k6.sk - literárny server

Len tak zo žartu si hovorím o udalosti, ktorá sa stala,
už odvtedy mi v hlave vŕta, tak o nej hádam niekomu poviem,
aha, ide vhodný objekt, snáď, a môj názor bude vypočutý, lenže zrazu skala,
no ja, o tom nevediac, začínam rozprávať v nádeji, že pochopený budem, aspoň mám taký dojem.

Bol raz jeden študent, čo sa do osobného listu kamarátovi podpísal smajlíkom,
celkom nevinným, usmievavým, nikoho neurážajúcim, neviem, čo je na tom zlé,
akoby najhorší trestný čin proti ľudskosti vykonal, nazvali ho tými najhanlivejšími menami, no omylom,
veď sa proti nikomu neprevinil, a oni jednali, sťaby čítali niečo oplzlé.

Neškodný ani-nie-žart, pochopený ako hrdelný zločin, lebo niekto chcel si nájsť obeť,
slovami ponížený, pochovaný pod čiernu zem, nadávkami ošľahaný, a nakoniec veľkodušne omilostený,
takmer mu zhatili cestu normálnym životom, kopali doňho ako do špinavého psa, načo to bolo dobré,
vysypali mu do čerstvej rany kilá soli, trochu mu pomohli a už sa správali ani svätci stelesnení.

Vraj bol poškvrnený, pošpinený, zhanobený a znevážený ,posvätný akt‘, prvý v živote,
tak ,strašne‘ dôležitý, radosť, šťastie, veselosť, smiech, či niečo s tým spojené tu miesto nemá,
len krutý chlad, bez štipky citu, veď človek-maturant je iba obyčajný stroj, a srdce ,skapaté‘,
počítač v ľudskej koži, pracujúci podľa inštrukcií z vonku, ako pustí téma.

Smial sa vari na pohrebe, kým všetci skláňali hlavy v smútku,
opľúval hrob, kým boli ostatní preč a hanobil dačo sväté,
tak prečo bol potom postavený pred vopred prehratý súd, nie, skôr inkvizíciu, do pekla skratku,
upálený za živa, aby bol uhasený a nadobro zastrašený, doplatil nato, že sa dakto nevie ovládať v hneve?

Kladiem si množstvo otázok, ktoré mi nedajú pokoja, aj keď sa ma netýkajú osobne,
prečo si staršia generácia myslí, že len ona má pravdu a ja nie, ona na tú skalu sa premenila,
nehybná, nemenná, zatvrdlá, zvetralá, hájac si len svoju pravdu, veď všetko najlepšie vie,
zato, že žije viac rokov, si nárokuje na trón, ako despota si ho bráni, tak to je fakt sila!

Áno, už počujem tie nespokojné a pobúrené hlasy, čo volajú ma na hranicu zhorieť, na smrť,
lebo urazil som ich ,skúsenosti‘, síce cenné, no kaziace tú malú štipku radosti zo života,
veľmi dobre viem, že s nikým sa nehrá a je krutý sťa pes krvilačný, robiaci z tvrdých ,padrť‘,
no na to ja sám prísť musím, sám sa proti tomu obrniť, pretože z vašich úst to plynie ako ničota.

Vidím, ako sa mi smejete, ba nie, opovrhujete mnou za moje rúhačské názory, potom vaše mám niekde,
ako vy mne, tak aj ja vám, ak to tak chcete, v spravodlivom hneve rozosievam semienka pochybnosti,
či sa náhodou nemýlite, zožiera vás to ako kyselina, dusíte sa vo vlastnej šťave, veď viete,
lenže doba sa mení a chlorovodík už stihol zožrať všetko vápno, aj to z vašich kostí.

Vždy, keď sa chcem vyjadriť, tvárite sa dôležito, vraj to chápete, ale aj tak nemám nikdy pravdu,
vravím, že tá je niekde uprostred, ibaže, videli ste vy už nejaký, keď tvrdíte, že žiadny neexistuje,
z posledných síl obhajujem ho, no márne, pretože vždy musíte zvíťaziť, však tam dole si vás nájdu,
nerovný boj, ako s veternými mlynmi, ba ešte zúfalejší vediem, bez nádeje na úspech, no neľutujem.

Sloboda zdá sa preto len relatívnym slovom, existujúci len v našich mysliach, slzy zmysel nenachádzajú,
zato, že vám kedysi odopretá bola, aj nás chcete uväzniť vo vlastných utkvelých predstavách,
hovoríte, nech letíme, krídla ste nám ,akože‘ dali, v skutočnosti ruky aj nohy okované už od začiatku sú,
ako dobre ste nás nachytali, pravda, veď stále len ,straší‘ v našich mladých hlavách.

