomohol jej obliecť kabát a zaplatil, samozrejme nechal prepitné aby si náhodou nemyslela, že je lakomec.
Vyšli pred kaviareň. Chceli sa ešte prejsť a on sa pohrával s myšlienkou, že by jej možno ukázal nový byt. „Iba ukázal... Len ak by chcela... A keby chcela, tak možno...“ – na tvári sa mu objavil tajomný úsmev, ktorý ju zaujal.
- Nechceš môj kabát? Je dosť zima, ja som dobre oblečený.
- Nie, ďakujem. Zvládnem to. Určite by si nachladol. – usmiala sa
Prvých pár metrov. Pozrel doľava, kde mala byť Natália. Ale nebola, bola meter za ním a snažila sa ho dohoniť.
- Spomaľ, prosím. Snáď ma nechceš uštvať. – povedala mu pobavene
- Jasné, že nie. Prepáč... ani som nevedel... ako...
Chvíľu s ňou udržoval tempo, zrazu sa otočil opäť doľava, pretože mu neodpovedala. Ani nemohla, išla opäť meter za ním, teraz už takmer jemným klusom. Zastavil. Dobehla ho.
- Si normálny? Utekáš predo mnou? Prečo si zrazu taký čudný?
- Ja...ja... neviem... nejako som sa zarozmýšľal. Už pôjdem pomaly, neboj. – vyjachtal zo seba a usmial sa.
- Máš šťastie. Ja obvykle chlapov nenaháňam, zrejme si ma niečím zaujal. – zasmiala sa
Nevedel či to myslí ako vtip alebo vážne. Pre istou sa zasmial tiež.
- A ja väčšinou tak krásnym ženám neutekám.
- Ďakujem, za kompliment aj za to, že pôjdeme odteraz rýchlosťou, kvôli ktorej ma nebudeš potom musieť nosiť na chrbte. – povedala to výstražne aby vedel, že ďalší prešľap mu už nebude odpustený.
„ Šibe ti? Už choď normálne, pekne krok za krokom, sleduj jej tempo a všetko bude v pohode. Predsa si ju tak dlho nechcel aby si to pokazil takouto vecou. Malichernosťou! Po ktorej si ale bude myslieť, že si magor. A to je vec, pri ktorej už žiadne opravne kolo neexistuje.“ Zhlboka sa nadýchol.
- Poďme.
- Určite? Možno by sme si mohli radšej sadnúť. Sedenie ti išlo lepšie. – povedala mu s neskrývanou iróniou, ale mal pocit, že to určite nemyslela ako urážku a zasmial sa.
Ale pritom cítil horkosť smiechu, keď pregĺgal. Stále si nebol istý tempom chôdze. Horkosť rovnakú ako po kvapkách proti nádche, kedy mu chemicky vylepšené hlieny stekajú po hrdle. „Áno to je presne ten pocit“ - hovorieval si vždy, keď si túto epizódu zo svojho života premietal.
- Nie, môžeme ísť. Chodenie mi ide rovnako dobre.
Pohli sa. Sledoval jej kroky. Raz a dva, raz a dva.... „ Teraz to už zvládam, bez problémov.“ Jeho pohľad odpútal pred nimi idúci pár. „Chcel by som ju aj ja chytiť za ruku...“ Natália ho sledovala. Z metrovej diaľky, dvoj, päť,... Nezakričala naňho. Ako sám sebe povedal, titul magora vyhráš už navždy. Zabočila do kolmej uličky a odišla. Akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec, ktorá ho iba tak napadla, spomenul si, že by mal byť s Natáliou. Nebol. Nevedel ju nájsť. Miestami rozmýšľal či s ňou vôbec dnes bol. Zmetene sa obzeral okolo seba. Pobehoval po priľahlých uličkách. Nikde nič.
To bol posledný krát, čo ju videl. Ešte v ten deň jej volal. Osemnásťkrát. „Prečo som jej musel volať osemnásťkrát!? Určite som jej len potvrdil, že mala pravdu a nestrácala so mnou čas.“ - hovorieval si vždy, keď si túto epizódu zo svojho života premietal.
Teraz sedel v obývačke, iba v trenírkach a čakal kedy sa dovalí „Obluda“ z postele a vyruší ho zo samoty. Obluda, tak volal svoju manželku. Vždy bol presvedčený, že keby jej pozrel do hlavy, tak tam nájde skutočné peklo. Zhnité, zhorené, bité a odporné postavy, ktoré sú neprestajne týrané Obludou. „Aké by to asi bolo keby si vtedy dokázal chodiť pomaly? Škoda, že to neodradilo Obludu. Ale pred ňou by som utekal úmyselne a ešte by ma stále naháňala s bičom...“
napísanísané:: 9.10.2007
prečítalo:: 1034 ludí