Noah Samuel - Neznesiteľná nutnosť písania
autor:: Noah Samuel
rubrika:: poviedky
Noah Samuel – Neznesiteľná nutnosť písania
Snáď každý aspoň priemerne vnímavý človek, ktorý prechádza ulicami Starého mesta si všimne a predovšetkým vníma rôznorodé, výnimočné a v každom prípade zaujímavé ľudské osudy, príbehy, individuality. Pri pohľade na všetky tie milé tváre (niektoré z nich sú pobozkané nepriazňou osudu alebo absenciou viery v správnosť smerovania vlastnej existencie; - a práve to im kradne úsmev z ich tvárí a na ľudí potom často pôsobia odmerane, nezaujímavo a v krajných situáciách i iritujúco, či všedne) vo mne vždy rezonuje niečo, čo sa pokúsim zachytiť v tomto texte.
Je to súcit? Imrivé memento? Šteklivá nostalgia? Alebo len čisto ľudská emocionalita, senzibilita, či azda priveľmi rozvinutá empatia, vychádzajúca z každodenného sociologického vnímania ľudí, blúdiacich na ceste za svojimi snami, v centre Bratislavy?
Vždy keď sa vo mne rozohní tá záhadná a príjemne - nevtieravá atraktivita ľudí, ktorí tvoria ten neuveriteľný kolorit hlavného mesta, sadnem si na najbližší múrik, prípadne voľnú, či polo - obsadenú lavičku a dovolím svojím vnemom a myšlienkam, aby v akejkoľvek frekvencií stekali bránami mojej schopnosti zaznamenávania. Najčastejšie píšem do zošita, ktorý nosím neustále pri sebe. Ceruzka, strúhadlo a pár čistých strán v mojom takmer plnom zošite sú mojím malým svetom – nezameniteľným odrazom šťastia, katarzie, či krásne - kontrastným spôsobom vyjadrenia vlastnej pravdy.
Mnoho ľudí píše. Človek píše, pretože cíti a vníma. Ľudia píšu, lebo im to robí radosť. Mnohí píšu kvôli potlesku, uznaniu, či priblíženiu sa k často abstraktnému cieľu. Niektorí píšu azda i bezdôvodne.
Neznesiteľná nutnosť písania...
- znie to ako klišé, no ak je to naozaj tak, potom práve toto nie práve najkrajšie znejúce slovo robí mnohých šťastnejšími. Patrím medzi túto skupinu bláznov tiež a robí mi to veľkú radosť.
V Bratislave je nespočetné množstvo rôznych krás. Ich jednotlivé fragmenty sú často nenápadné, amorfné, no napriek tomu hodné zaznamenania v akejkoľvek forme umenia. A preto prosím všetkých, ktorí nezanevreli na inotaje všednosti, ktoré väčšina ľudí, pachtiacich sa za beztvarým šťastím prehliada, aby písali. Píšte, ukájajte sa tým, očisťujte sa, hľadajte seba samých. Veď i v tejto forme sebarealizácie je mnoho poučení, múdrostí a mnohofarebností kvetnatosti existencie.
Píšte a skrášľujte svoje duše pastelkami, ako keď ste boli dieťaťom v prvých rokoch svojho života. Vaše duše omladnú, sfarbia sa do najkrajšej kombinácie farebnosti bytia a stanú sa večnými. Veď každá krása, aj tá Vaša je predsa nesmrteľná. Nečakajte, že Vás objaví literárny kritik, či vydavateľ na hlavnom námestí mesta, kde žijete, so zošitom, lacnou ceruzou a hlavou plnou nikdy predtým nevyslovených myšlienok a slov. Uchopte svoje sny tak pevne, že i jemným dotykom pier sa stanú skutočnými a nečakajte na literárneho agenta, ktorý sa nikdy neobjaví.
