k6.sk - literárny server

Zobudil som sa, mal som opäť osemnásť, ešte som býval s rodičmi. Vstal som s pocitom, že niečo je čudné. Neopísateľným spôsobom. Cítil som sa inak.... Nikdy som si nebol istý tým, ako to ľudia myslia, že oči prezradia všetko, ale dnes som to pochopil. V zrkadle bolo jasne vidieť, že za mojimi červenými očami je iba vákuum. Ale bol som to ja. Rovnaké oči, nos, telo, celý ja... Ale prečo ten pocit? Prečo sa človek prebudí a je iný? Ale iný v čom? A ešte by ma zaujímalo kedy sa nebudem cítiť čudný, iný, ani nijaký vybočujúci z priemeru. Prestal som na to myslieť a vliezol som do sprchy. Sprcha celkom zahnala moju paranoickú predstavu o duševnom prerode. Cítil som sa sviežo. Spokojne som prišiel do kuchyne, že sa naraňajkujem. Sadol som si za stôl a pozdravil matku.

- Ahoj Marek.

Venovala mi krátky, roztržitý úsmev. Počkať, aký Marek? Šibe jej? To predsa nie je moje meno.

- Prečo si mi povedala Marek?

Pozerala na mňa ako na idiota.

- Lebo som ťa tak pokrstila?

Vtipná veľmi... Tú iróniu si mohla odpustiť. Aj tak som absolútne zmätený. Nechápem ničomu. Tak ona ma pokrstila Marek, ale Marekom nie som. Ale kto potom som? Toto bol už veľký problém, extra dôvod na nechápanie. Zrejme som vypadal ako nafetovaný, pretože ma donútila jej ukázať ruky či som si niečo nepichol. Jasné, že som si nič nepichol. Väčšinou ráno vstanem a pichám si... Okrem toho sa ihiel bojím, to by asi nešlo. Ale možno by som nad tým mal pouvažovať, triezvosť už zjavne nestačí. Chuť na raňajky bola v riti. Bol som zmätený a znechutený. Potreboval som premýšľať. Vyšiel som na balkón. Buď šibe jej alebo mne. Vôbec by som sa nečudoval keby som to bol ja, ale predsa, ťažko uveriteľné, že už by konečne prišlo k tomuto zisteniu. Pohľad z balkóna ma omráčil. Zdanlivé upokojenie a premýšľanie, ktoré som si sľuboval od čerstvého vzduchu sa nekonalo. Minimálne to upokojenie, pretože čo sa týka premýšľania, mozog bežal na 150%. Príčinou toho, prečo ma čerstvý vzduch skoro zadusil bolo, že pohľad mi smeroval na úplne iné sídlisko. Nie to, kde som vyrastal, kde som žil, jednoducho som sa prebudil v byte, ktorý má iný výhľad ako by mal mať. Žiadne ihrisko oproti, ale paneláky. Kde sú stromy? Ako to, že byt je zvnútra rovnaký a vonku je to iné? Všetko je choré. Tak nakoniec ten pocit, že niečo je iné bol opodstatnený. Dokonca tých iných vecí je dosť veľa a povedal by som, že zásadných. Asi to vážne nebude matka, ktorej šibe.
Zdrvený som si sadol na posteľ v izbe. Zrýchlený tep, zrýchlený dych, hlavu mi išlo roztrhať. Bodavý pocit v ľavom spánku. Ľahol som si na zem, môj pohľad smeroval k stropu, akoby malo odtiaľ prísť riešenie, odpovede na moje otázky. Ale jediné, čo prichádzalo boli len ďalšie otázky... Zodvihol som sa a začal hľadať občiansky. Prišlo uistenie, uistenie o tom, že som magor. Že vraj som vážne Marek. Trvalé bydlisko úplne iné, dokonca iné mesto. Kto som? Zmätok. Panika. Úžas. Zdesenie. Samozrejme nemôžem zabudnúť na zúfalstvo. Ponoril som sa do myšlienok. Maličký škriatok opäť prišiel. Neustále ma pichá ihlou do spánkov. To je celé jeho chyba, nechce mi dovoliť normálne rozmýšľať.

- Sviňa, už vypadni. Teba som tu dnes nepotreboval. – dostal som zo seba zúfalým hlasom
- Tak čo Marek? Ako sa máš? Si blázon. Úplný magor. Malá šibnutá opička.
- Drž hubu a páľ do riti z mojej hlavy. Vysvetli mi radšej ako si sa dostal dnu...
- Dostal? Ja tu bývam.
- Bývaš??? Tak kurva, prestaň ma pichať tou ihlou, lebo dobývaš!!!
- Ty si dobýval. Nejako to tu nespoznávam.