Mentorský hlas s nádychom lásky, len pre dobro, pre budúcnosť, pre svetlé zajtrajšky,
mnohoročný plán plniť sme prinútení, hýčkaní, aby sme sa na odpor náhodou nepostavili,
a neodhalili rúcho klamstiev, pomaly, krájame krásne jablko, prehnité, červivé, smejete sa z výšky,
ako sme zase na ,hubu‘ padli a vy ste nás na to upozornili, pre naše šťastie, preboha, mrháte svoje sily.

Všetkým, čím ste vinní, naopak obviňujete obete, no človeka neprerobíte, sila nepomáha,
ani keby si ste sa rozkrájali, tak sa nesnažte pokriviť nás na váš obraz, my preto trpíme,
a tie krivdy neraz prerastajú v zlo, ktoré zase len pripisujete nám, lebo my sme tí skazení, márna snaha,
z vašich úst plynie samá ,múdrosť‘, ako z učebnice, samá poučka, inak len skazu spôsobíme.

Zo všetkého toho hnevu, ktorý sa mi v žlči hromadí, radšej nechávam hovoriť tieto slová,
len za názory ma neukrižujte, ako tá ,stena‘, s ktorou podiskutovať som chcel, začarovaný kruh,
prúd reči do prázdna plynul, neoplatí sa s takými ľuďmi hádať, ako skúšať či studená je oranžová láva,
kliatba vyrieknutá z úst tých, čo mali nás chrániť, namiesto nektáru mladosti pijeme sodný lúh.

Vzduch na dýchanie sa míňa, prejavím odpor, bič doľahne vždy hlbšie ako predtým, veď si to zaslúžim,
len povinnosti, práva odňaté, aj keď mi o nich stále niečo ,vtĺkajú‘ do hlavy, za nehodného psa ma majú,
strecha nad hlavou, väzenie, posteľ a jedlo, okovy, slová podpory, jed, len tresty si zaslúžim,
kým sa budem vzpierať železnej pästi, moje tiché výkriky budú len nemou ozvenou vo vákuu.

Dodatok malý ešte musím zo seba vydať, možno bude tvrdý a nekompromisný, ale nedbám,
teraz som na dne ja, no raz budeš ty hlbšie, bude ti teplo, neboj sa, smažiť sa budeš, v kotle hnusu hmoty,
teraz pácham hriech, zmietam sa v plameňoch, no zapálila ich ona, ale ty, moja anjelica, mňa zachráň,
lebo inak sa obzriem v hneve na jej hrob a s úsmevom ho opľujem, očisti moju zčernalú dušu od temnoty.

Asi z tohto všetkého zošaliem, emócie sa zo mňa valia ako more, krváca mi srdce, lebo bolo prepichnuté,
topím sa vo vlastných myšlienkach zúfalstva a beznádeje, úplne sám, opustený, živá mŕtvola,
padol som, dolámal si krídla, kričím o pomoc, nikto neprichádza, zachráňte ma, svetlá sú dávno zhasnuté,
naťahujem ruku k tebe, anjel s bielymi krídlami, moja ľadová kráľovná, posledný krát ťa zo srdca volám!

Azda niekedy nájdem pokoj duše, kedy už nebudem sám, láska stane sa mi vykúpením,
pretože len ona má moc stiahnuť ťa na úplné dno a následne ťa vystreliť do výšin blaha,
bez nej sme všetci len poloviční ľudia, neschopní pochopiť nemilosrdný svet, city, buďte nám spasením,
našou slamkou, keď sa topiť budeme, ktorá až na breh, do bezpečia siaha.

Z popola vstanem, predtým démon, teraz dobrom znovuzrodený, pretože smrť zo mňa spravila umelca,
ktorý píše verše po svojom, dlhé ako nite fantázie, z večnosti blažene rýchlo do mňa plynú,
kým z hĺbok duše, dusený tlakom otázok, tretie oko spieva liečivé piesne, jasnovidcove nočné mory,
v kvantách, až z toho niekedy hlavu strácam, akoby niekto iný zo mňa k svetu prehovoril, vznešená práca,
nikdy moja vôľa vydržať a srdce plné neprejavených citov ku kráskam nezahynú,
daj mi, Najvyšší, silu, aby som ich vypustil von a vymanil sa spod vplyvu spráchnivenej stromu kôry.

Záver tu je a ja sa lúčim, ešte mozog mi horí,
unavené ruky nevládzu, pomyselné pero odkladám,
chcem vám odkaz plný nádeje darovať, nech sa vám darí,
nepozorujte okolie tak čierne ako ja v tejto básni, láska pomôže vám.

Biela síce nikdy neosvetlí všetko čierne, no ani temnota nepohltí všetko krásne,
pretože by sa nemala na čom priživovať, nebolo by čo ničiť, a to by zlu chýbalo,
tak radšej bežte von a netrápte sa, mojím úmyslom nie je dať vám do ruky povraz, iba hojivé básne,
ukážu vám tmu, aby ste dokázali uzrieť svetlo aj tam, kde ho takmer niet, neplačte, ale spievajte veselo!