Píšte a nechajte prúdiť poetickosť Vašej podstaty do absolútnej krajnosti obávaného územia, nazývaného ľudské snenie. Tá omamná, korenisto-sladká zem, neobývaná pôda, pred ktorej vôňou (paradoxne) ľudské duše utekajú a vracajú sa do nej len počas absencie síl - v nociach ich vedomia, je zrkadlom skutočných, splniteľných ľudských želaní a preto snívajte po celý deň, nechajte sa unášať prúdom rieky, v ktorej prekážky nejestvujú a počúvajte spev svojej podstaty.
Píšte a smejte sa životu do tváre; on sa potom usmeje tiež a Vaše životy budú plné ovocia a vôní, ktoré sa vo vlažnej plytčine života bez slov neobjavia.
Píšte a prijímajte dary, ktoré Vám do lona s pokorou a Láskou vkladá Vaša podstata. Jej náruč je hrejivo nežná, ako matkino objatie alebo vášnivý dotyk blízkeho človeka počas prvej noci za hranicou Platónovho citu. Nikde v obchode nekúpite úsmev, ktorý sprevádza tú božskú činnosť.
Píšte a buďte čistejší, nechajte svetlo, aby Vás naplnilo vždy, keď Vaša ruka drží pero alebo Vaše prsty začnú bezhlavo klopať do klávesnice slová, ktoré majú k úprimnosti najbližšie.
Mlčte verbálne. Stíchnite a podajte si ruku s tichom. Moment, kedy pobozká Vás bezvetrie je počiatkom stavu (nazývam ho dezilúziou núsu a aktivitou harmonickej psyché), kedy najintenzívnejšie zaznamenávate svoje pocity a city, ktoré vo Vás levitujú. Pre tento stav musíte vstávať. Kvôli nemu dýchajte a preň sa smejte. Pocit, ktorý Vás bude štekliť na perách a v srdci pri písaní bude ako orgazmus, ktorý Vám Váš partner nedokáže poskytnúť.
Ten orgazmus má meno búrka slov Vášho „ja“.
/júl, august, september 2004/
Snáď každý aspoň priemerne vnímavý človek, ktorý prechádza ulicami Starého mesta si všimne a predovšetkým vníma rôznorodé, výnimočné a v každom prípade zaujímavé ľudské osudy, príbehy, individuality. Pri pohľade na všetky tie milé tváre (niektoré z nich sú pobozkané nepriazňou osudu alebo absenciou viery v správnosť smerovania vlastnej existencie; - a práve to im kradne úsmev z ich tvárí a na ľudí potom často pôsobia odmerane, nezaujímavo a v krajných situáciách i iritujúco, či všedne) vo mne vždy rezonuje niečo, čo sa pokúsim zachytiť v tomto texte.
Je to súcit? Imrivé memento? Šteklivá nostalgia? Alebo len čisto ľudská emocionalita, senzibilita, či azda priveľmi rozvinutá empatia, vychádzajúca z každodenného sociologického vnímania ľudí, blúdiacich na ceste za svojimi snami, v centre Bratislavy?
Vždy keď sa vo mne rozohní tá záhadná a príjemne - nevtieravá atraktivita ľudí, ktorí tvoria ten neuveriteľný kolorit hlavného mesta, sadnem si na najbližší múrik, prípadne voľnú, či polo - obsadenú lavičku a dovolím svojím vnemom a myšlienkam, aby v akejkoľvek frekvencií stekali bránami mojej schopnosti zaznamenávania. Najčastejšie píšem do zošita, ktorý nosím neustále pri sebe. Ceruzka, strúhadlo a pár čistých strán v mojom takmer plnom zošite sú mojím malým svetom – nezameniteľným odrazom šťastia, katarzie, či krásne - kontrastným spôsobom vyjadrenia vlastnej pravdy.
Mnoho ľudí píše. Človek píše, pretože cíti a vníma. Ľudia píšu, lebo im to robí radosť. Mnohí píšu kvôli potlesku, uznaniu, či priblíženiu sa k často abstraktnému cieľu. Niektorí píšu azda i bezdôvodne.