Začal sa smiať. Jeho smiech pripomínal škrabanie na školskú tabuľu. Cítil som líniu, ktorou mi pukala lebka.

- Dooooosť!!!! Iba si ťa predstavujem, v skutočnosti vôbec neexistuješ. Máš tri, dva, jednu sekundu. Nie som blázon. Neexistuješ...
- Áno? Ale podľa mňa som ešte stále tu a myslím, že keby ťa niekto teraz videl, tak by si asi myslel, že blázon si, že ti kvalitne drbe. Pozri sa na seba. Rozprávaš sa sám so sebou, pobehuješ po izbe a nevieš kde bývaš, ako sa voláš... Ty chudák. Ty úbožiak. Blázon.

Zase sa smial. Ten jeho smiech ma privádzal do zúfalstva.

- Ako je toto možné? Neexistuješ ani ty, ani to čo mi hovoríš. A už rozhodne to nemôže byť pravda... Presťahuj sa do niekoho iného. Dávam ti výpoveď. Ruším nájomnú zmluvu. S okamžitou platnosťou... Chápeš?
- Vyhoď ma...

No ale ako? To je tá otázka. Bol som pokrytý studenými kvapkami potu, každá bola malým ľadovcom. Zimnica. Trasiem sa. Zbláznil som sa cez noc? Vážne? Áno, určite som sa zbláznil, čo iné by to mohlo byť. Že vraj priznanie je prvý krok k liečbe, tak poďme, už by som bol rád zdravý. Sadol som si na posteľ a čakal. Nič, stále bolo všetko na piču. Stále som sa necítil zdravší, skôr som stále viac prepadal panike. Horšie a horšie. Možno by som si skutočne mal priznať, že som blázon a nie len pokrytecky klamať sám seba. Čo teraz? Za kým ísť? Veď všetci by na mňa pozerali ako na blázna, ale ako majú pozerať na blázna, ak nie ako na blázna?
Možno mám druhé ja, ktoré sa teraz prejavilo a absolútne si nepamätá nič z môjho života? To je, ale trošku čudná teória, priam až absurdná.

- Absolútne nepredstaviteľná a úplne nereálna, ty degeš. – povedal škriatok
- Ty primitívny, malý hajzel, som ti povedal, že otravuj niekoho iného. Aspoň keby si mi stále nenadával. Ani netušíš ako mi to ubližuje.
- Tak tebe to ubližuje? Zraňujem tvoje citečky? Aspoň sa vzmuž, ty chudák.

Ignoroval som ho. Mohol by to byť sen, toto čo sa tu deje. Štipol som sa, druhý raz, tretí. Cítim to, ale otázkou je, prečo by som to cítiť nemal, aj keby to bol sen. O chvíľu sa určite prebudím. Som si tým istý. Jasné, už mi je to všetko jasné. Odporná nočná nora. S nádejou som čakal. A čakal. A čakal. Mohla by to byť aj skutočnosť. Prečo sa spolieham na sen?

- Lebo si tupá opička.

Hm, asi to bude vážne skutočnosť, musím sa pozrieť pravde do očí. Najhoršie je, že si to všetko uvedomujem, chcel by som byť blázon- nevedomý. Možno aj ľudia, ktorých poznám vyzerajú inak, volajú sa inak alebo ich možno ani nepoznám. Nevadí, znovu sa s nimi zoznámim alebo sa zoznámim s inými a pred tými, čo poznám sa budem hrať, že všetko je v pohode. Že ja som v pohode. Pred fotrovcami tiež. Nič sa nestalo, stačí si zvyknúť, že som Marek. Nikto nemusí vedieť, že ním nie som.

- Zobuď sa, myslíš, že si až taký dobrý herec? To nikdy nezvládneš.
- Zvládnem.
- Neverím, nemáš šancu.
- Kurva, hovorím, že to zvládnem, tak to zvládnem.
- Nezvládneš.
- Zvládnem, musím.
- Musíš? Nemusíš, veď aké je ľahké to celé skončiť. Už nebudeš blázon. Nikým súdený, nikým trápený. Dokonca sa ma zbavíš...
- Máš pravdu, mať pokoj. Už žiadne utrpenie, smola, sklamanie, hystéria... To by všetko vyriešilo.
- Vieš aké je to príjemné na druhej strane? Čo myslíš, odkiaľ som prišiel. Bude sa ti tam určite páčiť.
- No mohlo by to byť o dosť lepšie. Aj tak ma tu nič nedrží...

V triaške som otvoril okno. V očiach slzy. Ešte jeden posledný pohľad do izby, pohľad na občiansky, pohľad dolu. Rozhodol som sa, netrvalo to celé ani hodinu a pri predstave ďalšej takej hodiny som už neváhal. Prvýkrát som sa cítil voľný ako vták. Voľný ako nič...