Neznesiteľná nutnosť písania...
- znie to ako klišé, no ak je to naozaj tak, potom práve toto nie práve najkrajšie znejúce slovo robí mnohých šťastnejšími. Patrím medzi túto skupinu bláznov tiež a robí mi to veľkú radosť.
V Bratislave je nespočetné množstvo rôznych krás. Ich jednotlivé fragmenty sú často nenápadné, amorfné, no napriek tomu hodné zaznamenania v akejkoľvek forme umenia. A preto prosím všetkých, ktorí nezanevreli na inotaje všednosti, ktoré väčšina ľudí, pachtiacich sa za beztvarým šťastím prehliada, aby písali. Píšte, ukájajte sa tým, očisťujte sa, hľadajte seba samých. Veď i v tejto forme sebarealizácie je mnoho poučení, múdrostí a mnohofarebností kvetnatosti existencie.
Píšte a skrášľujte svoje duše pastelkami, ako keď ste boli dieťaťom v prvých rokoch svojho života. Vaše duše omladnú, sfarbia sa do najkrajšej kombinácie farebnosti bytia a stanú sa večnými. Veď každá krása, aj tá Vaša je predsa nesmrteľná. Nečakajte, že Vás objaví literárny kritik, či vydavateľ na hlavnom námestí mesta, kde žijete, so zošitom, lacnou ceruzou a hlavou plnou nikdy predtým nevyslovených myšlienok a slov. Uchopte svoje sny tak pevne, že i jemným dotykom pier sa stanú skutočnými a nečakajte na literárneho agenta, ktorý sa nikdy neobjaví.
Píšte a nechajte prúdiť poetickosť Vašej podstaty do absolútnej krajnosti obávaného územia, nazývaného ľudské snenie. Tá omamná, korenisto-sladká zem, neobývaná pôda, pred ktorej vôňou (paradoxne) ľudské duše utekajú a vracajú sa do nej len počas absencie síl - v nociach ich vedomia, je zrkadlom skutočných, splniteľných ľudských želaní a preto snívajte po celý deň, nechajte sa unášať prúdom rieky, v ktorej prekážky nejestvujú a počúvajte spev svojej podstaty.
Píšte a smejte sa životu do tváre; on sa potom usmeje tiež a Vaše životy budú plné ovocia a vôní, ktoré sa vo vlažnej plytčine života bez slov neobjavia.
Píšte a prijímajte dary, ktoré Vám do lona s pokorou a Láskou vkladá Vaša podstata. Jej náruč je hrejivo nežná, ako matkino objatie alebo vášnivý dotyk blízkeho človeka počas prvej noci za hranicou Platónovho citu. Nikde v obchode nekúpite úsmev, ktorý sprevádza tú božskú činnosť.
Píšte a buďte čistejší, nechajte svetlo, aby Vás naplnilo vždy, keď Vaša ruka drží pero alebo Vaše prsty začnú bezhlavo klopať do klávesnice slová, ktoré majú k úprimnosti najbližšie.
Mlčte verbálne. Stíchnite a podajte si ruku s tichom. Moment, kedy pobozká Vás bezvetrie je počiatkom stavu (nazývam ho dezilúziou núsu a aktivitou harmonickej psyché), kedy najintenzívnejšie zaznamenávate svoje pocity a city, ktoré vo Vás levitujú. Pre tento stav musíte vstávať. Kvôli nemu dýchajte a preň sa smejte. Pocit, ktorý Vás bude štekliť na perách a v srdci pri písaní bude ako orgazmus, ktorý Vám Váš partner nedokáže poskytnúť.
Ten orgazmus má meno búrka slov Vášho „ja“.
/júl, august, september 2004/
napísanísané:: 15.9.2004
prečítalo:: 1288 ludí